Pripomíname si 66. výročie Maďarského povstania proti komunistickému režimu, ktoré vypuklo 22. a 23. októbra 1956 v Budapešti. Išlo už o tretí veľký protest namierený proti Sovietskemu zväzu, ktorý vnucoval svoj režim krajinám Východného bloku.
V Československu sme sa o povstaní dozvedali najmä počúvaním zakázaných frekvencií rádia a sprostredkovane prostredníctvom prívržencov režimu, ktorí povstanie vylíčili v úplne inom svetle. Typická bola otázka, či obyvatelia Československa súhlasia s tým, že sovietska armáda pomôže v Maďarsku potlačiť nepokoje.
Po dvoch týždňoch ľudové povstanie krvavo potlačila sovietska Červená armáda. Celkový počet obetí nie je jasný, pretože nová maďarská komunistická vláda ničila všetky dôkazy. Išlo však o tisíce ľudí, niektorí hovoria, že až státisíce. Zranených bolo podľa oficiálnych zdrojov okolo 20 000 ľudí a viac ako 200-tisíc občanov emigrovalo v dôsledku revolúcie na Západ.
Nechcel ísť v otcových stopách
Zaujímavý „západný“ pohľad na maďarskú revolúciu prináša pamätník László Regéczy-Nagy.
Narodil sa v Budapešti do lekárskej rodiny šľachtického pôvodu. Vybral si vojenskú dráhu a absolvoval Maďarskú vojenskú akadémiu. Ako armádny dôstojník slúžil v druhej svetovej vojne v tankovom regimente, bol v Nemecku vo výcvikovom tábore.
„Môj otec bol gynekológom. Ale keď som ako väčší chlapec videl, čo obnáša gynekológia, povedal som si, že toto nie. Radšej som sa stal vojakom.“
Pred blížiacou sa britskou armádou sa spolu s ďalšími maďarskými dôstojníkmi pokúsil pešo uniknúť do Dánska, nepodarilo sa to ale, a preto ku koncu vojny padol do britského zajatia. Z britského zajateckého tábora sa raz neúspešne pokúsil utiecť, prepustený bol nakoniec v roku 1946. Cez Rakúsko ho potom previezli do Budapešti.
Z dôstojníka pasák kôz
Zatiaľ čo na britské zajatie spomína ako na civilizovanú záležitosť, prejazd do sovietskej vojenskej zóny bol šok, v Rakúsku väzni trpeli hladom, chorobami a predovšetkým strachom, či ich nepopravia alebo neodvlečú do gulagu na Sibír. Ako na navrátilca zo západného zajatia sa na neho následne úrady komunistického Maďarska pozerali s nedôverou a nebolo mu umožnené ďalej pôsobiť v armáde. Zo dňa na deň sa z vojenského dôstojníka stal pasákom kôz na Švábskom kopci na okraji Budapešti a neskôr pracoval ako skladník, zamestnanec americkej charity aj ako vodič nákladiaku. Až v roku 1949 sa na neho, ako sám hovorí, usmialo šťastie. Získal zamestnanie na britskom veľvyslanectve v Budapešti ako vodič, rýchlo sa naučil po anglicky a povýšili ho na osobného vodiča veľvyslanca.
„Bol to veľmi zaujímavý spôsob života. Pracovnú dobu som trávil v západnej demokracii, potom som išiel domov do diktatúry proletariátu pod Rákosim. Každý deň toto pendlovanie,“
spomína pán Regéczy-Nagy.
Revolučný rok 1956 v uliciach Budapešti
Na britskom veľvyslanectve pracoval aj počas revolúcie v októbri 1956. Diplomatov, ktorí z bezpečnostných dôvodov nesmeli budovu ambasády opustiť, informoval o tom, čo sa deje na ulici, po vyhlásení pokoja zbraní ich potom sprevádzal po rozstrieľanej Budapešti. Spomína tiež na britských reportérov, ktorí prišli z Viedne do Budapešti a Sovieti po nich strieľali. Po uliciach sa vtedy nesmelo jazdiť, aj napriek tomu pre nich musel ísť do nemocnice, doviezť k nim ambasádneho vodiča a pomôcť im opraviť auto, aby mohli odísť späť do Viedne. Po definitívnom potlačení revolúcie sovietskou armádou riskoval život, keď s pomocou britských diplomatov dostal na Západ memorandum Istvána Bibóa, ministra revolučnej vlády (a liberálneho politológa). Spoločne s priateľom (neskorším maďarským prezidentom) Árpádom Gönczom prepašoval podobným spôsobom na Západ aj rukopisy Imreho Nagya, revolučného predsedu vlády. Išlo o politické eseje o situácii Maďarska, napísané boli v rokoch 1955/1956 a publikované na Západe pod názvom My Beliefs in Defense of the Hungarian People. Zrejme posledné exempláre rukopisu knihy odovzdával britským diplomatom v jednom byte v budínskej hradnej štvrti.
Nechcel som si na slobode čítať, ako moji priatelia trpia vo väzení
Čoskoro bolo zrejmé, že za tento svoj čin bude podobne ako už spomínaní Bibó a Göncz čeliť politickému procesu, reálna bola aj hrozba trestu smrti. Vďaka zamestnávateľom sa Regéczymu-Nagyovi naskytla možnosť emigrovať, z poverenia britskej ambasády odišiel služobne do Viedne v dobe, keď Bibó s Gönczom už boli na politickej polícii. Rozhodol sa ale pre návrat domov, nebol ochotný čítať si o neblahom osude svojich priateľov v rakúskej tlači a sám zostať ušetrený. „Viete, čo povedal Luther pred súdom? Tu stojím, nemôžem inak, súďte ma. Moji protestantskí predkovia sa vo mne ozvali. Už na hraniciach sa mi eštebáci vysmiali...
Bolo by ale hrozné si vo Viedni čítať, čo sa stalo s mojimi priateľmi,“ spomína pán Regéczy-Nagy. Zatknutý bol v júni 1957, jeho manželka bola vtedy v ôsmom mesiaci. Štrnásť dní strávil ponižovaním v temnici, nemohol sa postaviť, nemal, na čo by sa posadil, musel sa neustále prechádzať. Sedem mesiacov strávil na samotke, vypočúvaný bol aj v noci. Počas tohto obdobia ani potom vo väzení nestrácal vieru v Boha, situáciu zvládal aj vďaka presvedčeniu, že si ju vyvolil sám a vedel, do čoho ide. Bol naopak príjemne prekvapený tým, že ho nemučili a nemlátili. Po dohode s ostatnými obžalovanými sa rovnako ako oni ku všetkému priznal, pretože svoje činy nepovažoval za zločiny a stál si za nimi.
„Keby sa dalo vešať dvakrát, tak vášho kamaráta dvakrát obesíme,“
povedal vyšetrujúci dôstojník Árpádovi Gönczovi o Regéczym-Nagyovi, ani zastrašovanie ho ale nezlomilo. Ani jeden z troch obžalovaných nakoniec hrdelný trest nedostal, údajne kvôli intervencii samotného Chruščova. Popravený bol však Imre Nagy, ktorého procesu sa Regéczy-Nagy tiež zúčastnil. Vie preto, že niekdajší ministerský predseda bol rozhodnutý nenechať sa zlomiť a ísť až do krajnosti, a váži si ho preto. Sám bol v roku 1958 odsúdený k 15 rokom vo väzení, spoluobžalovaní Bibó a Göncz dostali doživotie. Vo väzbe a väzení strávil presne šesť rokov, v poslednom období pracoval ako automechanik a vo väzenskej projekčnej kancelárii. V ťažkom životnom období mu pomáhal aj zmysel pre humor. Vo väzení vďaka svojmu pôvodu a životným skúsenostiam dokázal vychádzať s robotníkmi, ale aj s intelektuálmi. Nadviazal množstvo priateľstiev s odsúdenými Židmi, napríklad s jedným novinárom, niekdajším komunistom.
Výbor pre historickú spravodlivosť
Amnestie sa mu vyhýbali, vyňatý mal byť aj z tej všeobecnej v roku 1963, bol do nej nakoniec zaradený v dôsledku priamej intervencie a príhovoru vtedajšieho generálneho tajomníka OSN, Barmánca U Thanta. Po prepustení zažil obrovské sklamanie – vyšiel na ulicu a videl, ako sú ľudia zmanipulovaní. Národ, ktorý bol v roku 1956 ochotný položiť život za slobodu, prijal vládnuci systém a bol vďačný za drobné ústupky. On sám nemohol zohnať poriadnu prácu, pracoval ako pomocný robotník a neskôr ako prekladateľ.
V roku 1988 sa krátko po jeho založení stal jedným z aktívnych členov Maďarského demokratického fóra (MDF), ktoré vyšlo víťazne z prvých demokratických volieb v roku 1990. V roku 1988 tiež založil Výbor pre historickú spravodlivosť, vtedy organizáciu, ktorá združuje obete perzekúcií v komunistickom období. V čase natáčania rozhovoru tejto spoločnosti predsedal. V roku 1989 sa tiež podieľal na organizácii symbolicky významného pohrebu obetí udalostí po sovietskej invázii v roku 1956, vrátane predsedu vlády Imreho Nagya. Po tom, čo jeho priateľa Árpáda Göncza zvolil v roku 1990 parlament za prezidenta Maďarska, získal Regéczy-Nagy jednu z čelných pozícií v jeho kabinete. Bol tiež rehabilitovaný ako vojak a znovu prijatý do armády, v ktorej slúžil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1996.
Autorka: Martina Lábajová
