Pred 78 rokmi skončil najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva. Pripomíname si víťazstvo nad fašizmom, keď 8. mája kapitulovalo nacistické Nemecko a skončila sa tak oficiálne druhá svetová vojna v Európe.
V Post Bellum zaznamenávame príbehy ľudí, ktorí vojnu prežili a delia sa s nami aj o zážitky z vojnových čias plných utrpenia, bolesti, strachu a straty. Učia nás, že druhá svetová vojna nie je len v učebniciach, ale prežili ju skutoční ľudia, naši príbuzní. Niektorí prišli o všetkých blízkych len kvôli tomu, že boli Židia, iní prišli o otcov, ktorí padli v boji. Ďalší trpeli hladom alebo zažili kruté zaobchádzanie od nemeckých vojakov alebo vojakov Červenej armády. Niektorí sa dlho spamätávali z ohlušujúceho bombardovania, iní z vypálenia dedín, ktoré pomáhali partizánom.
Je dôležité rozprávať sa s týmito ľuďmi, aby sme nezabudli a mohli ich príbehy šíriť ďalej. Aby deti, ktoré vojnu nezažili vedeli, že vojna nie sú len dátumy a počty, ktoré si treba zapamätať. Aby sme si spomenuli na to, že vojnu prežili aj naši rodičia a starí rodičia, ale možno nám o nej nikdy nič nepovedali. Lebo vojna je stále prítomná za bránami našej krajiny a pritom sa mnohým stále zdá neskutočná a ďaleká.
Aké to je prísť o otca, matku a sestru počas vojny v koncentračnom tábore, ktorý sama zažila, nám porozprávala Teresa Wiesnerová (*1928).
„Mladých chlapcov a dievčatá neskôr z vagónov esesáci vybrali von a pred očami našich rodičov na nás namierili zbrane, aby to rodičia videli a my sa báli. Keď sa vlak pohol, pristavili k poslednému vagónu ešte jeden s nami, no to už rodičia nevedeli.“
Takto si spomína na hrozný zážitok z vojny Teresa Wiesnerová. Myslela si, že už sa s rodičmi neuvidí, ale po vystúpení v tábore v Seredi sa s nimi znovu stretla. Bol to však len začiatok hrôz, ktoré ju čakali.
Sestru zobrali gardisti do prvých transportov
Teresa Wiesnerová sa narodila v Topoľčanoch 9. októbra 1928 ako tretia po sestrách Side a Nele. V Topoľčanoch tvorilo medzi vojnami židovské obyvateľstvo asi tretinu obyvateľov, z toho veľkú časť tvorili ortodoxní Židia.
Ako dieťa chodila do židovskej školy v Topoľčanoch.
„To, že sme Židia, s tým sme vyrástli, aj pred vojnou sme pociťovali rozdiely, ale nebol to veľký problém. Keď sme chodili do židovskej školy, hneď vedľa bola chlapčenská rímskokatolícka škola a medzi nami bola trošku vojna. Hádzali do nás kamene, v zime snehové gule, ale nezostali sme pozadu.“
Po vzniku Slovenského štátu už stihla v škole len prvý ročník v štátnej meštianke, do druhého ročníka ju už v roku 1940 ako Židovku nepustili. Pôvodne chcela byť inžinierka ekonómie. Rodičia židovských detí chceli, aby deti mali aspoň nejaké vzdelanie a židovská obec dostala povolenie, aby sa z päťročnej školy stala osemročná škola, kam sa pani Wiesnerová vrátila.
Hneď v marci 1942 prišli do rodného domu v Topoľčanoch gardisti zobrať jej sestru Nelu do prvých transportov, ktoré zo Slovenska do Auschwitzu odchádzali. Otec vedel, že získa takzvanú žltú výnimku ako ekonomický Žid, no nemal ju ešte v rukách. Pôvodne podnikal s uhlím a drevom, neskôr bol riaditeľom českej firmy Agrasol zaoberajúcej sa nákupom a predajom tovaru. Rozdelením Československa firma zanikla. Otec bol najskôr riaditeľom Roľníckeho skladištného družstva, no neskôr v Slovenskom štáte ako Žid už mohol byť len obchodným poradcom.
„Aby sestru neodviedli, povedali sme, že nie je schopná cesty.“ Prišli ju preto pozrieť aj s lekárom. „Volal sa doktor Škultéty a samozrejme povedal, že je schopná.“ Na stanicu v Topoľčanoch sestru odprevadil otec a odtiaľ ju vlak odviezol do Petržalky, odkiaľ pokračoval do Auschwitzu. „Ona bola taká, že povedala: Keď môjho deda odviedli, aj ja môžem ísť.“
Do Auschwitzu ju odviezli presne na šestnáste narodeniny
Zvyšok rodiny zatiaľ nechali v Topoľčanoch: „Kým som bola s rodinou, tak som bola spokojná. Moja mama plakala celý čas, keď zobrali Nelu. Museli sme odovzdať kožuchy, šperky a dostali sme za to jeden prsteň z ocele, na ktorom bol nápis Slovenský štát vám ďakuje. Potom sa muselo odovzdať rádio alebo gramofón.“ Neskôr ich presťahovali z domu vo vilovej štvrti do centra mesta do bytu bez kúpeľne, kde žili, až kým všetkých Židov nezhromaždili v Hartensteinovom dome. Nákladnými autami ich previezli na nádražie a preložili do vagónov na nádraží v Topoľčanoch. Vlak smeroval do tábora v Seredi.
V Seredi mohla pani Wiesnerová stále zostať s matkou a sestrou. Ony dve so sestrou šili mužské čapice, mama plietla svetre. Približne po piatich týždňoch ich však opäť nasadili do vagónov do Auschwitzu. „Bolo to presne 9. októbra. Keď sa ma v Amerike opýtali, či som mala sweet sixteen party, tak poviem ,yes‘.“ Cestovali dva dni a jednu noc. Po príchode ich oddelili od mužov, otca vtedy videla naposledy. Priateľka Nely im povedala, že sestra už nežije, a tiež im poradila, aby Terezu vyhlásili za 18-ročnú a matka, že má štyridsať. „Mala v tom čase 48, otec mal 51 rokov. Ostrihali nás všade, a potom nám dali takzvané šaty a drevené holanďáky, ktoré nám oškierali nohy.“
V koncentračných táboroch prišla aj o otca a matku
Teresa Wiesnerová hovorí, že nevie, čo bolo ťažšie, či prenášať a zakopávať zemiaky na zimu do zeme alebo bez práce ležať v lágri a musieť spomínať. V Auschwitzi bola spolu so sestrou do januára 1945, kým ich nepreviezli do nemeckého Bergen-Belsenu. Matka už nebola s nimi. Neprešla Mengeleho selekciou kvôli jazve po operácii. „Keď sme išli do transportu do Nemecka, v diaľke som videla moju mamu. Niekto jej dal na hlavu červený uterák, lebo sme boli holohlavé a bolo zima. Vyšla som z rady a utekala som. Nebála som sa, lebo som išla za mamou. Objali sme sa a plakali. Ešte raz sme sa objali a mama povedala: modlite sa za mňa.“
Neskôr sa od ženy, ktorá zostala v Auschwitzi, dozvedeli, že ich mama zomrela prirodzenou smrťou, plynové komory už tesne pred príchodom ruských vojakov a oslobodením tábora nefungovali. Ani teraz neplače, keď to rozpráva. Hovorí, že plakať už nemôže, a jediné, čo ju celý život držalo, bol jej zmysel pre humor. Tak, ako navonok vyzerá veselej povahy, vo vnútri je smutná.
Bergen-Belsen oslobodili anglické vojská 15. apríla 1945.
„Nás zobrali do nemeckých kasární, postupne nám dávali jedlo, mydlo a lepšie šaty, stále som bola podvyživená, hovorili, že by som nezvládla cestu domov. Keď som prišla domov, mala som 38 kíl,“
pamätá si presné detaily. Na Slovensko sa vrátili autami Unry do Plzne, kde spali v hoteli, odtiaľ cez Prahu vlakom do Bratislavy, Leopoldova a Topoľčian v lete 1945.
Ťažký návrat do povojnového života
So sestrou Sidou prežila celú vojnu. Koncentračný tábor však neprežil ani jeden z rodičov. Z ďalšej rodiny Deutelbaumovcov v neďalekých dedinách Nemčice a Urmince bolo zavraždených 27 členov. „Museli si sami vykopať jamu a všetkých ich zavraždili, spolu s dvomi malými deťmi,“ hovorí pani Wiesnerová.
„Hneď po vojne bol v Topoľčanoch pogrom, keď začali na Židov útočiť. Brat môjho švagra bol zubár, prepadli ho priamo v jeho ordinácii a zbili ho tak, že mu museli šiť ranu na hlave. Na nás mladých povojnový antisemitizmus pôsobil, bohužiaľ, tak, že sme v Topoľčanoch nechceli zostať.“
Manžel sestry Sidy, Michal Gross, sestry po návrate z koncentračného tábora čakal v Topoľčanoch. Žili v dome prenechanom židovskou rodinou pre všetkých, ktorí prežili koncentračné tábory. Švagor Michal Gross prežil vojnu v pomocnom tábore v Gliwiciach, spolu s Ondrejom Wiesnerom, neskorším manželom Teresy Wiesnerovej. Spolu so sestrou a jej manželom sa presťahovali do Komárna, kde si Gross otvoril zubnú ambulanciu. Ondrej Wiesner s otcom prišli do Svätého Petra, kde si založili pálenicu.
Po komunistickom prevrate v roku 1949 odišla Teresa s manželom zo Slovenska na sedem rokov do Izraela, odtiaľ do Nikaraguy. So sestrou, s ktorou prežila Slovenský štát aj koncentračný tábor, sa stretla až po šestnástich rokoch v Londýne. „V Izraeli sme boli veľmi mladí a veľmi chudobní, ale šťastní. Nikaragua bol zaostalý štát, ale zvykli sme si a boli sme tam 25 rokov. Postavili sme si dom, mali sme podnik, no potom prišli komunisti a sme zase utekali, tentokrát do Miami.“
„V októbri budem mať 87 rokov a chýba mi ešte stále mama. Niekedy kričím zo sna ,mama‘ a to som stará. To, že oddelili odo mňa mamu, to na mňa zapôsobilo na celý život,“ zverila sa počas nahrávania rozhovoru Teresa Wiesnerová. Jej mama chcela mať syna. „V židovskej viere v tom čase bolo dôležité mať jedného syna, lebo ten sa modlí za mŕtvych rodičov.“ Namiesto syna, ktorého jej matka nikdy nemala, sa za rodičov vždy modlila Teresa Wiesnerová.
Autorka: Martina Lábajová
