Ešte pred Igangou si nás kúpil sprievodca druhého matatu. Presadli sme, batohy nám pripevnili lanom za posledné sedadlá, a tak zadné dvere zostali pootvorené. V mestečku Iganga sme sa ocitli uprostred scény z akčného filmu. Náhle sme zabrzdili, sprievodca popohnal vystupujúcich, otvoril zadné dvere, z ktorých z rachotom vypadlo niečo veľké. V tej istej chvíli sa auto rozbehlo, sprievodca naskočil a šofér sa pustil do bláznivej jazdy. Zrazu nám preblesklo hlavou - to boli určite naše batohy. Kričali sme na šoféra, nech okamžite zastaví, ale ten len neustále opakoval: "They are going to kill us, they are going to kill us!" Matěj sa pokúšal otvoriť dvere, ale sprievodca vyklonený z okna ich držal zatvorené. Po ďalšom kilometri kľučkovania a vyhýbania sa oprotiidúcim autám si šofér vydýchol, zastavil a my sme zistili, že batohy sú stále s nami. Pokúšali sme sa dozvedieť, čo ich to posadlo, a oni nám konečne vysvetlili, že sa tak len vyhýbajú poplatkom za zastavenie v meste. Zozadu zaznel komentár: "Toto je Uganda." Cesta do príhraničného mesta Tororo už potom prebiehala pokojne, len s jedným prestupom. V Torore sme zašli do "hotela", čo je výraz označujúci reštauráciu, na fazuľu s ryžou a pošom.
Za ďalších 15 minút sme boli na hraničnom prechode Malaba. Jeden zo spolucestujúcich nás previedol cez malú bránku rovno do kancelárie keňských pohraničníkov, ktorí nám bez problémov vydali vízum. Prechod cez hranice sa nám zdal podozrivo jednoduchý.
Preplietali sme sa medzi kamiónmi, autami, motorkami, bicyklami a predavačmi všetkého možného a hľadali spôsob, ako sa dostať ďalej. Uvideli sme ďalšie matatu, šofér ktorého sa nás snažil presvedčiť, že ide rovno do mestečka Kitale pod Elgonom. Rýchlo som sa snažila spočítať si v hlave, koľko keňských šilingov by to tak mohlo stáť (asi 6 eur pre dvoch), ale šofér vyrukoval s cenou 10. Tak som sa mu vysmiala, a on pristúpil k eurám siedmym. Vyrazili sme hlbokými vyjazdenými koľajami v asfalte, ale v meste Bungoma nám šofér oznámil, že do Kitale nejde a predal nás do iného matatu - to však šlo len do Webuye. Tam sme konečne natrafili na správny spoj.
V Kitale sme celí poskrúcaní (v Keni sa na rozdiel od Ugandy snaží sprievodca natlačiť na tri sedadlá päť ľudí) vystúpili do davu sprievodcov bažiacich po pasažieroch. Snažili sa nás presvedčiť, že idú priamo k vstupnej bráne Elgonského národného parku, z rúk nám trhali batohy a chceli ich naložiť na svoje pick-upy, ktoré sú uspôsobené na prepravu desiatich ľudí. Už-už sme v jednom z nich sedeli, keď k nám pristúpil jeden pán, ktorý nám tvrdil, že nás skutočne, skutočne, skutočne odvezie tam, kam potrebujeme (a to v osobnom aute a len za 1 euro na osobu). Keďže nebolo podľa čoho iného vyberať, rozhodla cena a šťastie. Za pol hodinky sme už mali postavený stan v kempe Delta Crescent Sanctuary, ktorému velil Captain Davis (aspoň tak sa nám predstavil majiteľ, bývalý poslanec Keňského parlamentu). A keďže vo väčšine vecí sa Keňa od Ugandy nelíši, na večeru pozostávajúcu z ryže a trochy varenej zeleniny podobnej špenátu sme čakali tri hodiny.
Ráno sme si pohladkali miestneho miláčika - žirafu, a kapitán nás svojim španielskym mercedesom s volantom na ľavej strane a bodyguardom na zadnom sedadle odviezol k hlavnej bráne parku - Chorlim Gate. Tam nás už vítali vodárky pasúce sa na pristávacej dráhe.
Popod obrovské stromy sme začali stúpať smerom k lávovému útvaru Endebess Bluff. Zrazu sa za zákrutou objavilo niečo čierno-biele pruhované. Tri zebry si nás pozorne premeriavali.
Strmou pešinkou sme sa vyškriabali na útes, kde sa nám naskytol výhľad na Východoafrickú priekopovú prepadlinu.
Pokračovali sme cédrovým lesom plným tajuplných škrekov a štekov. Keď sme sa pozreli nad seba, videli sme, ako v korunách stromov preskakujú z konára na konár opice s bielymi chlpatými chvostami. Tie nás potom sprevádzali až do večera.
Postupne les redol, stromy sa znižovali a pod nimi sa objavoval bambus. Okolo tretej populudní sa začala zaťahovať obloha, hodinku nato padli prvé kvapky.
Z údolia stúpala para a mraky, ktoré sa cez sedlo presúvali do údolia druhého. Stromy navôkol mali čiernu kôru a oranžové listy, zo zeme vyrastala krikľavozelená čerstvá tráva. Idylická krajinka z anglického jesenného vidieka. Ako sme sa neskôr dozvedeli, skutočnost bola prozaickejšia - vo februári sa jeden z miestnych obyvateľov pomstil parku za to, že je zakázané loviť tamojšie zvieratá, a úmyselne podpálil les. Ešteže nadišiel daždivý marec a zkaza nebola dokonaná.
O tom, že obdobie daždov ešte stále neskončilo, sme sa presvedčili vzápätí. Spustil sa silný lejak, ktorému najskôr podľahli naše vetrovky, potom batohy a za polhodinku čvachtali už aj naše topánky. Chceli sme si rozložiť stan, ale just nikde po ceste nebol ani kúsok rovného miesta.
Konečne sme chvíľu pred šiestou prišli na lúčku na vrchu kopca a využili asi päťminútovú nedaždivú pauzu na postavenie stanu. Vyzliekli sme zo seba všetko do nitky premočené oblečenie a chceli si obliecť niečo suché, ale jedinou suchou vecou v batohu bol spacák. Tak sme rovno išli spať a dúfali, že do rána sa vyčasí.
