„Vojna je hrozná. Kto to nezažil, ten nevie. A ja som rád, že už žiadna nebude, to by boli ľudia strašní hlupáci, keby toto znova dopustili.“
Anton Kašička (*1935)
Môžeme sa považovať za šťastlivcov, že sme vojnu nezažili na vlastnej koži. Poznáme ju len z filmov a kníh – zdá sa nám krutá, neľudská a vzdialená. Až ťažko uveriť, že kedysi bol celý svet v plameňoch, v biede, pod náporom pochodujúcich armád a lietadiel rozsievajúcich skazu. Milióny ľudí bolo zavraždených v mene ideológie, ktorú šíril vodca, ktorého meno by azda ani nemalo byť vyslovované. A nebol jediný, kvôli ktorému ľudia umierali v pote tváre za väzenskými múrmi. Vojna nikdy nepriniesla nič dobré – len smrť, utrpenie a chudobu. A predsa aj dnes máme vojnu prakticky za rohom. Sme naozaj odsúdení opakovať stále tie isté chyby? Nepoučili sme sa vôbec z minulosti?
Tieto otázky sme sa snažili zodpovedať v rozhovore s vedúcim oddelenia dokumentaristiky Post Bellum SK Martinom Rodákom.
Čo nám prinieslo 80 rokov bez vojny?
Prinieslo ďalšie 40-ročné obdobie neslobody, inváziu vojsk Varšavskej zmluvy a viac ako dvadsaťročnú okupáciu sovietskymi vojskami. Prinieslo nám nádych obnovenia slobody a demokracie, ale zároveň aj rýchly nástup ich ohrozenia v 90. rokoch, ale tiež učenie sa ako žiť v právnom štáte, za ktorý majú občania zodpovednosť v slobodných voľbách. Prinieslo obnovu občianskej spoločnosti a postupný nárast jej významu, ktorý si uvedomujeme aj v dnešných dňoch. Prinieslo mnohé výzvy, ktorým sa stále ako spoločnosť učíme čeliť, viac či niekedy aj menej úspešne. A prináša nám to aj možnosť za tieto vymoženosti demokracie bojovať a nenechať si ju ukradnúť, aby sme sa nevrátili do obdobia, ktoré prežívali naši predkovia aj počas vojny.
Prečo natáčame príbehy 20. storočia?
Koncept pamäti je jedným z dôležitých aspektov identity spoločnosti. Na pamäť, ktorú cez príbehy pamätníkov a pamätníčok mapujeme sa dá pozerať z viacerých uhlov. Samotná pamäť tvorí nehmotné kultúrne dedičstvo, príbehy zobrazujú aspekty každodennosti, ukazujú nám tzv. malé dejiny, ukazujú nám jedinečný a nezameniteľný pohľad jednotlivcov na minulé obdobia. A to všetko nachádzame počas dokumentovania príbehov 20. storočia. Z týchto príbehov vieme extrahovať nielen historické vnímanie jednotlivcov i celej spoločnosti, ale vieme v nich nájsť inšpiráciu, keď preukázali, že ich demokratické a morálne hodnoty boli nadradené následkom perzekúcií, ktorým čelili. Inšpiráciu vidíme aj v tom, ako sa pamätníci a pamätníčky napriek perzekúciám a osobným tragédiám nevzdávali. Inšpiráciu nachádzame aj v úspešných príbehoch z vedeckej, umeleckej, občianskej či športovej oblasti. No vieme v nich nájsť i odstrašujúce príklady mnohých zločinov období neslobody.
Ale hlavne, z príbehov 20. storočia sa reálne dokážeme poučiť, aby sme lepšie vedeli pochopiť neprávosti ilustrované na životoch jednotlivcoch a následne vyvinuli snahu, aby sa už neopakovali.
Žijú ešte ľudia, ktorí si pamätajú vojnu alebo v nej bojovali?
Reálnych účastníkov bojov vzhľadom na časovú vzdialenosť neustále ubúda. O to dôležitejšie je stále pátrať a vyhľadávať týchto pamätníkov, lebo ich priame svedectvá budú pre celú spoločnosť nenahraditeľné. Z tohto dôvodu opakovane vyzývame, aby sa nám ľudia s tipmi na príbehy ozývali a náš tím dokumentaristov a dokumentaristiek sa s nadšením za týmito pamätníkmi a pamätníčkami vyberie zdokumentovať ich životné svedectvá.
Zároveň vojnu nepredstavovali len boje, boli to aj príbehy mnohých obetí, ktoré je potrebné čo možno najpodrobnejšie zdokumentovať. Pre lepšie pochopenia tragédie, ktorá nastala v období vojny je potrebné zmapovať aj tú „šedú mlčiacu masu“, ktorá sa na vojnu a všetky jej zločiny len mlčiac prizerala. Je potrebné skúsiť analyzovať, ako sa spoločnosť dostala do štádia, kedy sa rozhodla nekonať.
Majú podľa teba význam veľkolepé oslavy konca vojny alebo vidíš aj nejaké iné formy pripomínania si takýchto udalostí?
V našom historickom pozadí majú takéto veľkolepé oslavy akúsi pachuť z období neslobody. Takéto prejavy boli zneužívané nielen v období nedemokracie, ale podobné ambície vieme nájsť aj v období posledných tridsiatich piatich rokov. Malé pietne pripomenutie tak často svojou symbolikou omnoho viac napĺňa samotnú podstatu týchto aktov.
No hlavne najlepším pripomínaním je dlhodobá a systematická osvetová činnosť. Nielen pri práci s dospelou populáciou, ale predovšetkým aj pri práci s mladším publikom. Či už v rámci vzdelávacích aktivít akými sú aj workshopy, ktoré v Post Bellum SK každodenne realizujeme, ale aj otváraním tém pre mladé publikom formou, ktorú dokážu lepšie reflektovať a pochopiť.
Poučili sme sa podľa teba z histórie? A má význam ju stále opakovať?
Otázka je aj po osemdesiatich rokov stále aktuálna. Miestami mám pocit, že sa natíska odpoveď, že spoločnosť ako celok sa úplne z histórie nepoučila. Čo všetko je toho dôvodom by bolo na dlhšiu rozpravu. Predovšetkým to, že sa takáto odpoveď vôbec zdá relevantná nás utvrdzuje v tom, že je potrebné si históriu pripomínať, je potrebné vysvetľovať príčinné súvislosti historických udalostí, ale aj následky na životoch jednotlivcov a celej spoločnosti.
V Post Bellum dokumentujeme príbehy 20. storočia a podľa autorských práv sprístupňujeme širokej verejnosti skutočné príbehy nedemokratických režimov na dnešnom území Slovenska. Spolu s českým Post Bellum tvoríme online archív príbehov 20. storočia: www.memoryofnations.eu , www.pametnaroda.cz , www.memoryofnations.sk. Nájdete tam vyše 10 000 svedectiev ľudí, ktorí našli odvahu a podelili sa s nami o svoje životné príbehy.
Jedným z nich je aj Anton Kašička, ktorý zažil vojnu ako chlapec, ale ostali mu na ňu veľmi živé spomienky aj v starobe. Narodil sa 22. januára 1935 v Čiernej Lehote. Jeho rodičia mali malé hospodárstvo. Otec pracoval na statku u miestnej židovskej rodiny Weissovcov a Löwyovcov. Ľudia z dediny si židovské rodiny vážili, lebo poskytovali ľuďom robotu.
Pracoval už ako chlapec
Začiatkom druhej svetovej vojny bol Anton s mamou na robotách na veľkostatku v Protektoráte Čechy a Morava pri Znojme. „Pamätám si to, že sme bývali v takých barakoch a kdekto tam chodieval aj Nemci aj Česi, ktorí tam žili. Viedli veľké debaty o tom, že ako Nemci dobyjú Stalingrad.“ Odtiaľ si pamätal aj Hitlerjugend, nacistickú mládežnícku organizáciu: „Behali v tých rovnošatách, v krátkych nohaviciach s podkolienkami. Pobehovali, vybubnovávali a mali sme z nich strach.“ Po návrate na Slovensko školu v Čiernej Lehote obsadili partizáni, ktorí si v dedine poschovávali vrecia múky, šatstvo a obuv.
Príchod Nemcov do Čiernej Lehoty
Nemci chceli ich dom vyhodiť do vzduchu, keďže rýchlo pochopili, že zásoby múky, ktoré boli u nich na dvore, patria partizánom. „Moja mama bola v druhom stave s bratom,“ spomínal si Anton Kašička na ťažké chvíle, kedy sa jeho mame podarilo uprosiť Nemcov, nech ich dom nevyhadzujú do vzduchu. Nakoniec zapálili u nich na dvore len všetko šatstvo a topánky, ktoré mohli slúžiť partizánom a múku všetku vynosili a rozdali si medzi sebou.
Židia z ich obce našťastie prežili
V ten osudný deň, keď prišli Nemci do dediny, vyhodili do vzduchu poschodový dom, v ktorom sa nachádzala spoločenská miestnosť, divadelná sála, krčma a obchod, ktorý patril Löwyovcom. Popolom ľahol aj ich rodinný dom, ktorý sa nachádzal hneď vedľa obchodu a krčmy a dve stodoly u Janáčov. Löwyovci a Weissovci stihli pred nemeckým besnením ujsť, no zostali bez majetku a strechy nad hlavou. Anton si pamätal, že bežali aj cez ich dvor. Keď Nemci z dediny odišli, uchýlili sa v hospodárskych budovách čo im zostali. „Prežili celú vojnu, nikto ich nevyzradil, starali sa o nich ľudia, dávali im stravu a všetko. Takto to dopadlo a oni prežili koniec vojny normálne.“
Striedanie Nemcov a partizánov
Po Nemcoch opäť do dediny prišli partizáni a miestna škola slúžila raz jedným raz druhým. „Vždy keď sa tu striedali Nemci a partizáni, tak u nás bol vždycky štáb. Po potlačení povstania ich prišlo mnoho takých uzimených a utrápených. Vždy, keď prišli, tak sme ich nachovali“ spomínal Anton na partizánov. Do kuchyne nanosili slamu a spávali tam. Doniesli sliepky a mama im uvarila polievku. Okrem partizánov však po dedinách sliedili aj trestné komandá, ktoré boli určené práve na vyhľadávanie a likvidáciu partizánov. „Chodila taká partia Nemcov, ktorá bývala kdesi v Motešiciach alebo kde, lebo chodili sem na koňoch,“ spomínal na obávanú jednotku Nemcov, pravdepodobne to bol obávaný Werner Tutter z jednotky Josef, resp. Engelchen. Anton si pamätal, že u nich doma chovali partizánske prasa. Partizáni zvykli do domácností doniesť malé prasiatko s tým, že ho domáci vychovajú a oni si preň niekedy prídu, keď bude väčšie. V tom období chodili po dedinách trestné komandá a zháňali partizánov. „Prišla tu partia od Valaskej Belej, že sú partizáni. Ale bolo to podozrivé, lebo boli dobre oblečení a dobre vyzbrojení, poobúvaní a tak. To bolo to trestné komando, čo vraždili kdekade. Zabili to prasa, zobrali a dali do vreca. Otec bol strašne nešťastný z toho, lebo on bol veľmi poriadkumilovný a on si každé vrece, také veľké zrebné z konopného plátna, podpísal. Otec mal potom strach, že keď tam má meno na tom vreci, že či sa nevrátia. Našťastie sa nevrátili.“
Dedina zostala bez mužov
Výpady Nemcov do dediny boli čoraz častejšie a Lehoťania sa báli, že budú brať chlapov. Jedného dňa sa tak aj stalo. Nemci prišli aj do domu ku Kašičkovým a pýtali sa na otca. Ten si šiel k bratovi zháňať tabak, doma bol len Anton s mamou. Nemci im naznačili, nech rýchlo príde, inak vystrieľajú celú rodinu.
„Mama mi povedali ‚Tonko môj, utekaj hore strýcovi Petrovi, nech ide otec rýchlo domov.‘ Tak som išiel po dedine hore a vtedy som si všimol, že v tom potôčiku tečie krvavá voda. Na dvore školy boli postavené dvoje čižmy. Prázdne. Ja som nevedel, čo sa stalo. Keď som prišiel tam, tak môj otec stál pri múre a Nemec na neho mieril samopalom. Prišiel som k nemu a hovorím, že ‚Tato poďte rýchlo domov!‘“
V ten nešťastný deň z Čiernej Lehoty odvliekli všetkých mužov, vrátane Antonovho otca.
Anton si pamätal, že mama ho držala za ruku a strašne plakala. Pamätá si, ako chlapi šli dole dedinou a Nemci na nich mierili samopalmi. Uväznili ich v lágri v Trenčíne, kde ich držali niekoľko týždňov a Anton s mamou a malým bračekom Stankom sa prebíjali sami. Mama bola otca navštíviť, no nepochodila. Kašičkovci aj ostatní dedinčania strávili smutné Vianoce bez mužov. Na jar 1945 prišla do Čiernej Lehoty nová skupina vojakov.
Červená armáda
Nacistických vojakov vystriedali vojaci Červenej armády, na ktorých si pamätník spomínal s nevôľou. Jeho malý brat Stanko často plakával a jeden z tých vojakov povedal mame, že keď ho nevie utíšiť, aby ho zabila, keď robí stále problémy. Anton si spomínal aj na ďalších vojakov. Prišli peši a na muliciach si niesli výzbroj. Usadili sa u nich na záhrade za domom a varili si krúpovú kašu a polievku. Anton za nimi zo zvedavosti chodieval, nebál sa ich. „Dali mi na hlavu slúchadlá alebo to bola tá tankistická čapica alebo čo a počul som muziku. Hovorili mi, že z Moskvy. Normálne som počul muziku. Neviem ako sa spojili, ale počul som to. Dali mi aj čokoládu. Vtedy som ani nevedel, čo je to čokoláda. Potom odišli smerom na Homôlku aj s tými mulicami, mali na nich míny povešané,“ spomínal na jedných z posledných vojakov v dedine Anton.
Vytúžený koniec vojny
Po čase prišla smerom z Valaskej Belej streľba a všetci dedinčania sa poschovávali do pivníc a do školy. Zobrali so sebou krompáče a lopaty, aby sa odtiaľ vedeli dostať, keby ich zbombardovali. Našťastie všetci prežili a po tejto udalosti sa Anton s mamou a malým Stankom presťahovali do Šípkova a tam sa dožili aj konca vojny.
Krátko pred koncom vojny sa do Čiernej Lehoty vrátili aj odvlečení chlapi a oslobodenia sa Kašičkovci dožili už spoločne. Šťastného konca vojny sa dožili aj židovské rodiny Weissovci a Löwyovci, o ktoré sa starali domáci a nikdy ich nevyzradili.
Tak ako mnohí ďalší pamätníci, aj Anton Kašička verí, že vojna sa k nám už nikdy nevráti. „Slováci sú taký podivný národ alebo aký, stále sa medzi sebou hádajú a nevedia sa medzi sebou dohodnúť.“ Aj napriek politickým nezhodám, ktoré v krajine máme, apeluje na to, aby sme zobrali rozum do hrsti a rovnakú chybu už nikdy nezopakovali. Anton vojnu zažil na vlastnej koži, my musíme iba uveriť jeho zážitkom a poučiť sa z minulosti.
Autorka: Martina Lábajová
