Dňa 27. januára si celý svet pripomína Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Z okliešteného územia ľudáckeho slovenského štátu bolo počas obdobia vojny odvlečených a zavraždených takmer 70-tisíc ľudí. Z územia dnešného Slovenska to bolo až 105-tisíc ľudí židovského pôvodu.
Na genocíde Židov majú svoj podiel aj mnohí obyvatelia vtedajšieho ľudáckeho Slovenského štátu. Preto je tento deň dôležitý na pripomenutie si tragických udalostí našej histórie a tisíce obetí nemeckého nacizmu ale aj kolaborantského slovenského klérofašizmu.
Neďaleko slovenských hraníc sa počas 2. svetovej vojny nachádzal koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, ktorý bol postavený v roku 1940. K jeho 3 hlavným častiam patrilo aj 45 vedľajších táborov - tzv. podtáborov.
Odhaduje sa, že do Auschwitzu bolo deportovaných 1,3 milióna ľudí. Z toho približne 1,1 milión väzňov bolo zavraždených. Išlo nepochybne o najväčší, najstrašnejší a najznámejší nemecký vyhladzovací táborový komplex. Symbolom krutosti sa stal aj nacistický lekár, ktorý tu pôsobil – Jozef Mengele. Okrem Židov tu zahynuli aj Rómovia, príslušníci rôznych ďalších rás a národností, nepriatelia režimu, príslušníci LGBTI komunity, ľudia s mentálnym alebo telesným znevýhodnením či vojnoví zajatci.
Definitívny rozkaz na opustenie tábora bol vydaný 17. januára 1945. Nemci najprv posielali väzňov na pochod smrti, neskôr vyhodili do povetria krematóriá a plynové komory. Stále sa však v tábore nachádzalo niekoľko tisíc ľudí. Nacisti chceli všetkých zavraždiť, ale v dôsledku chaosu a dezercií strážnikov ich zabili asi 700. Preživší väzni dokázali v tejto situácii zorganizovať svojpomocnú zdravotnú starostlivosti a distribúciu oblečenia a potravín z otvorených skladov. Súčasne prichádzali do tábora ľudia z okolitých obcí. Niektorí preto, aby sa ujali opustených sirôt, ale väčšinou iba rabovali cennosti, ktoré Nemci nestihli odviezť.
Keď 27. januára 1945 prišla do tábora Červená armáda, našla v barakoch a v areáli posledných približne 6 000 zbedačených ľudí. Krátko po nej dorazili do tábora sovietske a poľské filmové štáby. Vďaka nim sa celý svet dozvedel pravdu o osvienčimskom pekle.
V Post Bellum sme mali možnosť zdokumentovať neuveriteľné príbehy pamätníčok a pamätníkov, ktorí prežili holokaust a mali silu podať svedectvo o tragických udalostiach druhej svetovej vojny a o masovom vyvražďovaní Židov.
Marta Szilárdová (*1923 – †2021)
Marta Szilárdová, tak ako mnohí pred ňou, stratila v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau svoje meno a bola evidovaná len ako číslo. Napriek tomu, že ju so sestrou netetovali, Marta chcela svoje číslo poznať:
„Takže ja som 20751.“
Do tábora transportovali celú rodinu v lete 1944. So sestrou tam rodičov videla naposledy. V zime 1944 ich previezli do továrne v Nemecku. Zatiaľ, čo bol Auschwitz oslobodený, zobrali ich na pochod smrti. Sestry túto poslednú nadľudskú skúšku zvládli a prežili. Marta mala obrovské šťastie aj v tom, že holokaust prežil aj jej manžel a po vojne spolu začali nový život.
Martini rodičia boli oficiálne vyhlásení za mŕtvych až v jej starobe, pretože stále aj s rodinou verila, že sa nájdu. Nikdy opäť nevkročila za brány Osvienčimu: „Síce to už neexistuje, ale ja žijem v tej spomienke, že by som šliapala niektorému z mojich na popol.“
Príbeh Marty sme zachytili do krátkeho filmu, ktorý si môžete pozrieť na našom Youtube:
https://youtu.be/aogK8hsLqWU?si=h0hElOvtteFgvK3O
Na našom vzdelávacom portáli Puzzle pamäti národa nájdete aj pracovné listy určené na výučbu študentov základných a stredných škôl s príbehom pamätníčky:
https://puzzlepamatinaroda.sk/ziak-zs-metodiky/marta-szilardova-1923-auschwitz-a-pochod-smrti-2/
Naftali (Juraj) Fürst (*1932)
Juraj Fürst sa dostal do tábora Auschwitz-Birkenau 3. novembra 1944 ako skoro dvanásťročný chlapec. Až neskôr sa dozvedel, že splynovanie v tábore ukončili deň predtým. Nemci chceli začať rozoberať komory, aby zahladili dôkazy. No po jeho príchode, z komínov stále vychádzal dym a oheň. Krematórium ešte plnilo svoju funkciu.
Počas tetovania sa s otcom a bratom postavili do radu tak, aby dostali číslo jeden za druhým. „Otecko dostal číslo 14024, môj brat 14025 a ja mám číslo 14026. Väzni, čo už boli v Birkenau, nám povedali, že to, že nás tetovali, znamená, že nás nezavraždia hneď.“
Juraj s bratom sa dostali do detského bloku, z ktorého vyberali deti vždy, keď niekto chýbal do počtu v plynovej komore. Neskôr prežili aj pochod smrti: „To bolo, ako keby ste prešli cez dvere do pekla.“ Ďalej sa dostali do tábora v Buchenwalde a Juraj dostal nové číslo 14021. Tu sa ťažko chorý dočkal v nemocnici oslobodenia zvnútra – podzemným hnutím. Väzni zbraňami vyhnali Nemcov a Američania vstúpili už do oslobodeného tábora. Jurajovi sa však už nepodarilo nájsť brata.
Po vojne sa našli aj spolu s mamou a otcom, ktorí boli v iných táboroch:
„Slovami sa nedá opísať, aký je to pocit dieťaťa stretnúť po tom všetkom opäť rodičov a pocity rodičov, ktorí opäť našli svoje dieťa.“
Na našom vzdelávacom portáli Puzzle pamäti národa nájdete aj pracovné listy určené na výučbu študentov základných a stredných škôl s príbehom pamätníka:
https://puzzlepamatinaroda.sk/ucitel-metodiky/juraj-naftali-furst-1932/
Eva Umlauf (*1942)
Hoci jej číslo na predlaktí je už sotva viditeľné, jej myšlienky a poslanie sú stále jasné a naliehavo aktuálne. Eva Umlauf je totiž jednou z najmladších preživších holokaust. Narodila sa päť dní pred Vianocami, 19. decembra 1942 v pracovnom a koncentračnom tábore v Novákoch.
Eva s rodičmi v tábore prežila rok aj osem mesiacov. Po vypuknutí SNP ušli do Piešťan, kde žili pod cudzím menom. Avšak, udali ich a odvliekli do Žiliny, neskôr do tábora v Seredi. Odtiaľ ich začiatkom novembra opäť deportovali, tentokrát do tábora Auschwitz-Birkenau, kde otca videli naposledy.
Eve a mame vytetovali číslo a taktiež ich oddelili, pretože pamätníčka ochorela. Agnes vytetovali číslo A-26958, Eve A-26959. ich utrpenie skončilo 27. januára 1945, kedy do tábora vstúpili vojaci Červenej armády a v apríli Agnes mohla porodiť Evinu sestru Eleonóru už na slobode.
Eva Umlauf v dospelosti emigrovala do Mníchova a po pôrode tretieho syna si uvedomila, že má v sebe nespracovanú traumu holokaustu. Veľmi jej pomohlo štúdium psychoterapie: „Ja som tým pomohla celej mojej rodine. Ani nie tak tej starej alebo mojej mame alebo tým, čo zahynuli, ale tým nasledujúcim generáciám. Lebo oni vedia, môžu s tým žiť, oni sa môžu pýtať, môžu sa integrovať. To je zmysel, aby nenosili všetko v sebe ako ich predkovia.“ V súčasnosti sa venuje osvetovej činnosti a vzdelávaniu. Napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“.
Prečítajte si celý jej príbeh v našom archíve:
https://www.memoryofnations.sk/sk/umlauf-eva-maria-1942
V Post Bellum aj po 80 rokoch od oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau zachovávame pamäť a spomienky na hrôzy holokaustu živé, aby sa tragédie minulosti už neopakovali.
Autorka: Martina Lábajová
