Výskumy z územia Veľkej Fatry je možné datovať do prvej polovice 19. storočia, čím sa radia medzi vôbec prvé na území dnešného Slovenska. Prvé zmienky sú o jaskyni „Vrchná Tufná", kde prevádzal výskum Dr. Chr. Andr. Zipser z Banskej Bystrice už na začiatku 19. storočia (publikované v rokoch 1815, 1839, 1846, 1856). Zipser spomína, že „paleontologický medvedí materiál" poslal do Berlína, Petrohradu a Anglicka. Už v minulom článku som spomínal, že kosti z Hornej Túfnej vyvážali na vozoch. Len časť z nálezov kostí medveďov jaskynných z tejto jaskyne je uložená v depozitoch Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici.
Neskôr v tejto jaskyni kopali Dr. Kormos (v roku 1914) a inž. Schön (v nasledovných rokoch). Schön spomína nálezy mnohých kostí, ale lebky boli už nájdené iba v úlomkovitých zvyškoch. Na kostiach pozoroval lievikovité vybrania špiku, odbité epifýzy a priečne prerazené dlhé kostí, čo malo nasvedčovať hodovanie pravekých ľudí na ulovených medveďoch.
Významnými v histórii skúmania jaskyne sa stali roky 1931 - 1933, kedy Dr. Liebus našiel časti lebiek, sánok, zuby (očné a rezáky) a množstvo iných kostí (stavce, lopatky, rebrá, dlhé kosti končatín, prstové články, panvy). Spoločne s K. Ehrenburgom usudzujú, že išlo o paleolitické osídlenie, ktorých lovci sa sústreďovali na lov mladých jedincov medveďov jaskynných. V dobe výskumu bola jaskyňa Horná Túfna považovaná za najvýchodnejšie osídlenú paleolitickú stanicu v Európe a na Slovensku najstaršou vôbec. Výnimočným je aj upozornenie Liebusa na potrebu výskumu jaskýň a ochrany pred „prehrabovačmi a vykorisťovateľmi slovenských jaskýň".
Ďalšou od nepamäti známou a neskôr aj skúmanou jaskyňou bola jaskyňa Mažarná, o ktorej sa zmieňuje už Matej Bel vo svojich Notíciách (1735 - 1742). Z jeho jednoduchého opisu jaskyne a sintorvej výzdoby zároveň cítiť strach, keď sa zmieni o silných vetroch vanúcich v nej, ako aj vodných víroch v jazerách, ktoré v jaskyni údajne sú v jej hlbinách. Môže nám to pripadať úsmevné, ale v minulosti boli jaskyne považované za sídla duchov a kúziel. Jej útroby opäť navštívil až Pavel Križko, významný historik a archivár, zakladateľ múzea v Kremnici. V roku 1868 sa spoločne s Jozefom Božetechom Klemensom (významným oltárnym maliarom, portrétistom, prírodovedcom, zanietených archeológom a profesorom na žilinskej reálke) na popud evanjelického farára Ondreja Chorváta z Blatnice vybrali do jaskyne Mažarná, kde po „nedlhom kopaní" našli zuby a kosti „predpotopného" medveďa jaskynného. Humorne vyznieva najmä ich manuálne úsilie, lebo P. Križko uvádza že jaskyňu náležite nepreskúmali, lebo „toho príčinou bola za jedno obťažná nad mieru cesta hore príkrym vrchom v augustovom sparne, za druhé to, že ani jeden z nás nebol motykou kopať zvyknutý...". Obaja spoločne plánovali podrobný výskum jaskyne, ale profesor Klemens zomrel. V prieskume však nakoniec pokračoval syn Pavla Križka, spoločne s Gustávom Zechenterom a Jurajom Teschlerom. Pri svojom výskume našli opätovne kostrové zvyšky medveďov jaskynných, ale aj doklady o obývaní jaskyne pravekými ľuďmi. Objavili hrubé, nepálené črepy z plytkých nádob a zvyšky ľudských kostí. Ako spomína Pavel Križko, kopanie zastavil, „bo som si prial, aby bola Mažiarna vedecky prezkúmaná a patričné práce aby spravoval muž odborne vzdelaný; diletanti by mohli len uškodiť samej veci svojím chvatom a nezkúsenosťou". Nájdené kosti patrili trom ľuďom, jednému 4 - 5 ročnému, druhému 9 - 10 ročnému dieťaťu a jednému starému človeku. Vedľa nich boli nájdené aj vtáčie kosti. Predmetné ľudské kosti sa však stratili a tak nie je v súčasnosti možné určiť, z ktorého obdobia pochádzali, čo je na veľkú škodu archeologického bádania (podobne ako zničené stupaje chodidiel praľudí nájdené v jaskyni Domica).
Obrázok: Zimná výzdoba vchodu jaskyne Mažarná. Autor A. Bendík.
Poslednou podrobnejšie skúmanou jaskyňou vo Veľkej Fatre je jaskyňa Lôm, ktorú navštívil aj zakladateľ múzejníctva na Slovensku Andrej Kmeť. Jaskyňa bola nájdená miestnymi drevorubačmi a o jej prieskum sa zaslúžil Ján Petrikovich (lekár a významný propagátor slovenského národného života, významný múzejník). V rokoch 1896 - 1906 vykonal v jaskyni kopacie práce, pri ktorých našiel veľké množstvo kostrových zvyškov medveďa jaskynného, medzi nimi mnoho lebiek a sánok. Jeho nálezy obohatili nemalou mierou zbierky práve postaveného a otvoreného múzea. Veľkou a pravdepodobne nenapraviteľnou škodou však je, že z množstva nálezov, ktoré boli v múzeu, sa do dnešných čias zachovala len jedna lebka a dve sánky (v zbierkach SNM v Martine - Múzea Andreja Kmeťa). O osude ostatných nálezov nemáme zmienok. Z jaskyne sa spomína aj nález zubu mamuta, čo však je podľa nás len chybný údaj.
Zachované sánky medveďa jaskynného z jaskyne Lôm, zo zberu J. Petrikovicha. Autor A. Bendík.
Pôvodná expozícia z prvej budovy SNM s vitrínou s kostrovými zvyškami medveďa jaskynného z jaskyne Lôm. Kde však sú a či vôbec existujú? Archív SNM v Martine.
Nabudúce Vám priblížim výskumy od roku 1933 až do začiatku výskumov Múzea Andreja Kmeťa (predbežne koncom leta).
