Juraj Malíček
Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista v oblasti popkultúry.
Text vyšiel v časopise Príbehy 20. storočia 3/2022 s témou čísla Kam patrí Slovensko?
Západné filmy a popkultúru sme v časoch normalizácie milovali aj preto, že nám ich nik nenútil.
Spomína sa na to krásne, lebo šťastné detstvo sa dá prežiť aj v nešťastnej krajine, nikdy však to spomínanie neznamená, že vtedy to bolo lepšie, či nebodaj, že by sa tie časy mali vrátiť.
Ani za svet, ani za cenu toho, že by som mal znova desať rokov alebo šesť, či šestnásť a všetky tie úžasné, fantastické veci by som mal prežiť znova.
Narodil som sa v roku 1974, už šesť rokov sme boli okupovanou krajinou a štyri roky intenzívne prebiehalo to, čo dodnes nazývame normalizáciou a normálnosti v tom bolo zúfalo málo. Nepamätám si ju nijako zvlášť v rámci autentických spomienok dieťaťa, okrem toho, že som žil akoby v dvoch svetoch. Jeden bol doma, neoficiálny, tichý, zamlčaný – a ten druhý v škole, oficiálny, hlasný, svorne deklamovaný navonok. Oba mali špecifické pravidlá, pričom tým základným bolo, že o tom, čo sa deje doma, sa v škole nerozpráva. Určite nie priamo na vyučovaní, keď tak, len cez prestávky a aj tam bolo jasné, o čom sa môže a o čom nie.
Nehovorilo sa o tom, že v nedeľu chodíme do kostola do iného mesta, že rodičia počúvajú rádio, čo by počúvať nemali, teda Slobodnú Európu alebo Hlas Ameriky. Naopak, o tom, aký geniálny, skvelý, fantastický film sme cez víkend pozerali na Viedni, sa hovoriť mohlo. Lebo tú pozerali všetci, aj tí súdruhovia učitelia, ktorí nám kázali o prehnitom Západe, hoci sami tomu neverili. Boli v podobnej situácii ako my, akurát u nich už išlo o morálnu voľbu. Rozhodli sa, aspoň navonok, žiť v zhode so systémom, v ktorý už neverili žiadni idealisti, len pragmatici. Nikto nehovoril ORF 1 či rakúska verejnoprávna televízia, Viedeň bola Viedeň a predstavovala jedno z okien na Západ, do kapitalizmu, o ktorom sme zo školy vedeli, aký je zlý a aký prehnitý, a ako nám permanentne hrozí vojnou, akurát že pri tom nazeraní doň to tak vôbec nevyzeralo.
Lebo Západ od môjho útleho detstva symbolizoval tie zdanlivo najprimitívnejšie, najbanálnejšie, najkonzumnejšie túžby. Dnes by sme to asi nazvali blahobytom, išlo však o čosi dramaticky iné, lebo sa nedá povedať, že by sme vyrastali v nedostatku. Asi to nebola priamo sloboda, po čom sme túžili, sloboda v tom veľkom, vznešenom, majestátnom význame, sloboda ako ľudské právo a krásny ideál (čomu by som v ôsmich rokoch sotva rozumel). Skôr išlo o možnosť, o pestrosť, o mnohosť.
Moje detstvo bolo do veľkej miery definované túžbou po tom, čo tam, na Západe, majú a u nás toho niet, respektíve, ak to je, tak iba v minimálnom množstve pre relatívne úzku kastu vyvolených, ktorej súčasťou sa aspoň na chvíľu stal každý, kto mal prístup k niečomu zo Západu.
Takých tu bolo mnoho – železná opona normalizácie nebola uzatvorená tak hermeticky, aby cez ňu neprenikli nielen idey, ale i tovar, no predovšetkým to, čo v širšom zmysle slova môžeme nazvať (pop)kultúrne statky. Kontinuálne už od päťdesiatych rokov až po tie osemdesiate to bola hudba, natoľko domestikovaná v našej domácej popmusic, že prakticky nebolo rozdielu medzi povrchným lacným prefabrikovaným popom zo Západu a tým naším. Iste, progres prichádzal odtiaľ: nová vlna, punk a tieto veci, ale Kotvald s Hložekom spievali rovnaké banality ako Al Bano a Romina Power a nikomu vrátane súdruhov to príliš neprekážalo.
Západ v časopisoch aj na plátne
Túžbu po veciach zo Západu prehlbovali jeho obrazy, ku ktorým sme mali prístup. V katalógoch Otto a Neckermann, ktoré sa požičiavali a listovalo sa v nich opatrne, aby sa nezničili, v časopise Bravo, ktorý sa dal kúpiť v Maďarsku. Strihy z časopisu Burda sa šírili priam masovým spôsobom, takže v škole bolo hneď jasné, koho mamina vie šiť. A časopis Pif, ktorý sa dal kúpiť nielen v predajni zahraničnej tlače, ale občas, keď sa človek spýtal, aj v konvenčných novinových stánkoch. A bola v ňom hračka a komiksy a milovali sme ich, napriek tomu, že po francúzsky sme nerozumeli ani slovo.
Každý mal tiež niekoho, kto tam bol. Nejakého svojho emigranta alebo vodiča kamiónu, športovca, ktorý sa občas dostal na Západ, priniesol veci a zbožne rozprával, aké úžasné to tam je.
Čiastočky Západu sme videli aj na vlastné oči – nie nevyhnutne v Maďarsku a Poľsku, kam sa dalo cestovať relatívne bez problémov a Západu tam bolo podstatne viac ako u nás, ale aj na už spomínanej „Viedni“. Vyskytoval sa aj v seriáloch a filmoch v našej televízii, občas sa uvádzali aj tie zo Západu a dívali sa na ne všetci. Na Profesionálov, na Derricka, na Miesto činu, na Randalla a Hopkirka či na Skippy, stepnú kenguru.
Aj západné filmy v kinách, či už americké, britské, talianske, či západonemecké, diváka presviedčali, že sú lepšie ako tie naše alebo sovietske, rumunské, bulharské, maďarské...
Prax bola taká, že v kinách sa síce muselo počas celej normalizácie premietať viac ako 60 percent filmov domácich, zo Sovietskeho zväzu a z ostatných spriatelených socialistických a ľudovodemokratických republík, ale v tom zvyšku sa mohli premietať aj filmy z ideologicky znepriateleného Západu, aby ktosi aj skutočne do kina chodil a nebol to úplne stratový podnik.
Filmy zo Západu samozrejme tiež podliehali ideologickému dohľadu a špeciálnej socialistickej dramaturgii. Nemohlo sa premietať len tak hocičo, a už vôbec nie nič, čo by akosi spochybňovalo náš, socialistický obraz sveta a všetky tie ďalšie boľševické ideologické drísty. To však nebol až taký zásadný problém.
Jednak preto, že už tradične ľavicový a zároveň slobodný Hollywood sa zvykol do amerického establišmentu navážať permanentne, čo sa naším ideológom mohlo páčiť. A jednak preto, že v univerzálnom socialistickom ideologickom newspeaku sa dalo aj o čisto komerčných filmoch, bez akéhokoľvek zjavného ideologického či politického pozadia, rozprávať tak, aby také pozadie zrazu získali.
V našich socialistických kinách sme tak normálne videli Čatu (Platoon), film Olivera Stonea, v ktorom sa veľmi kriticky vyrovnáva s inváziou do Vietnamu, a my sme v kine striehli, kedy začujeme, ako americkí vojaci hovoria o československých zbraniach. V titulkoch to znelo samozrejme inak, ale my sme veľmi dobre vedeli, čo počujeme. To je však naozaj jedno, dôležité je, že Čata československým socialistickým ideológom, rozhodujúcim o tom, čo sa v kinách bude premietať, neprekážala. A nemala prečo – hovorila ich rétorikou, Vietnam bol chyba, Američania tam nemali ísť a prehrali.
Na druhej strane, keďže naozaj všetky západné filmy uvádzané v socialistickom Československu museli mať akýsi ideologický rozmer, stávali sa aj také pôvabné veci, že napríklad Flashdance, ten priamočiary jednoduchý komerčný tanečný film, sa zrazu v československej socialistickej ideologickej optike zmenil na príbeh proletárky, ktorej zlý kapitalistický establišment bránil umelecky sa realizovať. Lebo, áno, hlavná hrdinka Flashdance skutočne pred tým, ako zbalila majiteľa fabriky a stala sa profesionálnou tanečníčkou, pracovala ako zváračka.
Filmy, na ktoré nás nenútili chodiť
Americké a západné filmy vo všeobecnosti naozaj neboli v normalizačnom Československu nedostupné. Muselo ich však byť (a aj bolo) menej, ako tých druhých. V praxi to znamenalo, že sa na ne chodilo už len na základe krajiny vzniku. Nie western či komédia, nie dráma či romanca, nie meno režiséra či hlavnej hviezdy, nám divákom celkom stačilo, že išlo o americký film. Alebo francúzsky, nemecký, taliansky, anglický.
Mali sme aj svoje hviezdy – Funesa, Belmonda či Delona – čo však neznamenalo, že by inak na francúzsku komédiu či iný film nik neprišiel. Bolo to neuveriteľne silné, keď sme napríklad vďaka filmu Veľký blondín s červenou topánkou objavili Pierra Richarda.
Výborné bývali aj talianske komédie, aj keď dnes by už v mnohom neobstáli v skúške časom. Lebo vtedy a tam platilo, že západné filmy sú lepšie už len preto, že ich bolo menej a že nás nik nenútil chodiť na ne povinne v rámci vyučovania. Tam sa chodilo na sovietske filmy, aby mali aspoň nejakú návštevnosť, keď už normálne na ne do kina ľudia príliš nechodili.
Od druhej polovice sedemdesiatych rokov až do roku 1989 som najprv ako dieťa a následne ako puberťák videl desiatky podobných filmov. Mal som šťastie, do kina sme chodili naozaj často, po protekcii dokonca aj na mládeži neprístupné filmy. Svojím spôsobom si ich všetky pamätám dodnes – práve preto, že ma na ne nikto nenútil chodiť. Mali príchuť slávnosti a formovali môj filmový vkus.
Tých filmov bolo veľa. Votrelec, Čeľuste, E.T. mimozemšťan, Niekto to rád horúce, Nebožtíci žičia láske, Tajomná žiara nad Pacifikom, Nekonečný príbeh, Pyramída hrôzy, Dobyvatelia stratenej archy, Horúčka sobotňajšej noci, Pomáda, Policajt v Beverly Hills, Zviera, Sedem statočných, Krotitelia duchov, Pevnosť Apačov v Bronxe, Starman, Indiana Jones a Chrám skazy, Nástrahy veľkomesta, D.A.R.Y.L., Tootsie, Butch Cassidy a Sundance Kid, Motýľ, Kramerová verzus Kramer, Blízke stretnutia tretieho druhu, Tri dni Kondora, Malý veľký muž – a dalo by sa pokračovať, nakoniec by som si možno spomenul na všetky.
Lebo to šťastné detstvo v nešťastnej krajine som prežil aj vďaka nim. Boli jednou z mála naozaj normálnych vecí v tej patologickej, všadeprítomnej normalizácii, kde človek musel napríklad vysvetľovať aj to, prečo šiel v roku 1987 počas družobného pionierskeho výletu v Poľsku do kina akurát na Ramba 1. Vážny problém som vtedy nemal len ja, ako dieťa, ale najmä ten zväzák, čo nám robil dozor a ktorého sme na ten film ukecali.
