Na začiatku 30. rokov minulého storočia žilo v Košiciach viac ako 11-tisíc Židov, ktorí tvorili približne 16 percent obyvateľov mesta. O necelé desaťročie neskôr sa táto komunita stala obeťou jednej z najväčších deportačných akcií na území dnešného Slovenska. Kým transporty z ľudáckej Slovenskej republiky začali už v roku 1942, Košíc sa začali týkať až po nemeckej okupácii Maďarska v roku 1944, keďže mesto po Viedenskej arbitráži z roku 1938 patrilo Maďarsku.
Na jar 1944 sa deportácie rozbehli v obrovskom rozsahu. Na základe nariadenia z 25. apríla 1944 sa museli košickí Židia do 48 hodín hlásiť v tehelni na okraji mesta, pričom si mohli vziať len stravu na 15 dní a najviac 50 kilogramov osobných vecí. V stiesnenom priestore bývalej tehelne bolo sústredených približne 14-tisíc ľudí z Košíc a okolia. Z areálu, v ktorom vznikli tri tábory, následne odišli transporty smerujúce najmä do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.
V máji a júni 1944 boli z Košíc vypravené štyri transporty a približne 14-tisíc deportovaných. Prvý transport odišiel 16. mája 1944 a posledný vlak odišiel z košickej tehelne 2. júna 1944. Väčšina deportovaných sa už nikdy nevrátila.
Miesto niekdajšej tehelne na dnešnej Idanskej ulici dnes pripomína jednoduchý tehlový pamätník, ktorý tam vznikol v roku 2019 z verejnej zbierky iniciovanej občianmi. V lokalite, kde boli pred viac ako 80 rokmi zhromaždené tisíce ľudí čakajúcich na transport do táborov smrti, dnes stoja bytové domy, obchodné centrá a parkoviská. Popri pamätníku denne prechádzajú stovky áut — nenápadné miesto však dodnes nesie stopu jednej z najtragickejších kapitol dejín mesta.
V košickom tábore im ostrihali vlasy
Magdaléna Zadorová, za slobodna Sternová, sa narodila 22. decembra 1919 v Košiciach. Ona a jej tri sestry prežili peklo holokaustu. Rodičia, starší brat Miklós a najmladšia sestra Marta sa však už domov nikdy nevrátili. V marci 1940 sa Magdaléna vydala za Andreja Zadora z Užhorodu. Po roku ho však odviedli a pracoval ako robotník pri vojsku v ZSSR.
V deň odchodu do tehelne – 25. apríla 1945 – prišli po rodinu Sternovcov maďarskí úradníci z mesta: „Jeden mi navrhol, že ma skryje. Ale som sa bála, to zadarmo nerobí, dačo chce. A nechcela som platiť a ani opustiť rodinu. Bola som energia rodiny. Mama stratila pôdu pod nohami, ja som všetko zariadila, všetko vybrala, čo nesieme so sebou. Všetko bolo na mne.“ Magda ešte pred odchodom šila paplóny pre celú rodinu a tie si zabalili do ruksakov, ktoré ušila z obrusov. Pri odchode z domu vzala pani Sternová aj dáždnik, ktorý dostala Magda od manžela – skladací v koženom puzdre. Ako povedala dcére, takú cennosť tam nechcela nechať. Dala si ho pod „ruksak“, no vypadol jej. Aj vtedy ho zobrala. Do tehelne sa odviezli na fiakri, pretože mali veľa vecí – vankúše, oblečenie... A tam všetko, čo si so sebou doniesli, odovzdali a viac nič z toho nevideli. Po asi dvoch dňoch za nimi dorazil aj brat Miklós s jednou zo sestier. Pred odchodom do tehelne sa chceli skryť na pôjde domu. Nemali však nič pripravené, a tak to po jednom či dvoch dňoch vzdali.
„V tom čase už sklady boli prázdne. A tak nám na oblečenie dali len handry, také letné handry až po zem. A vlasy nám ostrihali nie na ježka, ale úplne dohola. Pekné dievčatá, mladé, a takto stratíte dôstojnosť. Len sme sa na seba dívali a nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Potom sme z toho odtrhávali kusy a urobili sme si aspoň pás a z ďalšieho kúska sme si dali na hlavy a previazali. To viete, ženy sú ženy, aj tam sa snažia aspoň nejako vyzerať.“ Magda mala v tehelni kamarátku lekárku, ktorá pracovala v primitívnej nemocnici najmä pre starých ľudí. A tak jej pomáhala, s čím sa dalo.
Falošný prísľub
V tehelni boli presne štyri týždne. Jedného dňa pred nich predstúpil esesák a príjemne sa im prihovoril:
„Tvrdil nám, že sa nemáme čoho báť, že budeme pracovať, že starší ľudia budú dávať pozor na malé deti, že bude všetko v poriadku. A my, naivní, sme mu všetko uverili. Tak sme boli deportovaní.“
Verzia života, ktorú im esesák predstavil, by pre Židov síce nebola ideálna, no bola by neporovnateľne znesiteľnejšia než realita holokaustu, ktorú prežili milióny nevinných ľudí a ktorej následky poznačili aj ďalšie generácie.
Z Košíc odišla rodina tretím transportom 24. mája 1944: „Nepamätám sa na to, akoby to bolo v hmle. Len vidím sedieť mamu a pri nej mladšie sestričky, najmladšia mala asi 12 rokov. A ja som mala vtedy hodinky, ktoré mi poslala teta zo Slovenska ešte pred tým, než ju deportovali. Boli to shaffhausenky. Keď bolo treba odovzdať všetky cennosti, nechala som si ich a ukryla. Už sme boli vo vagóne, keď zas prišli vojaci: ,Dajte, keď máte peniaze alebo cennosti.‘ Peniaze sme už nemali, ale hodinky som si nechala. A povedala som si – keď toto uchránim, tak bude všetko dobre a uchránim aj famíliu. Neuchránila som.“
Vo väzení za slovenčinu
Pavol Šalamon pochádza zo židovskej rodiny z Košíc, ktorá bola tiež poznačená holokaustom. Hoci sám sa narodil až po druhej svetovej vojne, dopady holokaustu vnímal v rodine veľmi citlivo najmä z rozprávania svojej mamy. Práve jej najbližšia rodina sa nevrátila z koncentračných táborov. Keď sa pamätník začal venovať povolaniu archivára a dokumentaristu, zhodou okolností mal možnosť dokumentovať aj holokaust.
Oživovanie myšlienok spochybňujúcich holokaust aj medzi politikmi vníma veľmi negatívne. Kladie to za vinu aj učebným osnovám a učebniciam, ktoré o holokauste hovoria veľmi málo. „Na témy, ktoré falšujú históriu, treba reagovať primeraným spôsobom,“ dodal Pavol. Myslí tým, že vyjadrenia historikov by sa mali objavovať na prvých stránkach novín alebo v televízii. „Keďže sa to nedeje, tak sa jed a dezinformácie šíria ďalej,“ dodal.
Keď sa Košice stali na jeseň 1938 súčasťou Maďarského kráľovstva, tak sa život obyvateľov Košíc zmenil. Nová maďarská administratíva začala Židov obmedzovať na vlastníctve majetku a boli prijímané aj ďalšie nariadenia namierené proti židovskému obyvateľstvu, nemohli napríklad navštevovať kiná. „Mamu dokonca zavreli ako 15-ročnú na jeden deň do väzenia, lebo hovorila s kamarátkou po slovensky,“ spomína si Pavol na rozprávanie mamy.
Sestra jej zomrela v náručí
Pavlova mama spomínala na tie časy nerada. Hovorila o tom, ako sústreďovali Židov do synagógy a do tehelne pred deportáciou. „Mama mi rozprávala, ako ich hnali do tehelne cez celú Štúrovu ulicu a ľudia stáli na ulici a pozerali na nich. Bola to trauma aj pre počúvajúceho, takže som sa viac nepýtal,“ spomína Pavol na to, ako ťažko niesol matkinu traumu. Do tehelne nahnali aj maminu sestru Katarínu, aj starých rodičov. Potom ich deportovali vlakom do Auschwitzu. Starých rodičov Nemci pravdepodobne zabili hneď, lebo mali nad 60 rokov a neboli pre ich účely vhodní na prácu. Pavlovej mame so sestrou sa podarilo prežiť len preto, lebo boli mladé a silné. Po troch dňoch v Auschwitzi ich Nemci poslali do okolia Rigy pracovať v lese. Tam prežili viac ako rok a potom mali byť presunuté do Nemecka. Oslobodenia sa nakoniec dožila len Pavlova mama. „Mama so sestrou utiekli z nejakého transportu na území Poľska, ale Nemci po nich strieľali. Mame zasiahli len ruku, ale jej sestra jej zomrela v náručí,“ spomínal Pavol. Jeho mama potom bola dlho v nemocnici v Poľsku a do Košíc sa vrátila až v októbri 1945.
Po vojne chcela Pavlova rodina začať nový život. S minulosťou a nenávisťou sa však stretávali aj po nej.
„Mama sa raz rozčúlila, lebo na národnom výbore, kde prišla žiadať o podporu, jej niekto povedal, že mala radšej zostať v plynovej komore. To sa, žiaľbohu, stávalo a Židia sa báli reagovať.“
Je dôležité hovoriť o tom, kam až môže viesť nenávisť, propaganda a snaha „zbaviť sa“ nepohodlných skupín obyvateľstva. Pamätníky, spomienky a výročia by mali byť pre nás dôležitým mementom, a varovaním pre súčasnosť.
Autorka: Martina Lábajová
