Cítim chlad. Je to akasi podoba prázdna. Absolútneho prázdna. Nie je tam nič.... nič, čo by naznačovalo aspoň malú nádej. Čo i len náznak zmeny k tomu, čo by som mala (chcela) cítit.
Som človek, ktorý potrebuje cítiť... cítiť toho druhého. Cítiť, že ma niekto potrebuje, že niekomu „patrím“. Potrebujem vedieť, že je tu niekto, kto potrebuje moje pohladenie, ako fyzické tak i na duši.
Potrebujem milovať a byť milovaná. So všetkým, čo k tomu patrí. Niekoho sa dotýkať a cítiť pri tom to príjemné šteklenie v pobrušku. Cítiť to, ako sa celý chveje, keď sa ho letmo dotknem. Cítiť jeho pery na celom mojom tele. Vášnivo ho pobozkať vždy, keď dostanem chuť.
Cítiť ako naše telá splynú pri nežnom či divokom milovaní. Cítiť ako do mna vnikajú a uvoľňujú sa pocity každým pórom pokožky. Cítiť jeho dych a tlkot srdca. Vycítiť potreby a snažiť sa ich uspokojiť. A on zasa moje.
Cítiť oporu a istotu. Mať ho vždy po svojom boku. Jeho dotyk má byť ako impulz, ako jemný elektrický výboj, ktorý príjemne zatrasie celým telom. Chcem sa oddávať jeho vlnobitiu a nechať sa unášať na vlnách porozumenia a lásky. Cítiť jeho teplo, jeho auru.
Číta moje myšlienky a komunikujeme aj bez slov. Rozumie mi a ja jemu. Sme ako dve ozubené kolieska, ktoré do seba zapadajú. Láska nás zasiahne ako guľový blesk.
Následky sú trvalé.
Je krásne naozaj milovať a byť milovaný.
Chcem vyplniť to prázdno....
