Určite by bolo zaujímavé rozprúdiť debatku o tom, kto za ich situáciu môže... je to štát a systém celkovo, sú zodpovední oni sami? Bolo by tiež interesantné rozprávať sa o tom, do akej miery týmto ľuďom pomáhať, keď častokrát ani oni sami našu pomoc neprijímajú..., ale... ja sa chcem s Vami podeliť o skúsenosť/zážitok, ktorý ma prinútil zamyslieť sa na tým, či som alebo nie som dostatočne empatická.
Situácia 1: Kráčam po meste (z obedňajšej prestávky, späť do práce), oproti mne ide, krívajúci muž vyššieho veku, odhadom tak na sedemdesiat. V momente kedy som sa k nemu priblížila, oslovil ma. Hlasom zúfalca mi oznámil, že má veľmi nízky dôchodok, má zdravotné problémy a musel si dať opraviť ortopedické topánky, avšak problém je v tom, že ich oprava bola nákladná a jemu nezostalo na cestu autobusom domov. Spýtala som sa ho kde býva a koľko potrebuje na lístok. Dala som mu päťdesiat centov. Opúšťala som tohto milého deduška v núdzi s hrejivým pocitom na srdci. Veď predsa neviem, kedy sa ja môžem ocitnúť v podobnej situácii a ako mi dobre padne, keď mi niekto pomôže.
Môj pocit sa však rýchlo rozplynul. Po príchode do kancelárie som sa „pochválila" kolegyni, aký dobrý skutok som vykonala, oznámila mi, že nie som sama, pretože na autobus milému deduškovi, prispela svojou troškou aj ona. Povedala som si, tak to bolo prvý a poslednýkrát, čo ma niekto takto oklamal.
Situácia 2: Išla som na nákup do Tesca a pred vchodom bol o smetný kôš, opretý, biedne vyzerajúci, zarastený, špinavý asi štyridsaťročný muž, ktorý náhodne oslovoval ľudí a pýtal si od nich peniaze na rožok (teda žobral). Dotyčný sa s prosbou obrátil aj na mňa. Zobrala som ho nahlucho, vlastne, možno som mu odvrkla niečo v tom zmysle, že nemám. Vošla som do obchodu, venovala som sa nákupu a keď som sa zastavila pri čerstvo napečenom, rozvoniavajúcom pečive, spomenula som si na muža pred vchodom. Stiahlo mi žalúdok, dostavili sa výčitky, že som mu odmietla dať tých pár centov na rožok. Hodila som do vrecka osem rožkov pre mňa a osem pre neznámeho. Výčitky sa vyparili.
Vychádzam z obchodu a s úsmevom na tvári podávam mužovi ešte horúce pečivo. Pozrel na mňa a povedal, mierne rozhorčeným tónom, niečo v tom zmysle, že aby som si ich napchala do p- -e.
Neviem či som sa červenala od zlosti alebo od zahanbenia, zvrtla som sa na päte a prášila som domov. Keďže sme všetky rožky nezjedli, usušila som ich. Práve ich meliem na strúhanku a prišli mi na rozum príhody, s ktorými som sa s Vami podelila.
Tak povedzte, som empatická, naivná alebo...
