Pred 86 rokmi bola dojednaná Mníchovská dohoda, ktorú uzavrelo nacistické Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko 29. septembra 1938. Západné mocnosti v nej postúpili pohraničné územia Československa Nemecku, aby sa vyhli vojnovému konfliktu. V dôsledku dohody, ktorá bola podpísaná krátko po polnoci 30. septembra 1938, muselo Československo odstúpiť okolo 30 percent svojho územia Nemecku a ďalšie časti krajiny Maďarsku a Poľsku.
V priebehu jedného týždňa po podpise Mníchovskej dohody muselo Československo odstúpiť nielen sudetské územia Nemecku a časti Oravy a Spiša Poľsku, ale aj Petržalku a Devín. Nemci ich obsadili 10. októbra 1938.
Pre Nemcov Petržalka predstavovala strategické miesto, lebo mala vybudovanú novú sieť bunkrov a bola vstupnou bránou do Bratislavy. Pre Petržalčanov nastala smutná kapitola a kto mohol, utekal odtiaľ preč. Z pestrého koloritu obyvateľov – Slovákov, Maďarov a Čechov, začali mať výsostné postavenie len Nemci, ktorí hneď zaviedli nové poriadky. Samozrejmosťou bolo, že všetci muži museli narukovať do Wehrmachtu. Svoju korisť si už v októbri 1938 prišiel pozrieť samotný Adolf Hitler, ktorému prezentovali Petržalku ako hladovú kolóniu o ktorých obyvateľov sa Československo vôbec nestaralo. Zavŕšením tragických rokov na tomto území bolo zriadenie koncentračného tábora Engerau koncom roka 1944. Najskôr išlo o pracovný tábor, ktorý sa však kvôli vysokému počtu mŕtvych, ktoré mali na svedomí nacisti, mohol klasifikovať ako koncentračný.
Osudy 2 pamätníčok, ktoré žili v Petržalke v čase podpísania Mníchovskej dohody a ich ďalšie osudy, vám prinášame z nášho archívu memoryofnatios.sk.
Buď narukuješ alebo odídeš do Maďarska
Rodičia Evy Králikovej (rod. Tóthovej) mali dosť našetrených peňazí, za čo si kúpili v Petržalke malý obchod s potravinami. Otec popri tom ešte rozvážal chlieb po Bratislave. Keďže Evina mama, ktorá v obchode pracovala, sa prejavila ako zdatná obchodníčka, darilo sa im.
Potom však prišla neistota veštiaca vypuknutie ďalšieho svetového konfliktu a Tóthovcov zasiahlo oddelenie Petržalky od Bratislavy. „Nastal hneď lístkový systém, pozbierali sa rádiá a volali mladých ľudí na vojnu. Aj otca zavolali a mal narukovať do nemeckej armády. On ale, keďže bol maďarskej národnosti, dali mu takú výnimku, že môže odísť do Maďarska a 24 hodín mu dali na to – a že nastúpi do maďarskej armády. Takže otec zobral veľké nákladné auto a to najpotrebnejšie, čo sa tam zmestilo, na to naložil. Mala som vtedy už staršiu sestru, o šesť rokov staršiu, ja som mala rok alebo dva. Otec predal, čo vedel predať, ale obchod nevedel... ,“ priblížila pamätníčka.
Nechal v obchode síce svoju sestru, ale tá tam tiež dlhšie nezostala, a nasledovala brata z Petržalky, vtedy už Engerau, do Maďarska. „Tak sme sa ocitli v Budapešti, a on sa tam mal hlásiť na maďarskom veľvyslanectve. Tam od neho zobrali peniaze na vojenské účely, nejakú sumu, ktorú doniesol. Nepýtali sa, kde budeme bývať, ale povedali, že mu pošlú povolávací rozkaz, že kde má nastúpiť. Prechodne sme bývali u maminej sestry, ktorá tam už vtedy bola. Povolávací rozkaz však neprišiel a otec začal nanovo organizovať život. Kúpili byt a reštauráciu v robotníckej štvrti v centre mesta. Mama bola hlavná kuchárka. Nevarila žiadne špeciality, ale jednoduché, tradičné maďarské jedlá. Otec obsluhoval,“ povedala pamätníčka.
Život vo vojnovej Budapešti nebol bez rizika. Postupne stále viac narastal vojnový chaos. Pamätníčka spomínala na neustále bombardovanie, „stále trúbili sirény, skrývanie po suterénoch“. Jedného z jej strýkov v tomto zmätku zastrelili. Situácia bola napokon natoľko neúnosná, že rodina znovu ušla len s tým najnutnejším. Tentokrát do Horných Salíb, ktoré vtedy patrili do pohraničia Maďarska. Obchod aj byt v Budapešti prevzala Gizelina sestra, ktorá tam bola vydatá a ako bezdetná podstúpila riziko zostať tam. Tóthovci následne prežili tri mesiace „absolútneho pokoja“, na vidieku v Salibách.
„Vôbec nebolo cítiť, že je vojna – aj keď bola siréna, tak nikto neutekal do pivnice, ale vyšli sme von na dvor. Pozerali sme sa na lietadlá, ktoré šli bombardovať Nové Zámky... Ale vedeli sme, že na Saliby tú bombu asi nehodia.“
Vojnové hrôzy
Činorodí manželia Tóthovci nechceli byť rodičom na starosti, a nevediac koľko ešte bude trvať vojna, kúpili dom s pozemkom „na vtedajšom samom okraji Galanty“. Ani im samotným však nebolo dožičené dožiť sa konca vojny v pokoji. Jedného dňa pred Vianocami 1944 prišiel po mlieko príslušník maďarských Szálasiho oddielov a začal vyzvedať, ako je možné, že mladý človek nie je na vojne. Alexander mu to všetko poctivo vyložil - a zakrátko prišli žandári a zatkli ho.
Alexander bol zatiaľ s ďalšími zatknutými, ktorých zhromaždili na majeri za Galantou. Odtiaľ ho odviedli na nútené práce do baní v Handlovej a napokon do lágru kdesi na hraniciach. Ušiel odtiaľ a skrýval sa v lesoch, putoval. Netušil ani, kde je a bál sa opýtať, aby sa neprezradil. Pešo a tajne putoval krajom, prešiel aj cez frontovú líniu, ktorá postupovala opačným smerom ako on a musel počas tých týždňov prežiť veľa nepríjemných dobrodružstiev. Takýmto spôsobom sa napokon aj vrátil domov, do Galanty, niekedy v júni 1945, mesiac po skončení vojny. Prežil, no odniesol to zdravotne.
Z vojnových hrôz si sama pamätníčka odniesla jednoznačné posolstvo: „Ja som si zapamätala jedno – že už nechcem prežiť žiadnu vojnu – a ani to nikomu neprajem. A veľmi som si potom vážila ten pokoj, ktorý nastal. Chvíľu to ešte trvalo, to presídľovanie hore-dole... K môjmu detstvu patrilo to, čo by žiadne dieťa nemalo poznať. Rodičia nemali ani detstvo, vtedy bola prvá svetová vojna, a aj ich dospelosť bola poznamenaná – trikrát im všetko zobrali. Po vojne ako Maďari nemohli dostať majetok späť, bol skonfiškovaný, neskôr sa tam v Petržalke postavili paneláky, a ani sa nemohli dostať k tomu maďarskému...“
Petržalku obsadili nemeckí vojaci, domček vzala voda
Šarlota Olšáková (*1933), rodená Hallerová sa narodila v Bratislave. Šarlotin otec bol majster pokrývač a vyrábal kostolné veže. Mal čiastočne nemecký a čiastočne maďarský pôvod, mama maďarský. Zoznámili sa v Bratislave, kde mama pracovala ako opatrovateľka detí. Rané detstvo prežila pamätníčka v Petržalke, v malom rodinnom domčeku, ktorý postavil jej otec so svojím bratom. Keď mala iba šesť rokov, začala druhá svetová vojna. V dôsledku podpísania Mníchovskej dohody v septembri 1938 Petržalku obsadili nemecké vojská. Keď následne rodine vzala ich domček povodeň, rozhodli sa v roku 1939 z Bratislavy odísť do Komárna. Šarlota si spomínala, ako tam cestovali.
„Iba jeden koník, voz a my tri malé deti, šesť a štvorročné a malé bábätko. Dlhý úsek cesty som išla pešo.“
V Komárne mali najprv prenajatú len jednu izbu, až neskôr malý dom. V tom čase už zúrila druhá svetová vojna. Otec musel narukovať a mama ísť do práce, aby uživila tri deti. Prala a žehlila divadelníkom kostýmy, starala sa o ich garderóby.
Videla som padať bomby na našu ulicu
V Komárne, tak ako aj inde, vojna narobila veľké škody a spôsobila biedu. „Bola to skoro hladovka, mlieko som nevidela cez vojnu vôbec, iba brat dostal ako najmenší. Mali sme malinkú záhradku, tak mama niečo málo vypestovala a vychovala. Najviac sa varila fazuľová omáčka, fazuľu som ozaj neznášala. Alebo šúľance s makom.“ Pamätníčka si tiež pamätala, že ju ako tretiačku či štvrtáčku ľudovej školy, ktorú navštevovala, učitelia poúčali, že keď začuje lietadlá, má si ľahnúť na zem ku stene a nepohnúť sa. „Videla som padať bomby na našu ulicu. Po náletoch som sa šla pozrieť von a tri domy oproti boli zbombardované. Bohatý majiteľ, čo tam býval, mal mlyn, obchod, krásny dom a iba jama tam ostala. Zbláznil sa z toho. Z nášho domu vypadla stena z obývačky. Dlho sme ju nemali. Taká bola bieda.“ Útek z reality bolo divadlo a knižnica. Pamätníčka veľmi rada čítala a vďaka maminej práci v divadle sa deťom z času na čas podarilo ísť na predstavenia zadarmo.
Žili sme ako utečenci
Zatiaľ, čo bol otec na vojne, s mamou komunikovali prostredníctvom listov. V prípade blížiacej sa hrozby mali dohodnuté tajné šifry. „Ak by sa niečo dialo, otec napíše ´Daj zaočkovať psa´, čo znamenalo, že mama s nami musela z Komárna odísť pred blížiacimi sa vojskami. Veľa ľudí vtedy ušlo do Rakúska. Dva týždne sme cestovali vlakom a potom sme rok bývali v malej dedinke v drevených domčekoch ako utečenci. Keďže mama vedela po nemecky, chodila upratovať po domoch. Do školy sme nechodili.“
Po roku sa skončila vojna a rodina sa mohla vrátiť domov. Pamätníčka nastúpila do slovenskej meštianky v Komárne, kde to bolo pre ňu náročné. Predtým totižto chodila iba do maďarskej školy a ako dvanásťročná stále nevedela po slovensky. Po vojne došlo medzi Československom a Maďarskom k dohode o výmene obyvateľstva. Ako odplata za Viedenskú arbitráž, kedy časť slovenského územia pripadla Maďarsku, prebehlo nútené vysťahovanie obyvateľov, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti. V rámci neho museli obnovené Československo opustiť aj Šarlotin strýko a teta. Jej rodinu našťastie nevysťahovali, keďže vlastný dom nemali.
Autorka: Martina Lábajová
