14.8.2008 Politickým delením sme sa ale radšej nezaoberali a dolu riekou Trebišnjicou,
ktorá je zaujímavá tým,že sa končí ponorom, sme klesali do mesta Trebinje. Cestou sme s a v ľadovostudenej vode okúpali a vyprali. V Trebinje mali krásny park plnýstarých, veľkých platanov,
domy s nízkymi bránami, skvelý výhľad na okolité hory a výbornú zmrzlinu. U plijeskavice sme stretli Američana s bosniansko-egyptskými koreňmi,ktorý nám prezradil, že tu robia omnoho lepšie hamburgery než v USA.Pokračovali sme ďalej pozdĺž rieky poloopustenými dedinkami s vyhorenými domamia pasienkami oddelenými kamennými múrmi a kríkmi podobne akov Anglicku. Na jednom takom pasienku sme si odhrnuli kríky slúžiace akovchod a urobili si tam nocľah a večeru. 15.8.2008 Ráno sme vstali o piatej, aby nás napasienku neprekvapil pán majiteľ. Stihli sme odísť, ale na polceste medzi lúkoua asfaltkou sme
stretli veľké stádo kôz a pár kráv. Pastier popažravých kozách objedajúcich susedovie stromky hádzal kamene. Na asfaltke smestretli paniu, ktorej ušiel autobus do práce. Chcela si od nás zavolať, alenetušila, aká je medzinárodná predvoľba Bosny a Hercegoviny. Tak smešliapali ďalej popri Trebišnjici, ktorá sa podľa nášho starého sprievodcu najar vylieva so svojho koryta a premieňa sa na jazero. Na konci údolia smevystúpali asi 300m do mestečka Ljubinje.
Tam sme narazili na pánas perfektnou britskou angličtinou, ktorý nám verne a podrobne popísalcestu až do mesta Stolac. Najskôr nás čakalo stúpanie do dediny Žegulja -zničenej vo vojne, odkiaľ sme klesali pod asi 15% sklonom. Matěj tu dosiaholsvoj životný rýchlostný rekord – 71km/h, ja som mala ledva šesťdesiat. V Stolaci sme sedeli v kaviarni priamo oproti rozstrieľaným domoma aj v centre bolo mnoho zničených budov a niekoľko hrobov chorvátskychvojakov. Za mestom sa nachádza osemstoročná bogomilská nekropolas obrovskými náhrobkami zdobenými krížmi a ornamentmi.
Pomaly sme sivystúpali na polopúštnu planinu, ktorá nám vďaka oranžovej
hlinea minikríkom pripomínala Afriku. Na jej vrchole bola ďalšia obec poznačenávojnou, ale mnoho domov už bolo znovu postavených. Počas ďalšieho rýchlehozjazdu sme si na okraji lesa všimli tabule s nápisom „pozor míny“s lebkou a prekríženými hnátmi. V priebehu dňa sme tiež stretli2 autá s odmínovacou technikou. Pod nami sa skveli obrovské horyobklopujúce mesto Mostar (hlavné mesto Hercegoviny), kam sme po 92km dorazili okolo pol štvrtej. Keďže smesi nevedeli predstaviť ťahať naše bicykle po mostarských kamenných dlažbách,rozhodli sme sa pre penzión Oskar, ktorý si v zime účtuje 10 eura v lete 15, vystavená cena je však po celý rok zimná. Po desiatichdňoch nocovania vo voľnej prírode a provizórnej hygieny sme sa okúpaliv teplej vode a ako noví ľudia sme sa v meste zamiešali do davovturistov. V priebehu13 rokov od skončenia vojny toho stihli už dosť veľa opraviť, ale stále sa
nedajú prehliadnuť diery po guľkách v stenách, vybité okná, zhorenéstrechy, figy vyrastajúce z dverí... V meste je mnoho mešít a donajstaršej a najdôležitejšej z nich nás správca pustil aj napriektomu, že už mal zatvorené. Potom sme si dali asi 3 večere, niekoľko píva 2 karafy crnego vina,u ktorých sme sa rozprávali s majiteľom vinárnikom o tom, akodlho ešte potrvá, než sa krajina spamätá z ratu . O polnoci hrala na moste skupinka francúzskych hudobníkova takmer každý, kto išiel okolo, sa zastavil, počúval alebo tancovala bolo úžasné sledovať, ako hudba spája ľudí rôznych národností symbolickyv meste zničenom v bratovražednom boji.
Takže nezabudnime - don't forget. 16.8.2008 Z Mostaru sme sa vydali proti prúdu Neretvy povcelku frekventovanej ceste s viacerými tunelmi, z ktorých najdlhší –800metrový – bol veľmi nepríjemný, pretože bol neosvetlený, stúpal a mysme mali neustále pocit, že za nami ide kamión. Asi po 20km však autá ustalia my sme pokračovali nádhernou klisurou s tyrkysovou vodou podnami a obrovskými horami nad hlavami.
Dorazili sme do Jablanice, kde práveprebiehalo mini rally a tak sme na seba kvôli hluku museli kričať.V miestnej pizzerii, kde si nás obsluha vôbec nevšímala, sme dostali pizzuposypanú našou obľúbenou aromatickou bylinkou, ktorú sme stretli už pred dvomirokmi v Grécku, ale dodnes bohužiaľ nepoznáme jej meno. Z Jablanicezačalo strmšie stúpanie vedľa rieky Ramy až do mesta Prozor (v preklade okno),v ktorom sme stretli dvoch švajčiarskych peších turistov. Po serpentínachťahajúcich sa po kopci nad mestom sme dorazili až do sedla Makljen(1123m.n.m.).
Tam sme si chvíľu oddýchli na lavičke s výhľadom na takmervšetky hory Hercegoviny.
Veľmi dlhým zjazdom s lesmi plnými ihličnatýchstromov a s krajinou pripomínajúcou naše podnebné pásmo sme prišli doG. Vakufu. Za mestom sme stretli asi tri svadobné sprievody s ľuďmi sediacimiv oknách, mávajúcimi chorvátskymi zástavami a strašne hlasitotrúbiacimi. Vzhľadom k tomu, že sa popri ceste zase objavili nápisy „pozormíny“, sme si museli dať pozor na to, kam si líhame. Vybrali sme si pretoslivkový sad s vypasenou trávou pod stromami. Kúsok pod nami stál zdanlivoosamelý dom, ktorý sa ale prebudil s tým, ako padla noc. Začalo sa okoloneho pohybovať svetlo baterky a trochu nám to nahnalo strach. Eštek tomu bol spln a čiastočné zatmenie mesiaca, a tak si vietepredstaviť, že nám chvíľku trvalo, než sme zaspali:)
Mapa cesty a viac fotiek na: www.volny.cz/athanatos/cyclist
