Po drevených latkách cesta "Dolným Močariskom" rýchlo ubiehala. Jemne mrholilo, z okolitých úbočí stúpala para, okolo nás sa týčili lobélie, pod nimi z blata trčali slamničky a trsy trávy. Na konci pontóna nás čakala chata Bigo a od nej výstup úbočím zarasteným machom, ligurčekom, černicami, "starými známymi" lobéliami a stromami obrastenými lišajníkmi.
Mala som pocit, že kráčam obrovskou neudržiavanou záhradou.
Z nej sa vstupovalo rovno do ďalšej bažiny - do "Horného Močariska" (Upper Bigo Bog). Trsov začalo byť pomenej, preto sme si pri postupe pomáhali skokmi z kameňa na kameň v rieke Bujuku. Miestami sme natrafili aj na pontón postavený pred 15 rokmi - teda skôr na jeho pozostatky, pretože vlhké podnebie, dážď a mokré podložie s drevom urobili svoje.
Na konci údolia čakalo prudké stúpanie cez húštinu starčekov a slamničiek, okolité úbočia zahalila hmla a nám od zimy začali krehnúť prsty na rukách aj nohách.
Keď sme sa obrátili do údolia, zbadali sme nosičov, ktorí cez bažinu a kamene bez problémov utekali smerom k nám ako po asfaltke. "Ešte chvíľka bahnom a uvidíte jazero Bujuku," povzbudzoval nás Anthony. A naozaj tam bolo, ale keďže bolo zahalené v hmle, skoro sme si ho nevšimli:) Hmla však našťastie vždy na pár sekúnd ustúpila, takže sa nám ho dokonca podarilo vyfotiť.
Ale Anthony nás nenechal odpočívať a hneď nás hnal do ďalšieho bahna. Ním sme vystúpali nad jazero, prekonali hrebienok a ocitli sme sa v lese starčekov.
Cezeň sme klesli do sedla, kde si Anthony sadol, aby sa posilnil pred skoro horolezeckým výstupom skalnou stenou do najvyššieho bodu našej cesty. Pri tom, ako jedol žemle, všimol si na zemi nejaké topánky. "Aha, čo som našiel," zavtipkoval. Nosiči nám tu nechali vhodnú obuv na lezenie - v gumákoch by to asi tak ľahko nešlo.
Cez skalnaté výbežky sme šplhali nahor, popri tom sme na druhej strane údolia nad jazerom Bujuku pozorovali ľadovec na vrchole hory Speke.
Kyslíku bolo vo vzduchu čoraz menej, ledva sme lapali po dychu a začala nás bolieť hlava. V priesmyku Scotta Elliota vo výške 4372 metrov sme si vydýchli - odteraz to bude už len cesta nadol. Ale ešte predtým nás čakalo kamenné pole zahalené v hmle.
Keď sa rozplynula, po ľavej strane nad nami odhalila skalnú stenu hory Baker. Pod nami sme uvideli cieľ dnešného dňa - jazerá Kitandara ležiace na hranici s Kongom. Zostupovali sme k nim vyšliapanou, nenáročnou pešinkou, ale trvalo ešte hodinku, než sme k nim dorazili. Po celodennom brodení v bahne sme toho už totiž mali dosť. Jazerá sú spojené krátkym potokom, ktorý podľa Anthonyho tvorí hranicu medzi Ugandou a Kongom. Prekročili sme ho a uvideli chatu. Už sme sa tešili, že budeme spať v "demokratickej republike", ale domček bol určený pre nosičov. My sme spali v chatrči z drevotriesky obitej vlnitým plechom na ugandskej strane, ktorá toho už veľa zažila.
Na stene sme si prečítali:
"With my cold feet
(the boot had a leak)
I reached the peek
of Mount Speke."
in 1985
A nosiči nakoniec tiež nespali v Kongu. Namiesto búdy spali pod skalným previsom, ktorý si z náveternej strany prikryli plechom. Rozložili oheň, tak sme sa k nim priplichtili s mokrými ponožkami a pohorami a za láskavosť sa im odmenili konzervou fazulí. Po ľadovej noci, keď sme na seba navlekli všetko teplé oblečenie vrátane rukavíc a čiapok, sme sa hneď zrána vydriapali do druhého najvyššieho bodu našej cesty - Freshfieldovho priesmyku vo výške 4215 metrov. Pred nami sa rozprestieralo široké údolie, na konci ktorého sme uvideli jazero Mahoma.
Anthony nás potešil, že kúsok pod ním leží chata Nyabitaba, kde sa náš rwenzorský okruh uzavrie. Pri pohľade späť sme cez hmlu zahliadli vrchol hory Savoia, naľavo od nej sa nám otváral výhľad do Konga.
Kamene v priesmyku boli pokryté inovatkou a kaluže boli zamrznuté. Cesta do údolia viedla po vodou vyhladených, strmých, šmykľavých a miestami zľadovatelých skalách. Ľahký zostup to práve nebol, hlavne v gumákoch na nohách. Už sme si chceli vydýchnuť, že sme tento úsek bez problémov zvládli, ale spadli sme priamo z "kaluže do blata". A bolo hlboké - chvíľami sa doňho naše palice zabárali na celú svoju dĺžku. Opäť sme skákali z trsu na trs, neopatrné pohyby príroda kruto trestala - nohy nám viazli v "brečke", ktorá sa zvrchu liala do gumákov. Už sme si mysleli, že to horšie byť nemôže, ale pre zmenu sme skočili z "blata do kaluže", teda presnejšie do rieky Mubuku. Jeden môj neopatrný krok skončil batohom v potoku.
Vodou sme sa dobrodili až k chate Guy Yeoman, kde nás nosiči ponúkli čajom a kašou z kukuričnej múky. Už sme toho mali dosť, ale Anthony nás ubezpečil, že za dve, dve a pol hodinky budeme v Nyabitabe. A my sme mu verili.
Teraz prišli na rad vodopády. Po šmykľavých kameňoch sme zostupovali pomaly ako slimáci. Keď už boli vodopády príliš strmé, zachránil nás napravo od nich pod skalnou stenou rebrík. Pod ním nás čakali nosiči, ktorí nám zagratulovali k úspešnému zostupu. Nasledovali úmorné kilometre bahna, kaluží a bambusového lesa. Z oných dvoch hodiniek bolo nakoniec päť. Poslednú hodinu sme obaja šliapali v automatickom režime, v ktorom sa človek sústreďuje len na chôdzu, na boľavé kolená, pľuzgiere na chodidlách a stuhnutý chrbát. O siedmej večer, po dvanásťhodinovom pochode, sme konečne prišli na miesto, z ktorého sme pred tromi dňami vyrážali.
Nosiči vraj celý okruh zvládajú za 24 hodín...
