Keď pracuje chémia...
Napila sa minerálky a išla do kúpeľne. Vychutnávala si okamihy pokoja. Nezažala a len tak, po tme, nahmatala cigarety a zápalky. Zdrojom svetla bola neďaleká neónka, ktorá na ňu, cez úzke okno, žmurkala svojim modrastým okom. Kde-tu nebo rozťal blesk a ostré svetlo odhalilo pásik dymu, ktorý práve vyfúkla. Ťažké kvapky dopadali na nočnú, po horúcom dni, ešte stále vyhriatu zem.
Žena v kúpelni si sadla na provizórnu stoličku v podobe plastového vedra a začala sa už asi po tisícikrát vracať k myšlienke ako ďalej...
„Prečo toto robí?“ spýtala sa pološeptom. Uškrnula sa nad tým, že jej asi šibe, keď sa rozpráva sama so sebou. Následne sa už hlásky nedrali z úst, ale všetko sa ako film odohrávalo v jej hlave. „Kde som spravila chybu? Bola som to ja, čo som zlyhala? Asi nikdy som nerozumela mužom a ani sama sebe. Nevedela som, čo chcem,“ privrela oči a pritakávala svojím myšlienkam.
Vrátila sa do obdobia, kedy bola ako vietor, ktorý je všade, či už v podobe slabého vánku, alebo silnej víchrice, čo za sebou necháva len spúšť... Áno, ona, Brigita, prvorodená dcéra vyrastajúca v rodine ťažko pracujúcich, ale milujúcich rodičov. Spomienka na rodičov na chvíľu odľahčila jej trudné myšlienky na Rasťa. Vybavila si časy, keď ju otec ako dieťa hojdal na nohe a mysliac si, že vie spievať, učil ju svoje obľúbené ľudové pesničky. Bol autoritatívny, ale vždy vedela, že ju a jej o štyri roky mladšiu sestru Emu nadovšetko miluje. Tak veľmi sa tešil na dôchodok, ako bude viac času tráviť so svojimi vnukmi, čo všetko ich naučí... Žiaľ, jeho srdce si vo veku šesťdesiatštyri rokov povedalo dosť. Už sú to tri roky, čo ich navždy opustil a ona si to stále nejako neuvedomovala. Pripadalo jej, že otec je niekde na týždňovke. Povzdychla si: „Ešteže mám moju Elenku, moju milovanú mamu. Je to ten najfantastickejší človek na svete. Vždy ma zahŕňala a chvalabohu stále ešte zahŕňa veľkou láskou a pozornosťou,“ slastne vyfúkla dym a ako tichý blázon sa začala usmievať. Prišlo jej na rozum, ako vždy zbožňovala, keď mama pri rôznych príležitostiach, akou bola napríklad i zabíjačka, rozprávala svoje zážitky z detstva. Vedela ich podať tak pútavo, že si to všetko dokázala živo predstaviť. Bola tam, v tej dobe, keď pásli husi na pažiti, keď chodili Bošianke na kaštieľ ako decká umyť schody, a keď tam nachytali vši. „Ach, kde pak ty časy jsou.“ Vypustila posledný obláčik dymu a išla sa šuchnúť pod paplón. Zapla televízor a snažila sa sústrediť na pohybujúce sa obrázky oproti nej. No, nedarilo sa. Dážď, ktorý príjemne ochladil klímu nielen vonku ale aj v byte, spôsobil, že aj napriek niekoľkým prebdeným nociam sa cítila svieža, a tak jej myseľ opäť zamestnávala téma s názvom Rasťo. Snažila sa vybaviť si tie krásne okamihy, ktoré ich spojili...
Obaja pochádzali z jednej dediny. Občas sa ich cesty pretli, ale bolo to len také obyčajné stretnutie dvoch rodákov. Pozdravili sa a nič viac. O rok mladší Rasťo mal úplne iný okruh kamarátov a záujmov ako ona. Potom sa ona presťahovala do sedem kilometrov vzdialeného mesta. A aj napriek tomu to hviezdy zariadili tak, že sa ich životy spojili. Prvýkrát to medzi nimi zaiskrilo na dedinskej zábave. To už mala dvadsať. Ema jej toľko vyvolávala, len aby prišla na tú „muziku.“
„Bude to v amfíku. A poľovníci varia dobrý gulášik z diviny,“ nedala sa odbiť. Neodolala jej nástojeniu. V podstate bola rada, že vypadne z mesta. Potrebovala si oddýchnuť... práca, štúdium popri zamestnaní, bol najvyšší čas...
...„Sladký domov,“ poznamenala hneď, ako zaparkovala jednou polovicou svoju červenú Škodu 1000 MB na chodníku pred bránou. Očami prebehla po ulici. Takmer prázdna. Sem tam nejaký cyklista. „Bože, to je ako iný svet,“ skonštatovala. Potom svoj zrak uprela na upravenú predzáhradku, vykosený trávnik, premerala očami celý dom od základov až po prvé poschodie, kde sa na balkóne a v oknách spálne a detskej izby hrdo pýšili mamine červené ťahavé muškáty. Svojím lenivým „hav, hav,“ ju privítal, v prepočítaní na psie roky, najstarší člen rodiny, Bobino. Pohladila ho po starej ryšavej srsti. Ešte aj po tých rokoch čo ho mali, jej pripadal čierny fľak, lemujúci jeho ľavé oko smiešny. Letná spara zapríčinila, že vchodové dvere do domu boli pootvorené. „Hm, zrejme chytajú prievan,“ pousmiala sa, pretože vonku sa nehýbal ani lístoček. Vôňa šíriaca sa z upečeného koláča ju pozvala až do kuchyne. S plnými ústami jablkovo-orechovej štrúdle sa cez chodbu presunula do obývačky na prízemí. Otec ležal na gauči s ovládačom v ruke a tváril sa, že zaujato sleduje program. Mama sedela vo svojom obľúbenom kresle, ako vždy, s ihlicami v rukách.
„Ahoj, moja,“ povedala tlmene, náhlivo odložila pletenie do košíka a vystrela ruky na privítanie. Brigita sa prihla a tuho ju objala. Podišla k spiacemu otcovi a končekmi vlasov ho pošteklila pod nosom. Trhlo ním a diaľkový ovládač skončil na zemi. So smiechom sa k nemu opäť naklonila a vtisla mu bozk na líce.
„Kde je Ema?“ spýtala sa mamy. Tá len hodila rukou, prevrátila očami a prstom ukázala smerom hore k detskej izbe.
„Ty brďo, ty sa kam chystáš?“ zhodnotila situáciu po tom ako zbadala Eminu izbu zahádzanú hádam všetkými tričkami, sukňami a blúzkami, čo boli kedysi starostlivo uložené v skrini.
„Som v koncoch,“ prehlásila rezignovane. „Ja si nemám čo obliecť,“ zúfalo rozhodila rukami.
„Neblázni, veď to tu máš ako v butiku.“ Poznala svoju sestru. Vedela, že čokoľvek jej navrhne, aby si obliekla, nebude dosť dobré, a preto sa ani nesnažila. Idem si dať dolu kávu, dúfam, že do polnoci si niečo vyberieš. Odišla a nechala ju tam bezradnú medzi tou haldou šatstva.
Vychystali sa. Bolo desať. Posledný pohľad do veľkého zrkadla na vešiakovej stene, stojacej na chodbe. Brigita si rukami popravila prsia a červenkasté tričko si stiahla viac na pás, aby tak vynikol jarok jej trojok. Popravila si sukňu v štýle midi, ktorá tesne obopínala boky a väčší rázporok dovoľoval štíhlym nohám, aby mohli urobiť krok. Pod plecia padajúce, nezbedné kučery sa snažila vytrestať, a tak ich vplietla do postupne priberajúceho vrkoča. Ema si nechala svoje brčky voľne poskakovať. V bielej blúzke, ktorá neskrývala čipky podprsenky a v sukni, ktorá viac odhaľovala ako zahaľovala, si pretrela bledým leskom pery, našpúlila ich a spokojná s výzorom, čo jej ponúklo zrkadlo, zavelila: „Táák a môžeme vyraziť!“ Mama, sediaca v kresle s ihlicami v rukách, ich nenápadne pozorovala cez otvorené dvere z obývačky. Usmievala sa. V duchu si spomínala na časy, keď sa takto aj ona so svojimi tromi sestrami chystala na muziku.
Kráčali pomaly aj napriek tomu, že ich veselo pokrikujúca hudba netrpezlivo lákala. Amfiteáter bol len pár metrov od ich domu. Vdychovali príjemne sa ochladzujúci vzduch, ktorý vystriedal horúci letný deň. Ako prvé ich vítali štíhle topole. Lemovali celú ľavú stranu príjazdovej cesty, a vznešene sa ukláňali pod vánkom, ktorý sa pohrával s ich listami. Pri vstupe do priestorov kultúrneho stánku ich zdravil párik mierne pripitých usporiadateľov. Už len luk a kamizola, takí boli smiešni. Jeden z nich nemotorne odtrhával vstupenky a ten druhý z dvojice držal v rukách lístky od tomboly. Jeho široký úsmev odhalil zuby, ktoré im zase prezradili jeho jedálny lístok. Očami zúženými do štrbiny a nabifľovaným spôsobom im vymenovával všetky „hodnotné ceny“, a keď nevidel žiadny záujem, hodil lístky na stôl, ťažko dopadol na stolicu a šupol do seba obsah plastového pohárika. „Áaaa,“ preglgol, „baby, aspoň okoštujte naše vínko. Je výborné.“
„To iste, veď na to sme sem prišli,“ odpovedala mu chichotajúca sa Ema a kývla rukou na kámošky, ktoré im obsadili miesto. Boli to všetko baby z dediny, s ktorými sa poznali od detstva.
„Ema, ty si tu zorganizovala riadnu stretávku po rokoch,“ usmiala sa, keď ich zbadala.
„Ten Mišo má ale tie dievčiská... eeej bisťu, keby som bol mladší...“ prepovedal chlap so vstupenkami a po vzore svojho kamaráta takmer na jeden hlt vyprázdnil obsah pohára. Priestor amfíka osvetľovali svojim žltkastým svetlom neóny, okolo ktorých sa v rytmoch hudby preháňali všakovaké mušky, nočné motýle... a komáre. Kráčajúc si ho všimla. Stál pri jednom z tých dlhých stolov, ktoré pozostávali z dosiek pripevnených vodorovne na železnom podstavci. Jednou nohou sa špičkou topánky ležérne dotýkal drevenej lavičky. Sústredene niečo rozprával, a pomáhal si pritom rukami. Okolosediaci kamaráti sa tvárili, že ho chápavo počúvajú, ale počet prázdnych umelých pohárikov pred nimi hovoril o opaku. Jej oči sa na neho prilepili, vlastne najskôr sa prilepili na bledomodrý sveter, ktorý mu ležérne ležal na širokých ramenách. Modrá je jej obľúbená. Opálená pokožka a svalnaté, takmer stoosemdesiat centimetrové telo bolo v krásnom kontraste s priliehavým bielym tričkom. Ostatné detaily sa snažila zachytiť až z miesta. Zámerne si sadla na kraj lavice, aby jej nič nebránilo vo výhľade. Plavé vlasy sa mu jemne vlnili a zakrývali širší krk. Z jeho pohľadu sršala vášeň a divokosť. Uvedomila si, že sa vymykal z toho davu „obyčajných“ dedinských chalanov...
„Ty, čo na neho hľadíš ako sova?“ drgla ju Ema lakťom pod rebro a prevrátila do seba obsah „plasťáka.“ Zostala zarazená z odhalenia, na čo zareagovali jej červenajúce sa uši.
„Prosííím ťa, veď je to len Rasťo. Pozeráš, akoby si ho nevidela sto rokov,“ pokračovala.
„Noo, myslím, že dobrý rok som ho určite nevidela,“ nervózne sa začala prehrabávať v kabelke. S cigaretou v ruke sa cítila akosi istejšie, suverénnejšie.
„Veď aj ja ho vídavam málo. Robí v Čechách... a domov príde raz za čas. Kto si dá guláš?“ náhle zvrtla tému. Zrejme nevidela žiaden dôvod, prečo sa má aj naďalej o ňom rozprávať. Mirka, Danka, Lenka, Lucia a Renáta, všetky sa svorne zhodli na tom, že po vínku im celkom vytrávilo. Mirka a Lucia, na čele s Emou sa zdvihli a išli sa postaviť pri bufet do šóry. Asi o desať minút sa každá opatrne vracala s dvomi taniermi rozvoniavajúceho gulášu. Ema sa otočila ešte pre jednu porciu a košík s chlebom. Miestni mládenci sa zase postarali o to, aby pikantnú dobrotu mali čím zapiť.
„Ták a ide sa tancovať,“ zavelila Ema, keď vínom zahasila plameň, čo jej zostal v ústach po guláši. Všetky svorne, na jej povel, zdvihli zadky. Brigita narýchlo vytiahla z kabelky rúž, a len tak, naučenými ťahmi, doladila svoje pery k červenkastému tričku.
Sudové víno a živá „muzika“ rozihrali žilky v každom prítomnom tele. Počasie prialo tejto skvelej zábave. Skôr narodení vytvorili na parkete jednu skupinku a mladšia generácia vytvorila chaotický kruh. Starší chceli tým mladším ukázať, ako to ešte vedia na parkete roztočiť, a mladší sa na nich nenormálne bavili.
...Na chrbte pocítila jemný dotyk prstov. Aj napriek svojej krátkosti a rýchlosti v nej však zanechal silný pocit.
„Smiem prosiť?“ odvážny hlas sa k nej snažil predrať cez duniace reproduktory. Za otáčajúcou hlavou sa pohlo celé telo. Nevedela, či to pozvanie patrilo jej alebo niektorému z dievčat, ktoré tancovali hneď vedľa. Pozeral na ňu. Skôr ako stihla niečo povedať náruživý tanečník, viditeľne potúžený „sudovým“, do nej vrazil.
„Jeminéé prepáč,“ chytila si rukou ústa, keď zbadala otlačok svojho červeného rúžu na jeho bielom tričku.
„To nič,“ usmial sa. „Tak smiem?“ Súhlasne prikývla. Rýchle tóny hudby sa zmenili na niečo pomalé, lepkavé. Doteraz nevie, či to tak zariadil on, alebo opäť osud... Hruď sa jej dvíhala, srdce búchalo. Ona, vždy taká ukecaná, suverénna, sebaistá, mala v ten moment ústa zalepené trémou. Nechala preto rozprávať svoje modré oči, a len nemo vdychovala jeho príjemnú, korenistú vôňu. Rytmy zrýchlili. Takmer prázdny parket sa opäť zaplnil.
„Môžem ťa pozvať na pohárik vínka?“
„Fúúú, budem rada,“ oblizla si suché pery. Chytil ju za ruku. Aj napriek mozoľnatej dlani bol jeho stisk jemný, nežný.
...„Bolo to také krásne,“ povzdychla si. Ešte aj teraz jej naskakuje husia koža, keď si predstaví, ako už tam, na tej zábave pocítili k sebe túžbu. Aj po rokoch jej prebehne telom jemná triaška, keď si vybaví, ako sa im dotkli prsty... a neskôr pery...
„Kam sa to všetko vytratilo? Čo sa stalo? Nemali sa brať tak skoro, ešte sa dobre nepoznali! Desať mesiacov bolo málo!“ začala si vyčítať. Chcela všetku vinu zvaliť na osud a na chémiu. „Je toto odplata za jej prehrešky z mladosti? Je toto ten kalich horkosti, ktorý jej osud teraz nadeľuje po riadnych dávkach?“ Tieto spomienky ju rozrušili natoľko, že opäť vstala z postele a šuchotavým krokom sa presunula do kúpeľne. Vystrčila hlavu z malého okna. Modrá neónka na ňu opäť zažmurkala, a oznámila jej, že búrkoví bratia sa už vyšantili. Rozliehajúce sa ticho rušili posledné kvapky dopadajúce z nočnej oblohy a občasný šplechotavý zvuk kolies. Hruď sa dvíhala a klesala od vyfukujúceho dymu. Oči sa pozerali do tmy, a myšlienka na roky mladosti sa jej opäť usadila v hlave.
Jej sladkých devätnásť a túžba po samostatnosti boli takými silnými esenciami, že po niekoľkohodinových vysvetľovaniach, zvažovaniach a prehováraniach si s finančnou podporou rodičov kúpila jednoizbový byt v meste. Mala šťastie, kolega z práce sa ženil a ponúkal na predaj jednoizbový byt... Upútal ju svojou polohou a výhľadom. Na prvý pohľad si ho zamilovala. Nový domov bol neraz svedkom búrlivo prežitých nočných dobrodružstiev. Po vášňou naplnených nociach často premýšľala o tom, či aj ona raz bude jednou z tých, vzorných manželiek, či bude vychovávať niekoľko detí, padať večer od únavy dole nosom, a takto unavená, bude ešte musieť byť terčom rozkoše pre svojho, možno už ani nemilovaného manžela. Vtedy to bola pre ňu otvorená, nepopísaná kniha.
Mala všetko: prácu, byt, pôvab, zvodný pohľad, bola štíhla bruneta s veľkými modrými očami a plnými perami. Stala sa z nej zvodkyňa, očarujúca koketa a vyzývavá žena. Bola neodolateľná, muži jej padali k nohám. Koketná a rozmarná, sebecká a ľahostajná, plná opovrhnutia, skazená a bezstarostná, vzbudzovala vždy možné nádeje. Často si pred zrkadlom v Evinom rúchu trénovala chvenie, vzdychanie a rôzne pózy. Svoje zbrane vždy testovala na beznádejne zaľúbených, po sexe túžiacich samcoch. Bavilo ju mučiť ich svojou odmietavosťou a pohŕdaním. Nie, nie, nebola pobehlica! Užívala si život plným priehrštím...
... „Čoooooo ?“ natiahla Ema svoje zdesenie, keď jej sestra povedala, že sa stretáva s Rasťom. „A to aakko tu? U teba?“ koktala.
„Kde asi...,“ Brigita si vzala svoju obľúbenú šálku s kávou a presunula sa k balkónu. Odhrnula snehobielu záclonu, siahajúcu až k zemi a dokorán otvorila dvere. Sadla si na malý stolček a siahla po cigaretách, ležiacich na obrátenom vedre, ktoré jej slúžilo ako stolík. Ema ju nasledovala. Sadla si na prahovú dosku medzi balkónové dvere. Brigita videla v jej očiach nekonečné otázniky a zdesenie, no nekomentovala to, spokojne si uchlipla z kávy a labužnícky si potiahla z cigarety. Ema nevydržala ten jej pokoj: „Ja som z toho hotová Brigit. Taká pekná, sebavedomá, samostatná, a dovolím si povedať, že aj inteligentná... a ona si na krky uviaže Rasťa...“
„Áno fajn, pekná, sebavedomá,“ uškrnula sa, „ale to ešte neznamená, že som odsúdená byť sama. Tie známosti doteraz... hm...,“ vyfúkla, „všetci si mysleli, že ja som ten typ, stvorený pre život singl, všetci sa ma báli, chápeš? Všetci sa báli tej samostatnosti, múdrosti, krásy, akoby neverili, že aj ja viem byť vernou, milujúcou, starostlivou manželkou a matkou. On je iný...“
„Ale Rasťooo? A v čooom???“ zaborila si hystericky prsty do vlasov. „Ty ho nepoznáš, nepoznáš jeho pravú tvár. Nič dobré sa o ňom nehovorí... teda pracant to je... ale so vzťahmi... a je to egoista, veľkýý egoista, jedináčik... Zabudla si? Jeho otec bol alkoholik a vieš ako sa hovorí, že dieťa kopíruje, to čo vidí. No, nech ťa pánbošinko ochraňuje... Porozprávaj sa s jeho mamou, tá by mohla písať knihu.“
„Reči sa hovoria a chleba sa je!“ pretrhla niť negatív, ktorými ju začala Ema zavaľovať. „Mýliš sa! On jediný sa pozerá pod povrch. On jediný sa zaujíma aj o moju dušu, a nie len o moje telo. Pochop, je to chlap, na ktorého, keď sa pozriem, s ktorým keď sa zhováram, milujem, poviem si.... ďakujem ti osud, že si ma s ním spojil.“
„Si slepá, Brigit! Pamätaj si, že som ...“
„Prestaň!“ skočila jej do reči, „neboj, všetko je okej...“ Ema len neveriacky pokrútila hlavou a rezignovane mykla plecami. Od tej doby vzťah Rasťa a jej sestry nikdy nekomentovala.
Zapálila si druhú cigaretu, jedenkrát si potiahla, odložila ju do popolníka a zažala. Nie príliš ostré svetlo jej v zrkadle ukázalo to, čo z tej mladej, veselej, krásnej ženy zostalo. Trpko sa usmiala. „Áno Emka, všetko je okej,“ zopakovala repliku spred niekoľkých rokov. Brigite pripadalo, akoby sa pozerala na nejakú úplne cudziu osobu. Tmavé kruhy pod očami jej pripomenuli, že už niekoľko nocí sa poriadne nevyspala. Presunula sa chodbu, lúč svetla ju nasledoval. Obzerala sa v dlhom zrkadle osadenom v drevenom vyrezávanom ráme. Bol to svadobný dar od Emy. „Hm, možno tým chcela niečo naznačiť. Možno chcela, aby som sa videla, ako budem po rokoch života s Rasťom vyzerať a spomenula si pri tom na ňu alebo, aby som sa zbadala??“ škodoradostný kútik úst sa nadvihol, chcel sa vysmievať alebo ľutovať osobu, čo videl?
Neustále nervové vypätie a stres si kompenzovala vyjedaním chladničky. Po tých „ťažkých nociach,“ kedy musela často čeliť jeho urážkam, výsmechu a sem-tam nejakej „facke“ či kopancu sa vždy, keď on už konečne zaspal, postavila ku chladničke, a pažravo do seba pchala piate cez deviate. To ju trochu upokojilo, čo na tom, že kilá išli hore. Tuk ju chránil pred nervovým zrútením. A malo to ešte jednu výhodu. Tým, že sa zaguľatila, zväčšili sa jej prsia, ktoré úspešne odťahovali pohľady od je vytŕčajúceho brucha. Niekoľko ľudí síce povedalo, že tých „pár“ kilogramov navyše jej pristane, on jej však nadával do všelijakých tlstých kráv a burgýň. Ale ona vedela, že keby prestala jesť, jej nervy by to nevydržali. Na fitko a ani salóny krásy nemala dostatok peňazí. Synovia si žiadali svoje a ona, na úkor seba, sa snažila hľadieť predovšetkým im. Bola vnímavá, preto jej neunikli ani pohľady, ktoré sa so štipkou opovrhnutia či odsúdenia pýtali, ako sa tak môže zanedbávať, nekupovať si nové veci na seba, nechodiť ku kaderníčke, mať ohryzené nechty, nevedieť čo je dovolenka.... „Nie, veď predsa na dovolenke boli... spolu trikrát... keď boli chalani ešte menší.“ Ale teraz to už neriešila. Za pätnásť rokov spolužitia s Rasťom sa všetko jej sebavedomie, ideály rozplynuli nevedno kam. Realita bola voči nej krutá. Vždy, keď sa zobúdzala pri tom alkoholom nasiaknutom dychu, cítila sa odkopnutá, nechcená a nikým neľúbená, skrátka ako handra, do ktorej si jednoducho utrieš špinavé ruky či topánky od blata. „Ach,“ povzdychla si, ohorok v kúpelni sa poslušne zaradil k tej halde v popolníku, „možno príde až ráno a ja si ešte hodinku - dve pospím,“ torzo, čakajúce na príchod svojho manžela sa známym šuchotavým pohybom presunulo z kúpelne až k posteli, skrútilo sa do klbka, paplón si stiahlo až na uši a pokúšalo sa zaspať. „Ešte aspoň hodinku,“ zašeptala.
Prebudila sa na buchot, ktorý však tentoraz neprichádzal z ulice. Bol to rachot na dvere ich dvojizbového bytu na prízemí. Trvalo jej pár sekúnd, kým pochopila, čo sa deje.
Nestihla ani vyskočiť z postele a do izby, kde spala, sa vrútil niekto, kto sa ešte pred niekoľkými hodinami aspoň podobal na človeka. Pohľad na neho vzbudzoval nepríjemný pocit blížiacej sa katastrofy.
„Čo neotváraš, suka? Vieš kolko som stál pri dverách?“ rozohnal sa a drobné, ktoré držal v ruke, hodil do nej. Našťastie netrafil. Najrýchlejšie ako vedela, sa postavila, to pre prípad, žeby na ňu zaútočil. Vedela, že ubrániť sa útočníkovi ležiac na posteli je takmer nemožné.
„Nehulákaj!“ povedala mu polohlasne. „Sú tri ráno. Decká spia.“
Bol totálne naliaty a jej sa zdalo, že ani nevie, kde vlastne je. Tie jeho vyvalené oči na ňu nepríčetne hľadeli. Bolo jej jasné, že čokoľvek mu v takomto stave bude hovoriť, je zbytočné, pretože si vôbec, ale vôbec nič nebude pamätať. Jasné jej bolo aj to, že pokojná noc práve skončila.
„Ti takú najebem, ty špina!“ snažil sa zaútočiť, no zaúradovala zemská príťažlivosť a celou svojou váhou sa zrútil na koberec. „Áááu!“ zreval, „čo si to spravila?!!“ osopil sa na ňu. Poťukala si dlaňou po čele. To ho ešte viac rozzúrilo, chcel sa čo najobratnejšie postaviť a zopakovať svoj útok. Chytila mu ruky a snažila sa ho ukľudniť.
On sa však nechcel nechať uchlácholiť. „Nechytaj sa ma, špina! Pusti ma!“ reval.
„Buď ticho! Zobudíš deti!“ opätovne sa snažila utíšiť ho. „Netrápi ťa, že o chvíľu budú vstávať do školy? Vôbec ti na nich nezáleží?“
„Čo hovoríš? Tebe drbe? Mne? Chalani sú moje lásky.“ Medzitým, ako trošku ochladol, pokúšala sa ho, tak ako obvykle, vyzuť a vyzliecť. Odrazu mu opäť preplo a ako ho vyzliekala, znovu na ňu zaútočil. Nestihla sa uhnúť, a tak jej uštedril ranu opakom dlane. Cítila, ako jej teplá tekutina steká z úst po tvári...
„Náá, tu máš!“ bolo to posledné, čo zo seba dostal a zvalený na koberci začal o pár minúť hlasito chrápať. Chytala kvapky do dlaní a ponáhľala sa do kúpeľne. Odtrhla chumáč vaty, namočila ho do studenej vody a začala bojovať s vytekajúcou krvou. Dívala sa na seba do zrkadla, nadvihla si peru. Z vnútornej strany ľavého kútika na ňu zízala asi polcentimetrová trhlina, vrchná pera sa začala pomaličky dvíhať ako po prášku do pečiva... „Môj vzhľad bude zas raz úžasný,“ vzdychla si so slzami na krajíčku. Najviac ju trápilo, že zmena veľkosti jej pier určite neunikne deťom. Vybrala z mrazničky farebné guličky, čo dokážu príjemne ochladiť teplý nápoj, hodila ich do mikrotenového vrecka a priložila si ho na peru. Ak to bude príliš vidno, do práce si už niečo vymyslí... bláznila sa s chalanmi, šteklila ich... a ako sa tak rehotali a zvíjali... schytala to kolenom do pery... „Aaach...“
Čo ďalej... (pokračovanie románu)
