Každý rok, 17. novembra, slávnostne udeľujeme spolu s českým Post Bellum Ceny Pamäti národa ľuďom, ktorí počas svojho života preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová.
Priamy prenos z pražského Národného divadla môžete sledovať na slovenskej Dvojke a ČT2 o 20:00. Každoročne sú ocenení dvaja pamätníci z Českej republiky a dvaja zo Slovenska. Tento rok výnimočne oceníme aj ukrajinského pamätníka.
Viac informácií nájdete na www.cenypametinaroda.cz
Usporiadatelia galavečera sú Post Bellum, Česká televízia, Český rozhlas, Rozhlas a televízia Slovenska a Ústav pre štúdium totalitných režimov.
Prečítajte si príbehy tohtoročných laureátiek a laureátov.
Pavel Eli Vago (*1930)
„Až po vojne som sa dozvedel, že Valika prešla až štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. A za opaskom mala revolver.“
Keď sa v roku 1942 začali deportácie Židov do koncentračných táborov, Eliho rodičia neuverili nacistickej (ani ľudáckej) propagande, že ľudí v dobytčích vagónoch posielajú pracovať. Vedeli, že nástup do transportu by pre nich a pre ich deti znamenal istú smrť. Rozhodli sa, že sa rozdelia. Eli a Ester sa mali ukrývať v okolitých horách a ich rodičia na mieste, ktorého lokáciu im neprezradili, zrejme kvôli bezpečnosti.
Na konci leta 1942 Eliho so sestrou objavila po putovaní miestna policajná hliadka, ktorá ich vzala do martinskej väznice. Ester dostala zo zatknutia strach, no Eli sa v duchu potešil, pretože sa domnieval, že to bude bezpečnejšie, ako stráviť ďalšiu noc pod holým nebom.
Potom ich však prepustili a Eli so sestrou sa vrátili domov do Vrútok, kde našli starého otca. Jeho našťastie do transportov nezobrali, no dozvedeli sa, že ich mamička psychický nápor nevydržala a v lete 1942 zomrela iba ako 37-ročná. Po čase ich však našiel policajt a odviedol do koncentračného tábora v Seredi.
Tam sa nečakane zvítali s otcom Ladislavom, ktorý tam pracoval v stolárskej dielni. Keď sa začalo Slovenské národné povstanie, podarilo sa im s ostatnými väzňami ujsť a vydali sa do Banskej Bystrice.
Rodina Vago sa aj s niekoľkými ostatnými rodinami po potlačení SNP rozhodli utiecť pred Nemcami z mesta do hôr. Verili v skorý príchod Červenej armády, ktorá v tom období bola už na východných slovenských hraniciach.
Pavel Eli Vago nikdy nezabudol na rodinu Vaculčiakových, bez ktorých by v horách neprežili. Spomína hlavne na osemnásťročnú dcéru Valiku, ktorá im do štrnásť kilometrov vzdialeného úkrytu nosila jedlo a vždy pri sebe mala revolver.
Po prežitých vojnových hrôzach Eli nechcel zostať žiť na Slovensku a rozhodol sa emigrovať do novovznikajúceho štátu Izrael, kde žije dodnes. Jeho príbeh inšpiroval Post Bellum, ktoré každý rok na jeho počesť organizuje letné putovanie - memoriál Stopami ukrývaných detí.
Anna Šestáková (*1918)
„Celú cestu som stála pred tým kupé, aby som mohla môjho muža vidieť, bol veľmi zničený. Pochopiteľne, o tom, prečo bol zničený, vám hovoriť nemusím. Lebo ako sa vyšetrovalo v 50. rokoch, to vie dnes už každý."
Jedného dňa v septembri roku 1951 Ervín Šesták neprišiel domov z práce. Jeho manželka Anna a tri malé deti žili niekoľko dní v neistote. Potom k nim domov prišla nevítaná návšteva.
„Prišli dvaja muži a jedna žena. Legitimovali sa, že sú zo Štátnej bezpečnosti, a povedali mi: ,Váš muž je u nás. Dopustil sa protištátnej činnosti. Máme vonku dve autá. V jednom pôjdete s nami vy a v druhom deti, pretože tento byt musí zostať prázdny.‘“ Príslušníci tajnej služby Anne tvrdili, že jej manžel bude slúžiť ako volavka pre „imperialistických agentov“, ktorí do ich bytu prídu. Vzhľadom na to, že tam môže dôjsť k prestrelke, je potrebné ju a deti dostať z bytu preč. Anna dodáva: „Tak čo som mohla robiť? Ja som sa nemohla brániť.“
Annu so svokrou a deťmi internovali vo vile za mestom bez toho, že by vedeli, čo s nimi bude ďalej. Po niekoľkých dňoch agenti Annu ubezpečovali: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Vrátite sa domov a z času na čas nám poviete, ako to medzi vašimi známymi a kolegami ide, o čom sa hovorí a tak.“ Pamätníčka sa voči takejto ponuke rázne ohradila. Odpovedala, že nikdy nebude donášať na rodinu ani priateľov a nech jej už také ponuky nedávajú.
Počas súdu o výsledku ktorého bolo už dopredu rozhodnuté dostal Annin manžel trest štrnásť a pol roka odňatia slobody. Ervín Šesták sa voči prvostupňovému súdu odvolal, ale trest mu ešte navýšili a Ervín dostal trest smrti, ktorý mu napokon znížili na doživotie. Pre neho aj jeho manželku to bola zdrvujúca správa.
Neľudskosť komunistického režimu sa ukázala na Vianoce 1952, keď na ich dvere na Štedrý deň zaklopali agenti s dekrétom o vysťahovaní. V rámci Akcie B mala rodina Šestáková vyprázdniť byt v centre Bratislavy a presťahovať sa na vidiek. Nakoniec sa rozhodla presťahovať ku svokre na Myjavu.
Po piatich rokoch väzenia Ervín požiadal o obnovenie procesu. Revízna komisia a súd mu vymerali trest dva roky. „V odôvodnení napísali, že išlo o ojedinelý prípad, v ktorom predchádzajúci súd pochybil.“ Trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa rodina mohla vrátiť domov do Bratislavy a žiť spoločne.
Marie Henzlová (*1930)
„Raz večer zaklopali na okno ruskí partizáni, potrebovali schovať, tak ich otecko zaviedol do kôlne. Boli traja, neskôr si v lese postavili bunker a ja som im tam nosila jedlo.“
Marie Henzlová, rodená Švecová, prežila detstvo v malej dedine Buková na Drahanskej vrchovine. Celá rodina sa počas druhej svetovej vojny zapojila do odboja a podporovala partizánsku skupinu Jermak, operujúcu v tejto oblasti, na čo tvrdo doplatili.
Ako jediná z rodiny vtedy štrnásťročná Mária nebola zatknutá v decembri 1944 počas veľkého zatýkania odbojárov po prezradení skupiny nastrčenými konfidentami. „Ja som s mamičkou ešte spala, gestapák zabúchal pažbou na dvere, my sme zliezli do kuchyne a všetci chlapi už ležali na zemi. Potom všetkých nahnali do nákladiakov a mňa poslali z chalupy preč.“
Pamätníčka najprv bývala u príbuzných a neskôr sa snažila spolu so strýkom čiastočne obstarať hospodárstvo. Mamičku väznili v Brne v Cejle a otecko s bratmi Tomášom a Josefom skončili v Kounicových internátoch. Raz sa jej podarilo krátko navštíviť mamičku vo väznici, bolo to naposledy, čo ju videla... „Bola zima, nič nejazdilo, išli sme pešo z Bukovej do Boskovic dvadsať kilometrov na vlak do Brna. Hovorili sme spolu tak desať minút, bola jej zima na ruky, tak som jej dala svoje rukavice,“ spomína Marie Henzlová.
O tragickom osude svojho otca a brata Tomáša sa dozvedela až mesiac po vojne od svojho brata Josefa, ktorý sa ako jediný vrátil z koncentračného tábora. Otec Tomáš Švec zomrel ešte vo Flossenbürgu, kde pracovali v kameňolome. Tesne pred oslobodením tábora americkou armádou zomrel aj brat Tomáš, bolo to zrejme pri evakuácii do koncentračného tábora v Dachau.
Na svoju mamičku čakala pamätníčka s bratom márne celý život. O jej osudu sa nikdy nič konkrétne nedozvedeli.
Marie Susedková (*1930)
„Jedného z vyšetrovateľov prezývali Dlouhý Honza a ten sa hneval a o pol druhej v noci mi takú vrazil, že mi vyrazil dva zuby a posunul, ako sa hovorí, sánku."
Marie prežila celý život v moravskej dedine Rozstání. Dvakrát ale musela nútene z obce odísť. Za nacizmu na dva a pol roka vysťahovali všetkých obyvateľov obce a za komunizmu skončila na dva roky a osem mesiacov vo väzení.
Keď na jar v roku 1949 prišiel do obce bratranec s kamarátom, pomohla im dohodnúť schôdzku s miestnym krajčírom Jánom Hudcom a o pár mesiacov neskôr na ich prianie Hudcovi dala list. Aj keď vedela, že bratranec s kamarátom uvažujú o emigrácii, sama vtedy netušila, že sa kvôli jednej schôdzke a jednému listu stala súčasťou protikomunistickej odbojovej skupiny.
V apríli 1951 Mariu zatkli príslušníci Štátnej bezpečnosti: „Stála som pri okne a videla som, ako ide otecko a plače. Za chvíľu prišla mamička. Pýtali sa ma tam na letáky, na zbrane a pritom som sa mala pozerať na rodičov, ako plačú. Nepomohlo to, pretože som sa nemala k čomu priznať. Tak ma posadili do auta a k nemu prišla mamička a povedala: ,Prosím vás, veď to dieťa nič neurobilo. Vezmite si radšej mňa a to dieťa nechajte doma.’“
Jeden z vyšetrovateľov jej potom v Brne ranou päsťou vyrazil dva zuby a posunul čeľusť. Chceli od nej priznanie o napojení na odbojovú organizáciu z Rozstání „Jan Hudec a spol.“, ktorá písala a rozširovala letáky a posielala výhražné listy komunistickým funkcionárom. Marie s ňou ale vedome nespolupracovala, aj napriek tomu ju Krajský súd v Brne odsúdil za velezradu k piatim rokom väzenia. Dva roky a osem mesiacov strávila vo väzniciach v Cejle v Brne, v Novom Jičíne a v Sučanoch.
Dňa 9. decembra 1953 Mariu podmienečne prepustili. Vrátila sa domov a po štvormesačnom liečení nastúpila opäť do mliekarne v Rozstání. Do obce sa postupne vracali aj ďalší uväznení, ktorí boli odsúdení za vyzvedačstvo a velezradu.
Myroslav Marynovyč (* 1949)
„Nevedel som, kam ma vezú. Pochopil som ale, že na Východ.“
V novembri roku 1976 sa Myroslav Marynovič, absolvent polytechniky v Ľvove, stal jedným zo zakladateľov Ukrajinskej helsinskej skupiny. Niekoľko mladých ľudí na západnej Ukrajine chceli (podobne ako u nás signatári Charty 77) hájiť svoje práva. Ešte predtým sa dočkal výsluchu príslušníkom KGB. „Majte na pamäti, že kto nie je s nami, je proti nám.“ Na to pán Myroslav odpovedal: „Ja budem proti vám.“
V apríli 1977 Myroslava Marynovyča zatkli, bol obvinený z „antisovietskej agitácie a propagandy”. Odsúdili ho k najvyššiemu možnému trestu – sedem rokov v pracovnom tábore a nasledovať malo päť rokov vo vyhnanstve.
„Akonáhle sa za mnou zavreli dvere do cely, už som sa nebál. Bol som na to pripravený a vedel som, že budem zatknutý. Len som nevedel, kedy presne k tomu dôjde. Akonáhle sa to stalo, povedal som si, aha, takže to vyzerá takto. A to bolo celé. Keď sa za mnou zavreli dvere do cely, v tú chvíľu sa pretrhali všetky väzby.“
Svoj trest si odpykával v tábore BC-389/36 v Permskej oblasti. Od apríla 1984 žil vo vyhnanstve v dedine Saralžyn v Kazachstane. Tam ho nasledovala aj jeho priateľka, s ktorou sa oženil. V roku 1987 sa mohol vrátiť na Ukrajinu.
Myroslav Marynovyč žije v Ľvove a pôsobí ako vicerektor na Ukrajinskej katolíckej univerzite.
Autorka: Martina Lábajová
