A práve čas zabíjačiek, bol obdobím, kedy sa u nás na dvore, stretlo okrem mäsiara a nás štyroch (mňa, sestry, otca a mamy), ešte ďalších asi desať ľudí. Každý mal presne zadelenú funkciu, a bolo veselo. U nás na takýchto zabíjačkách, nechýbal kazeťák s emgetonkami plnými ľudoviek, dobré modranské, od otcovho brata, či z neďalekej pálenice vypálená jablčkovica. To všetko neodmysliteľne podfarbovalo atmosféru. Najdramatickejším okamihom z celého dňa bolo úspešne trafiť pukalom,<!--[if !supportFootnotes]-->[1]<!--[endif]--> na to správne miesto na čele svine domácej. Prvým úspechom bolo, keď prišiel mäsiar v stanovenom čase, a bol aspoň ako tak triezvy. Tým druhým úspechom bola práve správna trefa. Mäsiar si dal ako ináč, hneď po príchode, na pracovisko popravkový jablčkovice. Skontroloval ruky, a ak si to vážnosť situácie vyžadovala, hodil do seba aj druhý pohárik. Potom z vrecka montérkovej blúzy vytiahol dokrčený balíček marsiek, vložil si do úst ohnutú cigaretu, zapálil si, a rezkým krokom, s pukalom v ruke, vyštartoval smerom ku chlievom... Následne, po úspešnom vytiahnutí svine na trojnožku a jej rozrobení, plnil po zbytok dňa už len úlohu hlavného kontrolóra-dozorcu. Všetci kmitali v smere jeho pokynov. Chlapi spracovávali mäso, ženy čistili (šlamovali) črevá, krájali slaninu na oškvarky, varili kapustu, varili krúpy na kašu, a nosili, a umývali, a odnášali, a prinášali... Najkrajšie na všetkom tom organizovanom chaose boli tie príbehy, zážitky, spomienky o ktoré nikdy nebola núdza. Ba priam úmerne s ubudajúcim vínkom a jablčkovicou pribúdalo veselých spomienok...
Jedným, trochu morbídnym zážitkom nás počastoval hlavný aktér – mäsiar:
Scéna: úspešne trafená sviňa s bodnutím do krku, (to preto, aby chytili krv do krvavníc a kaše) ležiaca na podložke na zemi. Nad ňou zohnutý chlap s horákom (niečo ako plameňomet) v ruke, pripravený opaľovať chlpy. Prvý šľah plameňom, a milá sviňa vyskočila, akoby nič, a ta ho, prechádzať sa po dvore. Chlap s horákom sa tak vystrašil, že ho šmaril pol metra od seba a normálne ušiel zo zabíjačky. Mäsiar sa naširoko chechtal a odhalil tak svoje obnažené ďasná a z nich vytŕčajúce dva, nadmerne veľké, očné zuby. Prítomná mužská časť tímu sa škodoradostne smiala, vedeli totiž, ako to už na dedine býva, že dotyčný bojko, ktorého všetci dobre poznali, ich posmechu, v krčme pri pivku len tak ľahko neujde. Veru, na dedine je to už tak škodoradosti, či posmeškov nikdy nie je dosť.
Vybavujem si tiež, ako sa raz do takejto veselej debaty zapojila aj mama. Spomínala, ako jej sesternica zažívala romantické chvíle so svojím milým v ďateline za dedinou. „A ako áno, ako nie,“ komentovala príhodu mama, dusiac sa smiechom, „našej Zdenke zaškvŕkalo v bruchu, a ako mala nohy vyložené na pleciach svojho milého, celého ho oserkala,“ mamu až natriasalo, ako sa smiala. Ledva to mohla dopovedať. Všetci sme výskali. „No ona sa trúba nahltala jabĺčok, a potom to zaliala kozacím mliekom, čo bola práve jej mama nadojila,“ dodala ešte.
Keď sa atmosféra, po takýchto príhodách ako-tak ukľudnila, dostal zabrať kazeťák a dvorom sa ozýval uši trhajúci, ale o to srdečnejší spev.
Veselých príhod, ako som už spomínala bolo veľa. Určite nie som sama, ktorá zažila domácu zabíjačku a celú tú atmosféru okolo toho, budem rada, ak sa podelíte o svoje zážitky v prípadných komentároch.
Poznámka: K napísaniu tohto článku ma motivovala spomienka na môjho otca, ktorý nás opustil práve v septembri pred štyrmi rokmi. Srdce smúti, ale duša sa mi smeje aj vďaka takým úsmevným chvíľam, akými boli ním organizované domáce zabíjačky.
<!--[if !supportFootnotes]-->[1]<!--[endif]--> v tom čase, (cca 30 okov dozadu) strelná zbraň vyrobená systémom ala Bárter
