Tvárili sme sa, že nevieme, pretožesme ho podozrievali, že nám bude chcieť ponúknuť nejaký „super lacný“ hotel,ale nakoniec sa z neho vykľul pohodový chlapík. Dovolil nám spať na pláži.Tak sme si bicykle uviazali o slnečník a vybrali sa na prechádzku.
Dali sme si miestny hamburger, ktorý sa pripravuje priamo na ulici takto: voveľkom vedre zamieša kuchár mleté mäso, korenie, soľ, možno vajíčko; urobíz neho veľkú guľu, z nej ubacáplacku, ktorú hodí na gril. Tu sa to chvíľku opečie, potom sa na grile zohrejeaj obrovská žemľa, do nej sa vloží mäso, zaplatia sa 2 eurá a zvyšok sanechá na pažravých jedákov. Tí si totiž bez obmedzenia môžu do sendviča naložiťparadajky, uhorky, šalát, cibuľu, štipľavú papriku, kečup, horčicui majonézu. Upozorňujeme len, že príliš veľa náplne znemožňuje do žemle zahryznúťa takmer s istotou vedie k machuliam na oblečení:) Dezertom bolapalačinke. Potom sme uprostred hlasnejhudby doliehajúcej k nám z troch rôznych diskoték zaspali – ja somspala sladko, Matěj trochu menej. 13.8.2008 Ráno sme vstali o šiestej, pretože strážcamal službu len do siedmej, a to už sme mali byť preč. Vytlačili smebicykle strmým krpálom na hlavnú pobrežnú cestu, v obchode si kúpili šiškys eurokrémom, o ktorých sme pri raňajkách zistili, že sú plnenénutelou.
Cesta pri mori bola vcelku nová, ubiehala rýchlo, ale bola prílišfrekventovaná a miestami prechádzala neosvetlenými tunelmi, takže sme malina našich dopravných prostriedkoch vcelku strach. V prístave Bar sme sidali dobrú kávu, v meste Budva zase balkánske hamburgery na pláži plnejstánkov a obéznych dovolenkárov. Pobrežie sa nám rýchlo zunovalo,a tak sme vystúpali 300m do sedla nad Bokou kotorskou, pretože smenechceli riskovať jazdu dvojkilometrovým tunelom. Naskytol sa nám úžasný výhľadna najjužnejší európsky fjord, zjazd dole sme si však kvôli Maťovmu defektuneužili.
Mimochodom, o tento záliv sa v priebehu dejín častobojovalo, pretože vďaka svojmu úzkemu ústiu a neprestupnému pohoriu Orjenposkytoval lodiam bezpečný prístav. A tak tu postupne kotvili plavidlásrbské, benátske, turecké či francúzske a od roku 1815 až do konca prvejsvetovej vojny tu malo svoju základňu aj Rakúsko (Rakúsko-Uhorsko). A abysme aj my mali byť na čo hrdí, v období prvej republiky tu kotvilo ajčeskoslovenské vojenské loďstvo.Obišli smepolovicu zálivu až do mestečka Risan (kde toto leto kopali Poľaci na archeologickom nálezisku z rímskych čias),odkiaľ sme znovu stúpali nad záliv až do rozborenej dediny Ledenice.
Nahorviedla cesta postavená pred vyše 100 rokmi Austriakmi ,čo nám povedal chlapík, ktorého sme stretli pri tom, ako vo svahu hľadal svojekravy. Zlatí Rakúšania stavať vedeli – cesta mala mnoho serpentín, ale nebolapríliš prudká, a to aj napriek tomu, že prevýšenie 700m zvládla na 11km. Horesme si kúsok od kostola a cintorína (jedny z mála budov, ktorév Ledeniciach zostali) ustlali na priestrannej lúke. Pri večeri smesledovali veľký požiar na náprotivnom kopci. K spánku nás ukolísal teplývietor a príjemná vôňa byliniek.
14.8.2008 Ráno sme na lúke zbadali, že všade okolo násrastie šalvia, tak som si hneď pár lístkov odtrhla – pri varení sa voľnerastúcim bylinám tie zo záhrady nevyrovnajú. Pokračovali sme miernym stúpanímcez Ledenice, kde sme si na pamätníku prečítali, že tunajších obyvateľov vraždili vpriebehu 2. sv. vojny najskôr Taliani a potom Nemci. Po novej asfaltke smeklesli na planinu a uvideli tu osamelý hostinec. Dali sme si v ňomkolu namiesto raňajok a pán sediaci na záhradke sa nás spýtal, či hovorímepo slovensky. Pochádzal totiž z Nového Sadu, kde sa už so slovenčinoustretol a spoznal náš jazyk podľa slova krčma. Jeho slovenčina bola krásnaa spisovná. Poradil nám, že máme ísť cez hraničný priechod Nudo (na našejmape nebol označený), pretože nás tam čaká príjemnejšia cesta i menej áut.
V najbližšomosídlenom mieste, Grachove, sme po prvýkrát uvideli stopy po najnovšej vojnev rokoch 1992-1995. V predajnici sme si kúpili jogurta roztečenú zmrzlinu (žeby výpadky prúdu na albánsky spôsob?) Mysleli smesi, že do Bosny a Hercegoviny pôjdeme po rovine, čakal nás však kopec, 2kamenné tunely a dlhé a horúce klesanie – tak horúce, že nás vzduchpálil do nôh, akoby sme stáli vedľa ohňa. Dole ležala posledná čiernohorská dedina,Nudo, kde nám starý predavač, ktorý pribehol do obchodu zo záhrady,porozprával, že v Grachove bojovali na konci 19. storočia Čiernohorciproti Turkom, v druhej svetovej vojne proti Nemcom a vojna tunaposledy zúrila v roku 1995. (Nuž asi majú miestni bojovnosť v krvi -grachovskú základnú školu navštevoval aj Gavrilo Princip). Potom sa nám starčekposťažoval, aké majú sucho a že im takmer každý rok zhorí kus lesa.Neopomenul, že im nedávno zatvorili miestnu základnú školu a jeho detimusia pracovať až v hercegovinskom meste Trebinje.
Na hraniciach smestretli dvoch Maďarov, ktorých nechceli vpustiť do Bosny a Hercegoviny, lebo jedenz nich mal neplatný pas (ale to si colníci v predchádzajúcich piatich krajináchnevšimli:), a tak sa museli vracať až na chorvátske pobrežie. Pochvaľovalisi však, akí sú na nich pohraničníci milí, ako ich nakŕmili a napojili.A milí boli aj na nás – bez problémov nás pustili cez obe kontroly.V bosnianskej nás dokonca vzali dovnútra, aby sme sa ochladili v ichklimatizácii. Na stene im visel plagát s názvom Persons indicted by ICTYso šiestimi podobizňami osôb obvinených zo zločinov proti mieru a ľudskostia z genocídy, pričom štyria z nich už boli perom vyškrtnutí –medzi nimi aj Radovan Karadžić.
Mapa a ďalšie fotky na www.volny.cz/athanatos/cyclist
