Kúsok po ôsmej však už v zložení poloslovák-poloameričan Juraj, pravý Ír Simon a poloslovenka-polouganďanka Katka uháňame džípom smerom na Masaku, ktorá leží na pol ceste medzi Kampalou a hlavnou bránou do národného parku kráľovny Alžbety. Prší, leje, čas od času vhupneme do jednej z nespočetných dier v asfalte a voda zakryje predné sklo - vitajte v období dažďov. Cestou míňame rovník, vystupujeme a pozeráme na to, ako na severnej pologuli voda vyteká v smere hodinových ručičiek, na juhu proti ich smeru a na rovníku sa netočí vôbec. Uvedomujem si, že je to po prvýkrát, čo stojím na južnej pologuli.
V Masake sa zastavujeme na veľkopiatočný obed. - Máte rybu? - Už sa minuli. - Tak si dávam "g-nuts sauce", čo je omáčka z drvených arašidov sivej farby. Síce to neznie ani nevyzerá lákavo, ale chutí to báječne. K tomu obligátne "matoke", čiže kaša z uvarených zelených banánov a "pošo" - hustá kukuričná kaša. Na záver trochu vitamínov v podobe "dodo" - špenátu podobnej listovej zeleniny - a čerstvého maragujového džúsu.
Než dorazíme do parku, prekonáme ešte mnoho dier, vydratého asfaltu a zopár ležiacich policajtov, jedného dokonca v šesdesiatkilometrovej rýchlosti - už viem, načo sú dobré bezpečnostné pásy. Pri bráne do Queen Elisabeth National Park od nás chcú vstupné 30 dolárov, Juraj sa však pred dvomi dňami stretol na päť minút s riaditeľom parku, tak vravíme, že ideme navštíviť Toma Okella a čuduj sa svete, púšťajú nás zdarma;)
Pred hlavnou kanceláriou nás vítajú warthogs, po slovensky sviňa bradavičnatá:
Rozložíme si stan a pozerajú na nás waterbucks, teda vodárky jeleňovité:
Po náročnom dni sme dostali hlad, tak sme sa vybrali autom do 500 metrov vzdialenej reštaurácie, lebo sme počuli, že sa pomedzi stany túlajú aj hrochy, ktoré radi napádajú ľudí. Po druhýkrát som si na Veľký piatok chcela dať rybu a po druhýkrát mi povedali, že sa už minula. Tak som si dala ďalšiu zeleninu, tentoraz v podobe omáčky s hranolkami. Za hodinu nám toto minútkové jedlo pristalo na stole a my sme boli radi, že Uganďanom to dnes išlo tak rezko.....
V sobotu sme vstávali pred šiestou, lebo sme išli na safari a chceli vidieť levy, ktoré ráno odpočívajú po úspešnom love. Dnes som za volant sadla ja - kde inde by ste si chceli po prvýkrát vyskúšať jazdu naľavo, keď nie na ceste, kde nie sú žiadne autá, len divoké zvieratká? Náš sprievodca bol z toho očividne nervózny - po tom, ako som jemne vhupla do jednej jedinej z tísícky dažďom vymletých dier, z neho vyletelo: "Let him drive, let him drive!" (Nech šoféruje on, nech šoféruje on). Dôvera v akékoľvek schopnosti žien je medzi ugandskými mužmi relatívne malá.
Keďže som šoférovala, fotky lovili chlapci. A ulovili toto:
Ale tiež toto:
Toto:
A toto:
A kým sme si po náročnej jazde varili na kraji cesty čaj, objavilo sa asi 100 metrov pred nami stádo slonov:
Už sme si mysleli, že nás na posledných 20 kilometroch nemôže nič prekvapiť, ale za jednou neprehľadnou zákrutou zrazu na ceste pred nami stojí obrovský rozzúrený slonisko. Sprievodca kričí: "Napadne nás! Rýchlo preč!" Kam preč, pomyslím si, auto sa nerozbehne dostatočne rýchlo, aby sme mu utiekli. Spiatočku som tiež v tej nervozite nedokázala zaradiť. Výsledkom bolo, že zdochol motor, čo by som v iných situáciách považovala za veľmi trápne, v tej chvíli však to bol priam dar z nebies. Slony totiž neznášajú hluk a pretože naše auto stíchlo, rozhodol sa nás statný sloní samec ignorovať a pokračovať vo svojej lenivej ceste naprieč savanou...
