Prvý kilometer prebiehal podľa očakávaní. Deti vreštiace zo všetkých strán "muzungu" a "byeee", prekvapené pohľady miestných nnyáb (nnyabo - pani), uznanlivé pohľady miestnych ssebov (ssebo - pán). Vtom ma predbehlo nejaké auto. Zvíril sa prach a už som ho mala plné oči, nos, ústa aj pľúca. Nedala som sa odradiť. Pri ďalšom aute som sa zhlboka nadýchla, zatvorila oči a... našťastie som nepadla. Funguje to.
Tak som zdolávala kopček za kopčekom, podchvíľou prestávala dýchať (keď človek šliape do kopca, je to dooosť namáhavé), zdravila všetkých naokolo, vyhýbala sa krávám, sliepkam, kozám... Cez polia s cukrovou trstinou, okolo močarísk s papyrusom, popod mangovníky. A potom so ho uvidela - obrovské, svetlo modré, len škoda, že nemám širokouhlý fotoaparát, aby som to dokázala zachytiť. Po niekoľkých ďalších kopčekoch som sa rozhodla zabočiť doľava k jazeru. Zrazu som pred sebou zbadala plot a za ním strážnika. Pýtala som sa, ako sa dostanem dole k vode. On na to, že tento oplotený priestor patrí nejakej holandskej firme, ktorá tu v niekoľkých malých rybníkoch chová talapie na predaj. Ale vraj keď sa zapíšem do knihy návštev, môžem cez pozemok prejsť a na jeho druhom konci nemám zabudnúť za sebou zaistiť bránu, lebo inak by sa im dovnútra vkradli kravy, ktoré sa pasú pri jazere. Dole pri vode kravy skutočne boli. A okrem nich snáď celá dedina, ktorá sa vybrala na sobotňajšie pranie.
Ženy máčali šaty a sušili ich tak, že ich rozprestierali na kamene. Muži sedeli v člnoch a pripravovali sa na lov. Deti behali okolo a keď videli belošku na bicykli, zostali na malú chvíľu zarazené - ale skutočne len na malú maličkú. Hneď nato sa okolo mňa zoskupili,
dvaja chlapci sa hneď vrhli do vody a vraj nech ich fotím. Nato opať vyliezli a mokrými rukami ukazovali na displej, pričom sa strašne smiali. Zrazu jedno z ďalších detí dostalo skvelý nápad: vraj sa chce povoziť na mojom bicykli. Čo som mala robiť? Pomohla som tomu päťročnému dievčatku nasadnúť na mužský bicykel, pridŕžala som ju za sedlo a utekala vedľa nej. Keď to videli ostatné, tiež sa chceli povoziť. To už ale vedľa bicykla behalo asi 10 detí, držali sa sedla a rúčiek, takže to dieťa, čo práve točilo, malo fakt čo robiť, aby nespadlo:) Nespadol však nikto, len posledné dievčatko mi prešlo cez nohu...
Ešte mi všetci zakývali na pozdrav a mohla som ísť domov. Nešlo to však tak ľahko, ako po ceste sem. Bola som celá zaprášená, bolela ma noha, neskutočné dusno. Už som sa okolím toľko nekochala, v duši preklínala každé auto, čo prešlo okolo, ale naďalej som úctivo zdravila všetkých naokolo. Musela som si dať pauzu a čo to nevidím na poli vedľa mňa? Skupinu opíc. Veľké sa opatrne vzdialili, ale jedna malá bola strašne zvedavá, a po každom mojom kroku ustúpila i ona, ale vzápätí sa vrátila. Tak som sa k nej priblížila asi na 5 metrov, prešiel okolo nákladiak a opica bola v momente fuč. Zdolala som ešte posledných 5 kilometrov a hneď v prvom obchode v Buikwe (tam bývam) som si sadla na kolu. Hneď ma obkolesili ďalšie deti.
Chceli sa fotiť, ako inak:) Pýtala som sa majiteľky, či sú všetky jej, a ona nato, že má len sedem. Vtom sa do reči vložil miestny učiteľ, že ugandský muž môže vyprodukovať (áno, dobre počujete, v ugandskej angličtine sa namiesto "mám 5 detí" povie "I produced five children") za život až 20 alebo 30 detí. Keď som sa nechápavo pozerala, tak dodal, že no predsa so štyrmi manželkami...
