4.8.2007
"Z 3. na 4. augusta sme prečkali daždivú noc vstane, ktorý sme si rozložili pred dedinkou Верхниe Воротa. Pršať všakneprestávalo, ani keď sme sa zobudili, tak sme čas využili na spánok a ja somsi opakovala rumunské slovíčka. Okolo 11.00 Matěj začal strašiť, že oni razmuseli v lese zostať v stane celý deň. To sa však už ukrajinský Boh zľutoval adážď zastavil, vyšlo slnko a vysušilo stan. Rýchlo sme sa zbalili, lebo hrozivéoblaky zostávali stále na oblohe. A zatiahnuto bolo celý deň. Vo ВерхнихВоротaх sme si dali raňajky a teta v obchode mi namiesto drobných vydala vcukríkoch." Raňajky sme si dali pred kultúrnym domom-obchodom-krčmou, pred ktorým sa prehnali dve stáda kráv o počte asi 50 kusov a vytunená LADA. Tá vedľa nás zaparkovala, neviem či kvôli tomu stádu alebo rozbahnenej ceste.
"V priebehu dňa sme museli vystúpať do 3 sediel a prvé násčakalo hneď za Vorotami." V jeho najvyššom bode nás privítal kandidát naprezidenta, Jučšenko, ktorého by som ako Ukrajinec hneď volila, lebo keď jeschopný inštalovať svoj volebný bilboard do takej výšky, tak je určite schopnýsplniť aj to, čo na ňom sľubuje. Konkrétne toto: 15 000 гривень при народженнi другої дитини.
"Odmenou zavysoké stúpanie bol rýchly zjazd (max. speed 56km) do Воловца, vzhľadom knízkej okolitej teplote to bolo neskutočne osviežujúce. Z Volovca sme pomalyzačali stúpať do dalšieho sedla, toto rozdeľovalo Volovský a Mežgorský rajón. Vňom bola mapa (prvá, ktorú sme v priebehu výletu stretli), a aj keď približnepolovica z nej bola rozstrieľaná (zlatou molodežou?), predsa len sme sa z nejdozvedeli, že ideme správne.
Svišt nadol,strašne rýchly, ale ešte sme si stihli všimnúť na kraji cesty zelený svietivýdom, ktorý oznamoval, že je to Hospoda pro Čechy." Napriek tomu, že satoto označenie vzťahovalo len na polovicu našej výpravy, vošli sme dopredzáhradky. "Pán a pani domáca zrejme pracovali v Čechách a vytušili, žezáujem turistov o Ukrajinu rastie. Preto nám namiesto obvyklých 1-2 hriviennaúčtovali za kávu rovno 3. Ale bola dobrá a teplá a my sme boli vymrznutí.
Až do mesto-dedinkyМежгорье nás čakal zjazd. Najskôr dediny Пилипец, Изки, Келечин a ďalej stáleokolo riečky Релинка až do Релиннoе. Tam niekde sme si uvarili čaj nazabordelenom odpočívadle." To, že sa naokolo povaľovali odpadky a niektozrejme vykonával svoju malú potrebu priamo na lavičke vedľa stolu by až taknevadilo. Horšie bolo, že latrínu bolo cítiť na 10 metrov a tak sme sa jejradšej vyhli a šli do lesa. Ale nebojte sa, ako správni zálesáci sme si najskôr vykopali hlbokú jamu, potom ju zahrabali a na vrch sme krížom preložili 2vetvičky ako varovanie pre každého ďalšieho, kto ucíti potrebu. "MiestnymMaďarom a Ukrajincom však prostredie zrejme vôbec neprekážalo a veselo opekalia počúvali 15 rokov staré hity. Stretli sme tu aj autobus Čechov. V dedinke Соймы násvítal na kopci obrovský hnusný 15-poschodový hotel, zrejme komunistickejvýroby. Rýchlo sme ho minuli a smerovali do Mežgoria. Odtiaľ nás čakal najdlhšía najnáročnejší výstup, ale poskytoval tiež najkrajšie výhľady.
Cestou nahorsme sa pretekali s jednou rozhrkotanou tatrovkou, ktorá vyzerala, že to nemôžeprežiť a čas od času musel šofér zastať a 2 razy buchnúť do motora. Zrejme všakešte nemlela z posledného. Za chvíľu totiž zastala pred zdochnutým starožitnýmautobusom (takým tým oblým zo 60tych rokov) plným kyprých Rómiek vpestrofarebných hábitoch, a k nášmu prekvapeniu tatrovka stúpala a stúpala aťahala plne naložený autobus. My sme však stúpali rýchlejšie a za chvíľu sme imunikli. Zjazd bol opäťrýchly, studený. V dedinke Синeвнo nás malí chlapci hanblivo požiadali ocukríky. Po chvíľke sa osmelili a povedali nám, že sa volajú Иван a Никола. Tosme už začali tušiť, že sme v kraji lúpežníka Nikolu Šuhaja, ktorý bol takýmpodkarpatským Jánošíkom.
Cez Нeгровец sme klesali ďalej až do Колочавы.Tam sme našli Četnícku stanicu (dnes je to reštaurácia s penziónom, ale pred 80rokmi to bola policajná stanica, kde vypočúvali Nikolu), v ktorej mali sícedobrú polievku, ale hnusné jedlo." Na jedálnom lístku mali totiž napísané,že je to domáca klobása, ale v skutočnosti to bol špekáčik s kvalitou nijak saneodlišujúcou od Tesco špekáčikov za 20 korún za kilogram.
"Stretli smetu ďalších Čechov, ktorí prišli na nedeľný slovanský festival, a tí námpovedali, že v miestnej škole sa dá prespať. Tak šiel Matěj pohľadať paniumenom Наталия, ktorá nám dala kľúče od kabinetu literatúry. Ukázala nám toaletyna dvore a plesnivé sprchy, hotový luxus. Večer sme ešte raz zašli do Četníckejstanice a dali sme si pár pív, zaspievali si slovenské a české ľudovky, družnepodebatovali s Ukrajincami a Poliakmi a ako jedni z posledných sa vytratili dotmy. Zniční sme rýchlo po teplej sprche zaspali."
Vhľadom k zlémupočasiu len 77,3 km.
