Pred 55 rokmi, 16. januára 1969, sa na Václavskom námestí upálil študent Jan Palach, aby prebudil československú spoločnosť, ktorá upadla do pasivity po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. O tri dni neskôr, 19. januára 1969, na následky zranení zomrel.
Dňa 25. januára 1969 sa konal pohreb Jana Palacha. K smútočnému sprievodu sa pridalo niekoľko desiatok tisíc ľudí a stal sa veľkým protestom proti pokračujúcej okupácii. Pohreb viedol evanjelický farár Jakub Schwarz Trojan, ktorý mal jasno v tom, že pochováva človeka, ktorý položil život tým, že sa obetoval pre druhých.
Súvisiaci článok
Upálenie Jana Palacha ako symbol nádeje
Spomienky pamätníkov na tragický čin mladého človeka.
Nakoniec zhodnotil jeho sebaupálenie takto: „Čin Jana Palacha nesie v sebe aj veľké posolstvo nádeje. Chcel vyburcovať naše svedomie, chcel protestovať proti našej malovernosti a onomu stavu, ktorý sa nebezpečne blíži ľahostajnosti.“
Vo svojom poslednom liste žiadal zrušenie cenzúry a rozširovania okupačných novín Zprávy, ktoré šírili sovietski dezinformátori, inak mali nasledovať ďalšie pochodne. Palach sám seba nazval „pochodňou číslo 1“. Aj keď jeho upálenie nasledovali mnohí ďalší, nešlo o organizovanú skupinu.
Komunisti sa snažili jeho čin, ktorý mal obrovskú odozvu utajiť, no nepodarilo sa im to. Po zákaze spomienkovej akcie k 20. výročiu upálenia Jana Palacha prichádzali od 15. januára 1989 na Václavské námestie davy ľudí, aby si uctili jeho pamiatku. Dialo sa tak aj napriek policajnému násiliu. Tieto demonštrácie vošli do dejín pod názvom Palachov týždeň a boli predzvesťou pádu komunistického režimu v Československu.
Prečítajte si o tom, aký bol Jan Palach v mladosti a či mohlo niečo zvrátiť jeho rozhodnutie, očami 2 jeho priateľov, ktorí pre archív Memory of Nations rozpovedali svoje životné príbehy.
Záujem o chémiu a dejiny
Po vypočutí si správy z internátneho rozhlasu o upálení študenta s iniciálkami J.P. vraj ani na sekundu nezapochyboval nad tým, že ide práve o kamaráta z ulice. Stanislav Hamr (*1948) však hovoril tiež o tom, že by podobne spontánny čin od neho nikdy neočakával.
Matky obidvoch chlapcov sa veľmi dobre poznali nielen vďaka náklonnosti ku kresťanskej viere, ale aj podobnému osudu obidvoch rodín. Stanislav aj Ján dospievali bez svojich predčasne zosnulých otcov, ktorí pred komunistickým pučom pracovali ako drobní živnostníci. Hamrov otec bol pekár a Palachov otec cukrár. Výraznejšie puto sa medzi chlapcami vyvinulo na základnej škole, kedy ich k spoločným šibalstvám viedol záujem o dejiny a chémiu.
V oblasti histórie ich fascinovalo hlavne husitské hnutie, čo sa v Palachovom prípade pretavilo v určitý druh vlasteneckej hrdosti a potreby konať veľké činy.
„Mal by veľkú osobnú traumu, keby v živote nevykonal niečo veľké. Od detstva hovoril o tom, že bude vodca národa. Čím viac dospieval, tým viac to chcel. Keby to neurobil, mal by pocit, že zradil sám seba. Došlo by k vnútornej porážke, ktorá by ho po určitú dobu škrela,“
hovorí s ohľadom na neskoršie udalosti Stanislav.
„Povesti o tom, že netušil, čo pri upálení robí, sú úplne vylúčené. Veľmi dobre vedel, čím sa polieva a aké to môže niesť následky.“ Pamätník narážal na mýty o tzv. studenom ohni (oheň, ktorý nepáli), ktorý vraj chcel použiť namiesto benzínu, ktorý mu podstrčili kontrarevolucionári.
Palachov záujem o chémiu bol totižto podľa Stanislava úzko prepojená s jeho záujmom o všetko živé. Logickým uvažovaním o látkovej výmene sa teda dostal až k chemickým vzorcom. Počas neskoršieho štúdia na gymnáziu ho podľa prospechu najviac zaujímala práve chémia a dejepis. Technicky založený Stanislav sa vo výbušných pokusoch rovnako výrazne angažoval, o čom svedčí aj jeho spomienky o výrobe explozívnej zmesi pomocou bežne dostupného herbicídu. „Travex sa dal bežne dostať v drogérii. Išlo o veľmi silnú látku balenú v plechovkách, ktorá dokázala zničiť úplne všetko. Bolo to silné okysličovadlo, ktoré sme miešali s cukrom a vyrábali tak rôzne formy čierneho strelného prachu.“
Do posledných mesiacov kamarátstva medzi Stanislavom a Jánom sa výrazne premietli nezhody v chápaní vlasteneckých povinností. Palach v spoločných diskusiách vystupoval ako nekritický priaznivec pražskej jari, zatiaľ čo z jeho kamaráta zaznievala skôr skepsa. Stanislav sa dodnes pri hodnotení jeho upálenia prikláňa k určitému nepochopeniu spoločenskej situácii z posledných mesiacov roku 1968. „Počas študentských protestov sme pilne pracovali na rôznych prehláseniach, ale nič z toho, čo sme napísali, nevyliezlo von. Bolo jasné, že už sa vôbec nič nestane, ale Honzovi to asi tak úplne jasné nebolo. Mal veľké tendencie k akémusi individuálnemu činu.“
Kamarátstvo z medzinárodných brigád
„Ahoj, Hubert. Z mesta nad Vltavou ti posiela pozdrav Tvoj Hus.“
Pohľadnica s týmito slovami zastihla Huberta Bystřičana (*1942) v januári 1969 v podniku Kablo Kladno, kde v tej dobe pracoval. Tesne pred smrťou mu ju poslal Jan Palach, študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej a Hubertov kamarát.
S Janom Palachom sa Hubert Bystřičan zoznámil v roku 1967 na medzinárodnej študentskej brigáde v Kazachstane. Hubert Bystřičan vtedy študoval predposledný ročník Vysokej školy ekonomickej v Prahe a vzhľadom na svoje skúsenosti bol zvolený vedúcim zájazdu. Jan Palach bol študentom prvého ročníka na VŠE.
Hubert Bystřičan na neho spomína ako na „úplne normálneho fajn chlapca“: „Nikdy sa nesnažil dostať sa dopredu, držal sa skôr v pozadí, počúval, nikomu neskákal do reči. Vášnivo diskutoval, ale vždy si najprv vypočul argumenty druhých.“
V tábore v Kazachstane denne prebiehali medzi študentami z rôznych krajín vášnivé diskusie, ktorých sa Jan Palach zúčastňoval. „My sme ho volali diskutér. Vedel dobre rusky a neustále vyhľadával diskusie, bavili sme sa o všetkom možnom i s ruskými študentami.“ Na druhou stranu vraj bol veľmi introvertný a na fotografiách a záberoch zo zájazdu sa vyskytuje minimálne.
S Hubertom sa spriatelili a vídali sa aj po návrate do Prahy. Nasledujúci rok ponúkol pamätník Palachovi organizáciu ďalšieho zájazdu do ZSSR, a pretože sa osvedčil, zariadil mu potom účasť na brigáde na vinobraní vo Francúzsku. To bolo už v októbri 1968 a Československo bolo čerstvo obsadené vojskami Varšavskej zmluvy. Z Francúzska sa vrátil nadšený: „Hovoril, že je dohodnutý s majiteľom vinohradu, že budúci rok pôjde znovu. Som presvedčený, že v tej dobe ešte vôbec neuvažoval o tom, že sa upáli.“
Naposledy sa stretli v novembri 1968 na študentskom proteste na filozofickej fakulte, kam Jan Palach prestúpil po dvoch rokoch štúdia na VŠE. Dohodli sa, že spolu strávia Silvester na internáte, to sa nakoniec neuskutočnilo. „Napísal mi, že by sa so mnou potreboval stretnúť, tak som za ním išiel na internát, ale nenašiel som ho tam. Potom už sa neozval,“ spomína Hubert Bystřičan a dodáva:
„Mám taký pocit, že už sa po Vianociach rozhodol a nechcel do toho nikoho zaťahovať. Možno, že by som ho ešte presvedčil.“
Báli sa, aby sa neupálil niekto ďalší
O jeho upálení sa dozvedel z televízie. V tej dobe mu prišila do práce už spomínaná pohľadnica od Jana Palacha. Nasledujúci deň si pre pamätníka prišla Štátna bezpečnosť. „Odviezli ma do Prahy na Bartolomejskú na výsluchu. Najviac ich zaujímalo, či náhodou nie som pochodeň č. 2. Strašne sa báli, aby sa neupálil niekto ďalší.“
Nakoniec sa pochodňou č. 2 stal Jan Zajíc, ktorý po sebaupálení Jana Palacha držal na Václavskom námestí protestnú hladovku. Mesiac od smrti prvej pochodne sa zapálil hlavne kvôli tomu, že po Palachovom čine v spoločnosti nenastala žiadna zmena. V Československu sa potom zapálilo ešte 26 ľudí, 7 umreli.
Autorka: Martina Lábajová
