JEDEN SVET 2005
Tento festival má turné po celom Slovensku, obsahuje celkovo 53 filmov, avšak ja som sa zúčastnil iba výberu tých "najlepších" filmov (v tomto druhu kinematografie sa slovo najlepšie stáva veľmi problematickým). Väčšina filmov, čo som videl mala ambíciu pôsobiť nielen iba ako suchý dokument s holými faktami, ale obsahovali aj umelecké prvky. Ako reaguje divák na film odkrývajúci hrôzy a násilie v tomto svete? Niekomu je to ľahostajné, niekto tie zábery pokladá iba za "nechutnosti" prekladané filozoficko-patetickými mementami a niekto čosi aj ako súcití. Miera solidarity je najčastejšie taká, že ľudia, keď vidia hrozné správy si povedia, že to čo sa vo svete deje, je teda hrôza a "zasadnú späť k večeri s rovnakou chuťou ako deň predtým". Máme si vôbec čo vyčítať? Vydržal som pozrieť až sedem filmov (som borec, čo). Nie že by ma tie filmy nezaujali, ale.. bola to záťaž (čím viac človek vydrží, tým si viac o sebe myslí, že je cynický). Človek by po zhliadnutí hollywoodskych krvákov a hororov čakal, že už ho žiadne morbídne zábery nedostanú, avšak opak je pravdou - ja som akosi vycítil ten podstatný rozdiel medzi naaranžovanými kečupovými scénami a dokumentárnou realitou. Najlepšie bude asi rozobrať každý mnou videný film (chronologicky) po jednom:
Made in China [exgorálky od Natálky]
Išlo o jeden z tých menej desivejších dokumentov - o tom, čo sa deje v Číne na úrovni pracovnoprávnych vzťahov vo fabrikách. Mali by si ho pozrieť všetci riťolezi Číne. Film obsahoval veľmi dobrú zvukovú stopu (k tej fabrike tie prevažne industriálne zvuky zapasovali) a jeho gro jeho umeleckej hodnoty tvoril dvojsečný, miestami súbežný kontrast medzi dopytom a ponukou po gorálkach, medzi hedonizmom a skromnosťou, medzi výpoveďami robotníčiek v rozpore s výpoveďou zamestnávateľa.
400 mladých čínskych robotníčok ťahá dvanásťhodinovky (6 dní v týždni) za necelé 2 doláre za tieto zmeny vyrába gorálky, karnevalové masky a pod. Len ročnou produkciou gorálok by sa nimi dala neviemkoľkoužkrát obmotať celá Zem okolo rovníka. Viera robotníčok v lepšiu budúcnosť, je značne skeptická. Z úst jeho nadriadeného, snažiaceho sa pôsobiť pravdovravne a korektne (dokument ho sprofanoval) totiž najčastejšie znelo slovo "punishment", teda finančný trest za neplnenie noriem a pracovnej disciplíny ako základ jeho "manažérskej" práce. Z protichodných výpovedí robotníčiek vyplynulo, že nadriadení berú pojem pracovná disciplína svojsky. Ubikácie, kde na jednej cimre býva osem žien (či desať to bolo?) a možný výbeh mimo fabriky iba v Nedeľu, to určite nezávidí ani jeden slovenský študent bývajúci v akomkoľvek zapadnutom internáte s izbami v minimalistickom štýle.
Spomínané obrovské množstvo gorálok sa totiž každoročne spotrebuje pri tradičnom karnevale mládeže v New Orleanse, kde sa už zaneviemakých podmienok hry ukazujú za gorálky baby "hore bez". Tento rok tá spotreba vďaka záplavám asi poklesne. Tvorca zašiel do takého extrému, že spravil čosi ako telemost - zábery z karnevalu v New Orleans púšťal Číňankám a baviacim sa Američanom (ktorí nemali poňatia o pôvode gorálok, netrápilo ich to veľmi) projektoval zase zábery z Číny. Robotníčky sa smiali na podgúrážených mladých Američanoch a divili sa, že na seba vešajú take škaredé gorálky. A na zábery z projektora na ulici bola príznačná reakcia: "What is that? I don't know, some Japanese shit". Pre zaujímavosť dodám, že gorálky sa húfne na export vyrábali aj u nás ČSSR. Možno tiež poslúžili naše socialistické pracovné sily rozmarným "deťom buržoáznych imperialistov" v New Orleanse :-).
V ríši zla [Kim Čong Il je ill]
V tomto filme bolo opísané "kvalitatívne" (intenzitou) asi najväčšie zlo, snáď samotná esencia zla. Je ho toľko, že sa divák mohol radovať, že priame, nescenzúrované zábery je nemožné získať, pretože Severná Kórea (Koréjská ľudovo- demokratická republika) je totálne izolovaná a pod kontrolou vládnucej komunisticko-autokratickej moci. Slovo "Bush" je priamym synonymom slova nepriateľ. Dozor štábu nedovolil nakrúcať spontánne a úzkostlivo sledoval a dohliadal na program tak, aby KĽDR vyznelo v čo najlepšom svetle - ako krajina veselých, spievajúcich a spokojných ľudí, ktorí len tak nevinne nenávidia USA a myslia si, že USA ich chcú napadnúť, a že ich prvý raz iniciatívne napadli v kórejskej vojne. Na otázku vojenskému veliteľovi, že čo ak nie je pravda, čo si myslí o USA, veliteľ odpovedá, že USA zničia svojimi zbraňami, ak ich napadnú a aj keby to pravda nebola, aj tak.. Ďalší predstavitelia moci tiež zatajujú svoje hladové doliny a tvrdia, že v noci sa svieti elektrinou normálne, že iba v niektorých dedinách ju ešte nemajú, že majú na elektrifikáciu poradovník, že náhodou sa štáb trafil. Hm, stačí sa pozrieť na nočné satelitné zábery, kde vidno vysvietenú Južnú Kóreu a okolité krajiny a Severnú Kóreu ako tmavý fľak bez svetiel (s výnimkou Pchong Jangu a pár väčších miest). Alebo sa stačí pozrieť na fakt, že len naše Slovensko má cca 1,4 násobne vyššiu spotrebu elektriny pri 4krát menej početnom obyvateľstve. Tiež si stačí pozrieť satelitné zábery Pchong Jangu v Google Earth a hneď vidno, koľko "veľa" áut premáva ulicami hlavného mesta.
V ďalšej časti sa dozvedáme otrasné svedectva tých, ktorým sa podarilo ujsť do Južnej Kórey (uteká sa cez Čínu, keď ich prichytia Číňania, tak ich transportujú samozrejme naspäť). Jedna žena vypovedá o tom ako vo väzenskom tábore musela rozdať kapustu 50tim zdravým ženám a nesledoval obraz pekla - tým ženám za chvíľu začala vytekať čierna krv zovšadiaľ a do 20 minút bolo po nich. Tiež sa človek dozvedel nové metódy mučenia (napríklad naliať človeka vodou a potom po ňom skákať, nechať ho stáť 48hod vo vode bez možnosti sedenia, ležania a spánku, ..). Najzaujímavejšou (a najotrasnejšou) výpoveďou bola výpoveď bývalého väzenského dozorcu, ktorý predstavil ďalšie nebývalé metódy mučenia a testovania biologických zbraní. Uviedol, že mučenie a zabíjanie mu robilo rozkoš iba prvé tri roky vo funkcii, že potom ho tá "práca" prestala baviť. Opisoval, aký dojem naňho spravil ten prejav ľudskosti, keď rodičia v miestnosti s dusným plynom do poslednej chvíle dávali svojim deťom umelé dýchanie, aby nemuseli dýchať ten nervový plyn a prežili ich aspoň o pár sekúnd v pochybnej nádeji.
V niečom ale je predsa tento komunisticko-diktátorský režim kresťanský - z kresťanstva si odniesol pojem "dedičný hriech". Ak totiž niekoho uväznia za prečin, uväznia aj jeho rodinu a tiež potomstvo do tretieho pokolenia (princíp genetického dedenia sklonov k zločinu), ak vznikne a dožije sa, samozrejme. Niektorí ľudia sa teda vo väzení už narodia.
Zabite ich všetkých! [300 tisíc mačiet would be enough na 800 tisíc ľudí]
Tak tu išlo jednoznačne o kvantitatívne najväčší 100dňový masaker, keď vtedy každý deň v roku 1994 vo Rwande zomrelo cca 8000 ľudí - označuje sa to ako genocída etnika Tutsiov etnikom Hutuov. Ale padli za obeť aj "umiernení" Hutuovia a tiež si Hutuovia zostrelili vlastného prezidenta v lietadle, pretože sa radikálnym vodcom zdal príliš mierny a tiež pod hrozbou zastrelenia nútili útočiť vlastných civilov. Keď to iba mierne preženiem - predstavte si, že zrazu zo dňa na deň sa na vás zrazu z ničoho nič vrhnú susedia s mačetami a palicami v rukách. Konflikt podnietilo to, že belgický kolonizátor raz dávno vymyslel, že sa bude do pasov značiť príslušnosť Rwanďana ku kmeňu Hutuov, či Tutsiov. Lebo inak sa to dalo ťažko rozoznať. Potom stačilo vybudiť nacionalistické vášne u Hutuov, vzbudiť pocit historickej krivdy (v časoch kolonizácie vládli v krajine prevažne šikovnejší a vzdelanejší Tutsovia) a začal sa odchyt: "Ukáž pas!". A ešte tejto genocíde napomáhali francúzski vojaci. V nacionalistickej,extrémistickej propagande tiež zohralo dôležitú rolu provládne rádio, ktoré hlásalo smrť Tutsiom a verejne propagovalo marihuanu, ako bolo patrné z ukážky (no, snáď ste si nemysleli, že tam všetci sledujú radšej telku).
V spleti historických reálií si viacerí plietli kauzalitu - príčinu a následok a obviňovali protivníka z vlastných úmyslov. V dávnej minulosti totiž emigrovalo 200 tisíc Tutsiov kvôli prevratu v krajine (okolo r.1960), kedy sa dostali k moci Hutuovia. Tutsiovia za hranicami sformovali povstaleckú armádu (RPF) a dlhodobo s prestávkami sa snažili dobyť späť svoju vlasť. Snaha bola márna. Avšak zrazu po vyše 40 rokoch, nacionalistickí, Hutu radikáli začali spájať Tutsiov v krajine s tými útočiacimi zvonku, aj keď už s nimi pár generácií nemali nič spoločné (okrem etnickej príslušnosti). To nevadilo, trebalo ich údajne zabiť prv než povstalci dobijú krajinu a vyvraždia všetkých Hutuov. Povstalci zase útočili preto, lebo chceli dobytím Rwandy zabrániť o.i. chystanej genocíde Tutsiov a Hutuovia ospravedlňovali svoju genocídu hrozbou genocídy povstalcami. Hm, tak kde je príčina a kde následok? Bezpečnostná rada OSN i celý svet sa iba pasívne prizeral a nechápal, o čo ide. Jednotky OSN boli stiahnuté, ostalo iba 300 belgických vojakov, ktorí uchránili 30 tisíc Tutsiov. Pričom tragédia klíčila veľmi dlho.
Inteligencia Hutuov musela byť (v kontexte rozumovej nadradenosti Tutsiov) fakt na dosť blbej úrovni, pretože spravili základnú strategickú chybu - svoju armádu nekoncentrovali na hraniciach na obranu, aby RPF povstalci neprerazili línie, ale radšej rozposlali armádu po celej krajine, aby vyvražďovala civilné obyvateľstvo - najčastejšie mačetami, ktorých si dali doviezť až 300 tisíc. Človek by pri podobných záberoch si želal nižšiu technickú kvalitu (ako zo starých dokumentárnych filmov), avšak všetky otrasné zábery bolo nechutne kvalitne vidieť, keďže sa písal rok 1994. Najdojímavejší záber bol, keď ukázali obrovský zástup utečencov (Tutsiov), ktorý žiadali belgických vojakov povolenie o vstup do nimi stráženej budovy. Odmietli ich vpustiť. Hneď po tom bol záber: "toto sú tí istí ľudia o deň neskôr" - kameraman trhol Guinessov rekord v počte nasnímaných mŕtvych tiel na jednom statickom zábere a to bez použitia vyvýšených bodov, či vrtuľníka.
Kým RPF povstalci dobili Rwandu, tak sa z Rwandy stala krajina tieňov. Hutuovia utiekli a po krajine ležalo 800 tisíc až milión tiel krajanov a umiernených Hutuov. Zvláštne, že tento film, tiežobviňujúci Francúzov nakrútili francúzski reportéri. Pre bližší záujem o konflikt odporúčam film Hotel Rwanda .
Libéria - barbarská vojna [USA sa teda ani nemuseli unúvať]
Tento film pôsobil asi najironickejšie, konflikt v Libérii mal ešte zložitejšie historické pozadie ako Rwanda, čo sťažuje chápanie filmu. Pozadie konfliktu vzniklo vybudovaním armádneho, autokraticého štátu za finančnej podpory USA za čias Raegana, ktorej 20% spotreby ropy pochádza práve odtiaľto, sťaby 51.štátu USA. Vojenský teror v krajine viedol k rôznym občianskym vojnám, pokusom o prevrat a vzniku povstaleckých jednotiek. Najúspešnejším bol Charles Taylor, uniknuvší z USA väzenia (som nevedel, že sa dá utiecť z americkej basy), ktorý sa úspešne dostal k moci a stal sa prezidentom. Lenže to sa nepáčilo dvom ostatným ozbrojeným skupinám - LURDom a MODELu, podporovanými zo zahraničia.
Posledná občianska vojna trvala cca 14 rokov a konkrétne vo filme ide je zachytená jej posledná fáza (jar 2003), keď LURD povstalci idú konečne dobyť hlavné mesto Monroviu a zvrhnúť vládu Charlesa Taylora. Filmový štáb nakrúcal z pohľadu oboch strán, pre objektivitu.
Celý konflikt sa mi zdal od začiatku absurdný: LURD povstalci vravia, že nech Taylor odstúpi alebo nech prídu medzinárodné mierové sily a Taylor tvrdí, že by aj odstúpil, ale že nech najprv prídu medzinárodné mierové sily, lebo nechce vystaviť krajinu chaosu. Keby obe strany si dali nejaký halucinogén, tak by aj nejaké medzinárodné jednotky uvideli a konflikt by bol vyriešený. Civilné obyvateľstvo umieralo a spoliehalo sa na Busha a zásah USA, ktoré akosi nie a nie sa dostaviť.
Nevedno, či sa patrí používať pojem armáda na oboch stranách (vládnej i LURD), pretože uniformy nenosili a ani sa nejak nedali od seba rozoznať (na otázku ako ich rozoznať odvetili, že podľa farieb tričiek a log na nich, no aj tak sa nedalo..). Tiež na oboch stranách boli naverbované (asi kvôli "minutiu" staršej populácie) sfetované decká, ktoré sa tešili, ako sa zahrajú na vojakov s Kalachmi. Povstalci boli tradicionalisti a ukázali tradičné rituály ako odsekávanie končatín a jedenie srdca protivníka za surova. Povstalcov sa vládnym jednotkám poradilo zastaviť v Monrovii až na jediných dvoch mestských mostoch. Mesto zostalo v obkľúčení, lebo prístav i letisko ovládali povstalci. Obyvateľstvu dochádzali potraviny a lieky. Nečudo, že bolo toľko obetí na strane civilistov - protistojace jednotky strieľali po sebe na opačnú stranu mesta bez rozmyslu - nevidel som nikoho držať pušku, tak ako sa má držať a cieliť s ňou. Afričania majú tanečný talent, takže častokrát bol záber ako povstalec z LURD strieľa jednou rukou, spievajúc a tancujúc si pritom. To bol frajer! Alebo tiež záber, kde bolo vidno odbornú manipuláciu decka s mínometom. Ledabolo si ho oprel a monotónne púšťal náboje do hlavne. Raz sa mu mínomet vyšmykol z ľavačky, ani to mu však nezabránilo v monotónnom pohybe púšťania náboja do hlavne pravačkou - mínomet (než ho stihol zachytiť) sa mu nastavil do veľmi ostrého uhla a výstrel z neho nadobudol skôr plochú dráhu letu ako tú mínometnú - oblúkovú. S takou strelou mohol akurát tak zasiahnuť nejakú búdu pár metrov od neho. A mal šťastie, že mu spätný náraz niečo nepripučil. Iróniou bolo, že americké veľvyslanectvo bolo zasiahnuté americkou strelou, ktorú kedysi USA darovali Ugande "na tréning" a Uganda podporovala LURD povstalcov, tak im ich zopár tiež darovala. Tiež jeden Libérijčan vyjadril rozhorčenie, že keby vedeli, že Bush sa na nich vyprdne, že by požiadali o pomoc EÚ, že tá tam už raz bola.
Keď situácia v Monrovii začala byť nadmieru neúnosná, USA sa teda vydali s dvoma vojenskými loďami a cca 3000 vojakmi z Iraku na pomoc. Lenže cesta trvala dva týždne. Dovtedy stratili nervy aj okolité štáty a Nigéria teda tie "medzinárodné mierové jednotky" vyslala - len poslala vo vrtuľníkoch 300 vojakov. Stačilo, že vystúpili von, prezident Charles Taylor uznal prítomnosť medzinárodných síl a odstúpil, povstalci nato zložili zbrane a 3000 USA vojakov dorazilo o dva dni na to, s krížom po funuse. Politika a vojny sú doménou mužov, ktorí ich realizujú okázalo a tvrdohlavo ako malé deti. V tomto prípade v tom boli aj naozaj zahrnuté (staršie) deti s kalachmi. Začali sa mierové rokovania, nová prezidentka nedávno sprísnila postihy za znásilnenie (sama je obeťou pokusov oň). Jedna žena to tam vystihla: "Why do you sell them weapons to kill us?!"
Čiastočne je prezident Taylor vykreslený vo veľmi dobrom satiricko-ironickom filme podľa skutočných udalostí o pozadí svetového obchodu so zbraňami: Obchodník so smrťou (Lord of War) . Akurát ten prezident Taylor je tam trochu neskutočne stvárnený - ako sadistický despota s výzorom urasteného corgoňa, relatívne mladého. V skutočnosti išlo o mierne obézneho seniora.
Čo zem sľúbila nebu [Keď sa pomiešajú kosti]
Toto bol asi "najslabší" z tých siedmich filmov, čo som videl. Išlo takmer o holý, veľmi ťaživý a nostalgický dokument bez svetlých momentov, zachytávajúci nepopulárnu fázu "po" - fázu lokalizácie a exhumácie masových hrobov v Bosne a následné skladanie kostí (ktorá kosť patrí komu) a zdĺhavú identifikáciu zosnulých pomocou DNA. Predsa tam bol jeden sentimentálny moment, keď patologička hovorí o tom, že oddeľovala od seba pomiešané kosti muža a ženy v objatí, že odborne to spravila správne, ale že ľudsky robí asi nedobre, že ich možno mala tak nechať - spolu, keď umreli spolu.
Deti zo stanice Leningradská [Tiež si kupujú hračky]
Ide o najkrajší film. Sú tam deti, ich sny, farby, hravosť, nádej, kreatívne podanie ale i desivý smútok. Doteraz som nevedel ako vyzerá taký detský bezdomovec. V Moskve je ich údajne 30 tisíc. Je zvláštne, že tie deti zovňajškom ani nevyzerali zanedbane (až na občasnú kožnú alergiu pri ústach od dýhania lepidla), ako bezdomovci zvyknú vyzerať - opitými kolegami opovrhujú a tiež riešia dilemu, či ostať pri žobraní alebo ísť kradnúť, prípadne akceptovať dopyt po prostitúcii od pedofilov a efebofilov. Živoť je ťažký, to im však nebráni smiať sa, hrať sa a spestrovať si ho vodkou, či fetovaním lepidla. Kupujú si chlast, jedlo, ale i hračky. Deti snívajú o spoločnom bývaní v dome alebo aspoň o bývaní v detskom domove, ale inak ich úvahy sú až mrazivo dospelé a racionálne. Museli predčasne dospieť.
V istom momente nastupujú čarovné zábery šantenia detí medzi teplovodnými potrubiami a hrania sa kotúľaním v krabici, čo spestruje a odľahčuje snímok. Dokumentaristom sa aj podarilo nakrútiť nápomocnú snahu polície, ktorá keď u jedného dieťaťa našla lepidlo, tak mu ho rozotrela po celej hlave. Tiež jej nápomocná snaha sa prejavila, keď jedno dieťa niekto ubodal. Predvolali mnoho detí po jednom a "vyšetrovali". Ku vražde vrstovníka sa priznalo každé predvedené dieťa. Tomu sa vraví veľmi efektívna vyšetrovacia metóda, keď odhalíme nielen jedného vraha, ale všetkých možných.
Ku koncu filmu nasleduje veľký drásak na srdce - zomrie jedno dievča v komunite týchto zabudnutých detí a vidíme ich cestu s ňou v sanitke a zvláštny moment, kedy sú v celom kostole okrem kňaza a personálu iba samé deti, ktoré sa prišli rozlúčiť. Ich plač znel prenikavejšie a úprimnejšie ako ktoréhokoľvek dospeláka..
Moje milované dievčatko [Nie je milované ako milované]
Toto bolo istým žánrovým osviežením. Nešlo o nič hromadné, masové, sociologické. Ide o veľmi cennú psychologickú sondu do pocitov sexuálne zneužívanej ženy, ktorú psychicky i väzením prenasleduje vlastná minulosť. V Nórsku je údajne podľa odhadov každé každé desiate dieťa vystavované sexuálnemu obťažovaniu. Nevyhli sa mu ani dve sestry z naoko vzornej rodiny zo strednej vrstvy. Pedofilný otec už počas tehotenstva znásilnil svoju manželku (dcéra ironicky konštatuje: "Tak on si so mnou začal ešte pred narodením.."). Ona sa k tomu i neskorším veciam postavila submisívne, ututlaním. Pedofil zneužíval obe dcéry, jednu z nich - hlavnú postavu filmu - od šiestich do šestnástich rokov. I po rokoch vzplanuli krivdy z detstva, otec nerozumnou provokáciou a naháňaním dcéry zapálil vo všetkých troch ženách afekt pomsty.. Našli sa tri zakrvanené nože, ktoré ho ubodali. Do väzenia šla napokon iba jedna z nich, hlavná protagonistka. Film zachytáva jej výpoveď tesne pred nástupom do väzenia. Má už rodinu - sedemročného syna a manžela. Manžela si váži pre jeho obetavosť, ale uvedomuje si, že mu ju nemôže splatiť - úprimne sa mu diví, že si nenájde menej problematickú ženu, ktorú nečaká väzenie a.... žena nepriamo naznačuje svoju frigidnosť/asexualitu. Jej sestra ťarchu minulosti neuniesla a spáchala samovraždu. Ona nie. Ale traumatickej ťarchy sa nezbavila.
"Dá sa prekonať mocou lásky láska k moci?"
