Mám pocit, že toho už všetkého bolo dosť. Všade vidím koronu. Chystám sa von. Pomaly otváram dvere na výťahu so servítkou v rukách. Nepustím tam nikoho. Nech si počká. Kam sa ponáhľa? Suseda bez rúška na mňa kričí, "čo sa na mňa hneváš?" Sused s cigaretou pod nos zamrmle "nerob paniku!" Bez slova utekám od nich preč. Stretám ďalších. Starý dedko na vnúčika vrieska na plné hrdlo. Sliny mu len tak lietajú. Rúško samozrejme nemá, hlavné je, že ho má vnúčik. Ďalší ho má pod bradou, len aby sa nepovedalo, že ho nemá. Cestou stretávam partiu mladíkov, ktorí si z toho robia posmech. Majú to na háku. Prechádzam od nich na druhú stranu. Pomaly kráčam dolu ulicou, nejdem trolejbusom, aspoň sa prejdem. Idem do obchodu, je tam veľa ľudí. Radšej si počkám vonku. Možno to preháňam, ale snažím sa byť zodpovedná aj voči sebe, aj voči druhým.
Zdá sa mi, že sa to nejak všetko rýchlo zmenilo, uvoľnilo. Viem, že všetci potrebujeme voľnosť a slobodu, ale keď sme to už toľko vydržali, nezničme si to! Vydržme! Nebuďme ako malé deti, ktoré sa tešia na Vianoce a nemôžu vydržať kedy príde Ježiško. Rýchlo ošklbú papier z darčekov a nakoniec nastane sklamanie.
Aj ja neznášam rúška. Jedno mi ťahá uši, druhé neprilieha, tretie škriabe, neviem v tom dobre dýchať, ale snažím sa vydržať. Lebo chcem. Radšej s rúškom aj s menšími obmedzeniami ako sa nájsť na prístroji, alebo až niekde oveľa ďalej.
Tešme sa z toho úspechu, čo sme dosiahli, ale buďme opatrní a ohľaduplní. To ako sa to všetko skončí, záleží len od nás!
