Prečo si prišla na memoriál Stopami ukrývaných detí? Ako to, že chceš namáhavé trasy prejsť znovu? Tieto otázky som s účastníkmi pochodu preberala hneď od začiatku nášho dobrodružstva. A aj keď mi dávali uspokojivé odpovede, plnú váhu dôvodov, prečo prísť na memoriál, som pochopila až na úplnom závere nášho šesťdňového putovania.
Vôbec to nie je jednoduché. Vravia to aj skúsení turisti a účastníci, ktorí sa pravidelne venujú športovým aktivitám. Ja nepatrím ani do jednej z týchto skupín, a preto som nemala veľké očakávania. Rozmýšľala som, v ktorý z dní to zabalím a vrátim sa domov za svojou rodinou. Nakoniec som odchodila všetky dni, všetky trasy. Bola to sila skupiny alebo váha príbehu, ktorý nás sprevádzal na každom kroku? Netuším. Svoju fyzickú a psychickú hranicu som si ale posunula o veľký kus ďalej. A to je len jeden z pozitívnych aspektov putovania.
Registrácia na memoriál Stopami ukrývaných detí 2024
Prihláste sa na budúcoročný memoriál!Termín 21. - 28. júl 2024
6 dní putovania Slovenskom, od Vrútok po Čierny Balog, obohatené kultúrnymi podujatiami - koncertmi, diskusiami a workshopmi, ktoré kopírujú život 2 židovských detí počas 2. svetovej vojny, kedy takmer denne bojovali o svoje životy.
Registrácia na memoriál Stopami ukrývaných detí 2024
Židovské deti skončili samé v lesoch
Niet divu, že Pavel Eli Vago patrí medzi akéhosi maskota Post Bellum. Nielen silou svojho príbehu, ale aj tým, že 93-ročný Eli je stále plný elánu a najradšej by všetkých účastníkov pochodu privítal u seba doma v Izraeli, aby s nami mohol viesť dlhé rozhovory.
V roku 1942 sa začali transporty Židov zo Slovenska do koncentračných táborov. Eliho rodičia neuverili lžiam o tom, že Židov posielajú na práce, a rozhodli sa ukryť. Tak ako mnohí iní, aj oni sa rozhodli, že sa musia rozdeliť, aby mali väčšiu šancu na prežitie. Súrodenci Eli (12) a Ester (14) si tak našli jedno ráno na stole lístok s tým, že sa musia ukryť v lesoch.
Eli a Esti žili s rodičmi vo Vrútkach, kde sme sa v predvečer začiatku nášho putovania všetci stretli na koncerte Karin Sarkisjan a Anny Zigmar. Okrem príhovorov a inštrukcií sme sa tam aj prvýkrát stretli prostredníctvom videohovoru s Elim.
Zvierat sa deti nebáli. Len ľudí
Vo Vrútkach sme ďalší deň začínali aj našu púť. Ukázali sme si miesta spojené s Eliho životom a pri prechádzke mestom nás sprevádzal aj primátor mesta Vrútky Branislav Zacharides. Dojemné bolo stráviť čas na miestnom židovskom cintoríne, kde sme položili kamene na znak úcty na hrob Eliho mamy, ktorá zomrela ešte v roku 1942 kvôli tomu, že nezvládla psychický nápor všetkých udalostí.
Eli a Ester sa skrývali v lesoch Malej Fatry, ktorých prostredie Eli dobre poznal. Nebáli sa v lesoch ani tak zvierat, ako skôr ľudí, ktorí by ich mohli chytiť. Potom, čo ich dostihla martinská hliadka, skončili v žalári. Miestny policajt ich ale prepustil, a tak sa vybrali do svojho domu vo Vrútkach, kde našli už len starého otca. Netrvalo dlho a po vyzradení, že sa v dome nachádzajú židovské deti, ich našiel policajt, ktorí ich zobral do tábora v Seredi.
Neviem si predstaviť strach detí potom, čo stratili matku, a v neistote, či neskončia v transporte do koncentračného tábora, ktorý znamenal istú smrť. My sme sa po potulkách v podhorí Malej Fatry a po zmarení našich posledných kilometrov obrovskou búrkou vydali na ubytovanie do Šale-Diakoviec. Tam sme sa navzájom predstavili a stali sa tak súčasťou skupiny, ktorej nie je ľahostajná minulosť a jej pripomínanie si aj takouto intenzívnou cestou. Mnohí boli učitelia, ktorí chcú svoju jedinečnú skúsenosť odovzdať ďalej svojim žiakom. Aby sa pre nich história nestala len pojmom, ale aby pochopili, že sú to príbehy ľudí, ktorí kedysi skutočne žili.
Od Serede po Banskú Bystricu
Druhý deň nás čakala najdlhšia trasa celého týždňa. Má približne 33 km. Začali sme na dôležitom mieste – v Múzeu holokaustu v Seredi. Sem sa dostali súrodenci potom, čo ich miestny policajt posadil na vlak, ktorý smeroval do Serede. Tu nečakane stretli svojho otca Ladislava. Naše kroky viedli do Nitry takisto, ako putovala rodina potom, čo ušla po začatí Slovenského národného povstania z tábora. Ušli tam vďaka zásahu podzemného hnutia Collectiva, ktoré sa v tábore sformovalo a ktoré donútilo seredských strážnikov otvoriť bránu. Do Nitry sme putovali poľnými cestami po rovine. Kvôli dĺžke pochodu to bolo ale naozaj namáhavé. Konečnú etapu som kráčala s otlakom a potom, čo sme dorazili na židovský cintorín v Nitre, ma zaplavili najrôznejšie emócie vďačnosti, že som to zvládla.
Tretí deň sme navštívili zvolenský židovský cintorín a miesto s tragickou minulosťou – Kremničku. Na týchto miestach sme plne preciťovali, čo znamenalo masové vraždenie židovského obyvateľstva, ale aj ďalších nevyhovujúcich (Rómov, povstaleckých vojakov, partizánov a civilistov identifikovaných ako odporcov režimu). V ponurých rozhovoroch sme sa presúvali lesom pod Urpínom. Tento deň sme mali, čo do kilometrov, oddychový. Cesta Eliho rodiny smerovala taktiež do Banskej Bystrice, kde strávili istý čas u tety. U nej sa jeden deň objavila aj antifašistická odbojárka a spravodajská dôstojníčka Chaviva Reik, ktorá bola tiež zavraždená v Kremničke v protitankových zákopoch.
V stredu večer sme sa zúčastnili diskusie Sloboda nie je happy end!: ako v regiónoch vysvetľovať demokraciu? Vypočuli sme si veľmi znepokojivú a nie veľmi pozitívnu diskusiu s Martinou Strmeňovou (Nie v našom meste, Nie v našom kraji, Banská Bystrica) a s Miroslavou Čiernou (Rimavská kaviareň, Rimavská Sobota). Myslím, že sme sa v ten večer ešte viac utvrdili v tom, aké je dôležité robiť to, čo robíme, kráčať v mene demokracie, kráčať, aby sme uchovali pamiatku na hrozné časy, ktoré sú spochybňované a odbíjané formulkou ľudí, že dejepis neštudovali.
Našli sa dobrí ľudia, ktorí im v horách poskytli pomoc
Vo štvrtok sme už netrpezlivo čakali na presun do lesov a hôr. Nadšene sme kráčali do obce Poniky, kde nás čakal štáb RTVS. Prestávku sme mali pri kostole sv. Františka z Assisi, z ktorého bol krásny výhľad na dedinu. Ďalšie úžasné miesto sme našli na lúke s názvom Úslnie, ktorá nás vítala ako prérie so svojimi žltými lánmi. Naše putovanie v ten deň končilo v dedine Strelníky a ubytovali sme sa v Čiernom Balogu.
Eliho rodina spolu s ostatnými židovskými rodinami takisto putovala ďalej do hôr z Banskej Bystrice. Odišli smerom na Brezno ešte pred obsadením veľkého mesta nacistami. Ich rozhodnutie pokračovať smerom do hôr bolo logické, aj keď netušili, že nacisti ich mohli kedykoľvek nájsť, keďže disponovali aj horskými jednotkami.
V piatok sme sa pohybovali opäť v lesoch, kde sa skrývali Židia. Zo Strelníkov sme prešli cez sedlo Jasenová na Tri vody. Tento deň bol pre mňa kritický. Bola som si istá, že počúvnem svoje telo, na ktorom sa podpísala únava, a posledný deň už kráčať nebudem. Poobede som sa však v Čiernom Balogu zregenerovala natoľko, že som bola schopná s radosťou odkráčať až do zdarného konca.
V sobotu som bola prichystaná na dlhú konečnú etapu, ktorá viedla po asfaltovej ceste. Keďže nás všetci strašili, že posledné kilometre sa zdajú byť nekonečné, počítala som s tým. Cesta sa však kľukatila nádherným prostredím, a preto mi ušla veľmi rýchlo. Posledný deň je spojený s návštevou chaty v Hrončoku, kde našla Eliho rodina s ostatnými židovskými rodinami po dlhom putovaní pomoc. Zaklopali na dvere, ktoré im otvorilo osemnásťročné dievča Valika Vaculčiaková. Aj keď u nich nemohli ostať, našli im hlbšie v lese jednu drevorubačskú chatu, kde prečkali až do konca vojny. Valika často prešla štrnásť kilometrov v snehu, len aby mohla ukrývaným doniesť jedlo. Bola pri tom ozbrojená revolverom, čo dokazuje, že si uvedomovala nebezpečenstvo svojho počínania. Po jedlo chodila do obce Sihla, kde sa končil týždňový memoriál.
Po stopách detí, ktorým išlo o život
Už upravení sme zakončili štvrtý ročník memoriálu Stopami ukrývaných detí v kultúrnom dome v Čiernom Balogu, kde sme sa opäť spojili s Elim a vypočuli si koncert bratov Geišbergovcov. Eli nám poslednýkrát pripomenul, že sme pre neho výnimky a ako rád by sa s nami všetkými porozprával. Myslím, že po týždňovom putovaní v jeho stopách ho všetci berieme ako priateľa, ktorý sa nám zveril so svojim životným osudom a aspoň v duchu nám ukazoval miesta a rozprával príhody, ktoré počas ukrývania, keď mu išlo o život, zažíval. Túto cestu Eli osobne ukázal Sandre Polovkovej, riaditeľke Post Bellum, ktorá memoriál vymyslela a sprievodcovi Robertovi Schmidtovi. Tí nás vždy zásobili obsiahlymi informáciami, či už z Eliho rozprávaní alebo o histórii 2. svetovej vojny. Takisto nám pripomínali, aké ťažké to mali oproti nám počas ukrývania ľudia, ktorí nemali k dispozícii sprievodné vozidlo s vodu a možnosťou skrátiť si pochod ako my.
Sú to už približne dva týždne a ja stále nemôžem uveriť, koľko zážitkov mi memoriál priniesol. Či už prekonanie seba samej, skvelý kolektív, v ktorom sme zdieľali nielen to, čo nás na memoriál priviedlo, krásnu prírodu a rozjímanie o 2. svetovej vojne a zverstvách, ktorým sa niektorí ľudia postavili tak, že aj keď riskovali vlastné životy, pomohli svojim blížnym. Pripomínanie si histórie pomocou zážitkov a zdieľania emócii je pre mňa tá najlepšia cesta pre pochopenie minulosti a dosiahnutie cieľa – aby sa minulosť neopakovala! A preto verím, že memoriál Stopami ukrývaných detí má obrovský zmysel. Každý rok!
Autorka: Martina Lábajová
