Ako som už uviedol v minulom článku, predkovia medveďa jaskynného sa objavili na Zemi pred 300 000 rokmi a prežili až do poslednej ľadovej doby (würm, pred viac ako 8500 rokmi). Podobne ako človek neandertálsky bol aj medveď jaskynný slepou vývojovou vetvou (aj keď podľa novších údajov tomu tak u neandertálcov byť nemuselo, aspoň vo výnimočných prípadoch). Jeho súčasník, medveď hnedý (latinsky Ursus arctos) bol jeho "spolubývajúcim" už v časoch ľadových dôb, čiže žili vedľa seba, avšak medveď hnedý sa dokázal prispôsobiť meniacemu sa prostrediu po ústupe ľadovej doby (resp. kontinentálnych ľadovcov) a vyvinuli sa z neho rôzne poddruhy (napr. Ursus arctos arctos – medved hnedý európsky, Ursus arctos horribilis – medveď hnedý grizly, Ursus arctos middendorffi – medved hnedý kodiak, atď.).
Medveď jaskynný bol vo svojej dobe obávaným obyvateľom rozsiahlych území Európy a čiastočne aj Ázie. Aj tak mu však jeho veľkosť a sila často nestačila v boji s ďalším predátorom tej doby, človekom. Pravekí lovci prišli na to, ako možno medveďov uloviť. Tak ako bol pre nich významným zdrojom potravy a materiálu (kvalitné kožušiny), bol pre nich významný aj z kultového hľadiska. Existovali skupiny lovcov, ktoré sa špecializovali na lov medveďov jaskynných. Získané kožušiny potom mohli vymieňať za tovar, ku ktorému nemali prístup (napr. pazúriky, mamutovina). Našlo sa viacero jaskýň v zahraničí (napr. Francúzsko, Španielsko), v ktorých bol preukázaný významný kult medveďa jaskynného (pravdaže si treba uvedomiť, že vtedajší praľudia nerobili rozdiely medzi medveďom jaskynným a hnedým). Predpokladá sa, že pre tieto kmene bol aj totemovým symbolom (zvieraťom). Práve vďaka pravekým ľuďom (okrem vlastných vykopávok a rekonštrukcií kostier) sa dozvedáme, ako tieto medvede vypadali prostredníctvom úžasných a často aj verných kresieb na stenách previsov a jaskýň. V jaskyniach v zahraničí sa našli kamenné poličky (na spôsob súčasných vitrín), v ktorých boli vystavené lebky medveďov, ale našli sa aj iné zaujímavosti, ako samotná lebka položená na veľkom centrálnom kameni, ako hlavnom miesto uctievania, alebo lebka, do ktorú bola cez ústa a očnicu vložená ramenná kosť. Časté boli aj hlinené sošky, ktoré bývajú niekedy nájdené už rozbité, čo vedci prezentujú ako symbolický prejav vďaky alebo prosby úlovku (rozbitá soška = ulovené zviera). Výnimočné sú sošky z mamutoviny. Čo sa počas rituálov mohlo na týchto miestach odohrávať, si môžeme už len predstaviť. Ako asi prebiehal lov na medvede si môžeme urobiť predstavu z nádherných rekonštrukcií – kresieb Zdeňka Buriana a rozprávania Eduarda Štorcha (kniha Lovci mamutov). Na jednej strane snaha získania potravy a surovinovej základne, na druhej strane riskovanie a boj o holý život spojený so strachom zo šelmy. Významnou jaskyňou, v ktorej bol doložený takýto pobyt pravekých lovcov (staršia doba kamenná – paleolit) v našom najbližšom okolí (myslím mesto Martin) je Horná Tufná nad Harmancami, kde boli nájdené praveké ohniská a porozbíjané medvedie kosti, sánky a lebky ako výsledky lovu a hodovania. Ešte v 19. storočí ich odtiaľ banskobystrickí majetní ľudia vyvážali na plných vozoch (niektoré sa dostali až do Londýna). Keď pominuli životné osudy medveďov jaskynných a pravekých ľudí, zabudol svet na túto časť existencie života na Zemi. Až po mnohých tisícročiach sa začali znovu vynárať osudy medveďov jaskynných. Bolo to až v druhom tisícročí nášho letopočtu, kedy sa dozvedáme o nálezoch kostí v jaskyniach z rôznych kútov sveta. V Číne, podobne ako je tomu aj dnes, sa kosti "drakov" využívali v tradičnej medicíne. Je len na škodu, že svet takto prichádza o možno jedinečné skameneliny stavovcov (nielen cicavcov, ale aj dinosaurov), pretože miestni obyvatelia nie sú ochotní prezradzovať zdroje svojich nálezísk. Našťastie v Európe tomu bolo trochu inak, aj keď každá doba si vyžiadala obete aj z radov už vyhynutých zvierat. Mnoho jaskýň v európskom zahraničí má v názve jaskyne slovo odvodené od slova drak alebo medveď. Je to napr. Drachenhöhle v Rakúsku a Švajčiarsku, Buco dell´ Orso Cave v Taliansku, Pestera Urşilor v Rumunsku. Aj Demänovská ľadová jaskyňa ešte v 60. rokoch 20. storočia niesla názov Dračia. Je tomu preto tak, lebo v minulosti ľudia vstupovali do jaskýň a nachádzali v nich kosti medveďov mysliac si, že sú to kosti drakov. Však stačí si spomenúť na naše rozprávky a dozvieme sa, že správny drak (šarkan) sa ukrýval v jaskyni, takže koho iného by to mali byť kosti? Prvé zmienky o nálezoch kostí "drakov" z vtedajšieho Uhorska pochádzajú z roku 1558. Napr. o kostiach z jaskýň na Dreveníku sú záznamy z roku 1664 a z Liptova z roku 1739 (opísané sú liptovské dračie jaskyne). Ale až v roku 1797 rozpoznal kosti medveďov z Demänovskej jaskyne známy anglický cestovateľ Townson. Týmto by sa výpočet neskončil, lebo hornouhorské (resp. jaskyne na území terajšej Slovenskej republiky) jaskyne boli cieľom mnohých významných bádateľov svojej doby (osobitne 18. a 19. storočia).
Významné nálezy kostrových zvyškov medveďov jaskynných pochádzajú hlavne z Talianska, Švajčiarska, Rumunska, Srbska a v poslednej dobe aj Slovenska. Veď aj u nás máme 21 jaskýň s hlavným názvom Medvedia, z ktorých najznámejšia je pre verejnosť neprístupná Medvedia jaskyňa v Slovenskom raji. Sprístupnené jaskyne, v ktorých sa našli kosti medveďov jaskynných sú Važecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľadová jaskyňa. Hlavne Važecká jaskyňa však láka návštevníkov ukážkou originálnej nekompletnej kostry medveďa jaskynného v priestoroch jaskyne a sochy, ktorá má prezentovať jeho skutočnú podobu a veľkosť.
P.S.: V ďalšom pripravovanom článku si povieme niečo zo "skutočnosti" o jaskynných medveďoch a postupne sa presunieme už do Veľkej Fatry a výsledkov výskumu, ktorý prebieha. Pozvánkou môže byť pre Vás nasledujúca fotka lebky medveďa jaskynného zo zbierok SNM v Martine – Múzea A. Kmeťa. Veľkosť lebky je cez 40 cm. V pozadí vľavo hore vidno časť predného chodidla.
