Už od roku 1946 sa objavovali snahy o likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Svoj vplyv sa snažila rozšíriť cirkev pravoslávna. V roku 1948 boli domovým prehliadkam podrobené gréckokatolícke kláštory. V lete 1949 odporučila cirkevná komisia ÚV KSČ Pravoslávnej cirkvi zamerať svoju činnosť na gréckokatolíkov na východnom Slovensku. Akcia P bola podporená zo štátnych peňazí. V Prešove sa 28. apríla 1950 uskutočnil snem Gréckokatolíckej cirkvi zvaný Veľký sobor. Na ňom sa odhlasovalo, že gréckokatolíci prechádzajú k pravosláviu pod jurisdikciou moskovského patriarchu.
Následne bol zatknutý biskup Gojdič a jeho pomocný biskup Hopko, ktorí nechceli odovzdať kľúče od katedrály predstaviteľom pseudosynody. V zabratej katedrále potom prešovský pravoslávny biskup Alexej Dechterev a exarcha Moskovského patriarchátu metropolita Jelevferij odslúžili ďakovnú liturgiu.
Gréckokatolícka cirkev bola vyhlásená za ilegálnu, pozbavená všetkých práv a obratá o všetky majetky. Kňazi dostali na výber buď prestúpiť na pravoslávie alebo skončiť vo väzení či byť deportovaní spolu s rodinami.
Gréckokatolíci boli verní Vatikánu, čo sa komunistom nepáčilo
„Snem nezvolala Gréckokatolícka cirkev, ale krajský výbor komunistickej strany v Prešove. Boli tam komunisti a tí kňazi, ktorí ani pomaly nevedeli, prečo ich tam vezú. Bolo to sfalšované,“
rozprávala pamätníčka Jaroslava Struková. Narodila sa 8. septembra 1932 v Užhorode v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy jednou zo samosprávnych častí Československa. V marci 1939 musela so svojimi rodičmi utiecť pred maďarskou okupáciou. Emigrantský vlak, do ktorého rodina v Perečíne nastúpila, bol ostreľovaný. Pamätníčka neskôr prežila druhú svetovú vojnu v Protektoráte Čechy a Morava, v Brne, kde žila aj v čase nahrávania rozhovoru s ňou. Rodina našla azyl vďaka fungujúcej ukrajinskej komunite.
Na rok 1950 si ďalej spomína takto: „Ako gréckokatolíci uznávame pápeža. Pre komunistov sme tak boli agenti Vatikánu a úhlavní nepriatelia. Zatiaľ čo pravoslávie riadila Moskva. Niektorí gréckokatolícki kňazi sa nechali podplatiť a prestúpili k pravosláviu. Nedá sa to hodnotiť, mali rodiny, potrebovali ich zaistiť, boli v ťažkej situácii."
Po omši nás fotil tajný fotograf
Komunisti síce postavili Gréckokatolícku cirkev mimo zákon, ale fungovala tajne ďalej. K tým, ktorí komunistickému nátlaku vtedy nepodľahli, patril v Brne gréckokatolícky duchovný Jakub Hradil. „Keď ho lákali, sľubovali mu, že bude veľký hodnostár, auto mu ponúkali.“ Komunisti ho po neprehovorení zavreli a po prepustení pracoval ako vodič električky. Po sneme v roku 1950 v Prešove začali rodinu Jaroslavy Strukovej sledovať. „Chodievali sme na omše k sv. Jozefovi v Brne. Na omši bývali tajní a po omši nás často fotil tajný fotograf.“
Jaroslava Struková pracovala po promócii v päťdesiatych rokoch ako gynekologyčka v Brne.
„Pre otca to bolo strašné. To, že ho zavreli, ho zlomilo na celý život. To bol potom človek, ktorý sa všetkého bál.“
Klára Vacková sa narodila v roku 1937 v Užhorode. Jej matka pochádzala z bohatej maďarsko-nemeckej rodiny užhorodského starostu. Otec, Rusín, bol gréckokatolíckym kňazom. Prvých deväť rokov života strávila v dedine Kosťová Pasteľ v Podkarpatskej Rusi. Pred Sovietmi rodina v roku 1946 utiekla na východné Slovensko, do dedinky Ruský Hrabovec, kde prežila niekoľko ďalších rokov. Jej materinským jazykom je rusínčina aj maďarčina. Základnú školu absolvovala čiastočne v rusínskom a čiastočne v ruskom jazyku, prvé tri triedy v Podkarpatskej Rusi, ďalších päť potom na Slovensku. Potom zahájila štúdium na strednej priemyselnej škole stavebnej v Prešove. V tej dobe bol ale jej otec uväznený.
"V päťdesiatych rokoch si Sovieti vymysleli, že sem chceli vnútiť pravoslávie. A pretože otec bol kňaz a jeho brat bol kňaz a otec bol katolík, to bol jeho jediný zmysel života. Teraz začalo, v tom päťdesiatom prvom asi, to prehováranie. Prišli k nám autom. Mne to rodina nevysvetľovala, ale cítila som, že sa niečo zlé deje. A prišli večer a priviezli pitie, páni v oblekoch a boli celú noc s otcom a vyzeralo to, že sú veselí, ale videla som napätie v rodine. A takto to pokračovalo niekoľkokrát, aby otec podpísal, že prechádza na Pravoslávnu cirkev. Chceli, aby zanikla katolícka. Môj otec by to asi býval neprežil. On s nimi pil, sedel, hodoval, smial sa, ale nepodpísal. No a keď im došla trpezlivosť, tak raz prišli a odviezli ho. Odviezli ho a my sme nevedeli, kde je.“
Jej matku prinútili dať výpoveď
Keď odviezli Klárinho otca, jej matka začala hľadať, kde je. Trvalo pol roka, kým to zistila. Keď otca zavreli, tak mu písala do väzenia, že sa teší, keď ho pustia a oni budú môcť spoločne budovať novú socialistickú vlasť. Pravdepodobne jej niekto povedal, že to musí napísať, inak ho nepustia.
Niektorí kňazi sa nátlaku ale podvolili. Klárin otec mal ešte brata, ktorý mal veľa detí sa nechal prehovoriť a prestúpil na pravoslávie. Klára však dodáva, že sa potom z toho pomiatol.
Počas hľadania otca Klárinej matke niekto povedal, že bude lepšie, keď dá sama výpoveď v práci, pretože ju inak vyhodia zo školy, keď je otec väznený a bude bez práce. Kvôli nátlaku dala výpoveď a začal premýšľať o sťahovaní do Čiech. Medzitým manžela našla. Zistila, že bol na nejakom zámku na Slovensku, kde boli internovaní kňazi, ktorí boli „neposlušní“. A keď potom išla pravdepodobne na ministerstvo spravodlivosti, tak jej povedali, že otca pustia, keď opustia Slovensko. Vtedy už jej matka mala aj správy, že v Čechách už niekoľko kňazov je a sú tam aj zamestnaní. Tak tam išla a požiadala o byt.
Aby pustili jej otca, museli sa presťahovať
Jej energická matka presťahovala nábytok do skladu v Ústí nad Labem. Potom Kláru vyzdvihla a priviezla aj otca z väzenia. Problém bol, že chcela matka dať Kláru do školy a oni jej na Slovensku naznačovali, že aj tak ju zo školy vyhodia z politických dôvodov. Nestalo sa tak a strednú školu dokončila v Děčíne.
Keď začala Klára navštevovať školu, nerozumela ani slovo. Nevedela totižto ani po slovensky. Na Slovensku síce v škole mala slovenčinu, ale iba asi dve hodiny týždenne na základnej škole.
„Ale mala som veľmi dobrého kantora, ktorý mal trpezlivosť a ja som veľa čítala, mala som rada literatúru. Tej slovenčiny som v sebe trochu mala, takže som to za pol roku ako tak zvládla a nechali ma.“
Jej mamu vzali pracovať do školy, pretože študovala na českej škole, ktorá za prvej republiky bola v Užhorode. Otec sa nakoniec musel prispôsobiť a pracoval ako sprievodca v električke, potom robil účtovníka.
Gréckokatolícka cirkev bola obnovená počas Pražskej jari v júni 1968. Bolo im navrátených len niekoľko objektov, ktoré im zabavili a vrátili sa kňazi z internácie. Až do roku 1989 však nedošlo k naozajstnému vyrovnaniu s Pravoslávnou cirkvou.
Autorka: Martina Lábajová
