Ako som putoval k Domu kultúry Lúky, kde som dovtedy nikdy nebol, tak som poču vietor prefukovať na gumennom obložení kĺbovej časti harmoniky autobusu. Som si povedal, že asi tam sú diery, že to tak prefukuje. Keď som vystúpil, tak chyba úsudku - zúrila riadna víchrica. Nejak som sa už zorientoval v teréne a naberal správny kurz na Vígľašskú ulicu, ale vietor bol opačného názoru, takže ma počas chôdze, keď som chytil "vlnu" posunul späť o pol metra. Najviac, čo so mnou zatiaľ vietor dokázal! Tak ma to bavilo tam chvíľu v tom vetre i daždi blúdiť, až kým som v tej tme nenašiel akúsi podivnú spleť nadchodov a známy typ socialistickej budovy - môj cieľ - kino.
Po nájdení vchodu som hneď sa pýtal na pokladňu kina - avšak moje zmrazenie bolo nadšené konštatovaním, že zatiaľ sme na film iba traja. Zbadal som tam, v postsocialistickom dome kultúry, ukážku socialistickej prezamestnanosti - personál bol viacpočetný než konečný počet (4) divákov filmu - tri členky personálu hneď pri vstupe, z ktorých jedna zakrátko odišla (striedali sa?) - pokladníčka a vrátnička, ďalej premietač, ktorý mi sympaticky prezradil, že film trvá tri hodiny (čo nebola pravda, existuje verzia dva a trištvrte hodinová, ale v kine som sa dočkal inej, dva a polhodinovej verzie!) a pri takýchto dlhých filmoch ho ľudia prosia o pretočenie, čo to nemôžu vydržať a náhlia sa na posledné spoje MHD. Ale z mimiky bolo badať, že to nerád robí. Okrem starých ruských filmov (krížnik Potemkin som teda nikdy nevidel, kukol by som). Najprv som pochyboval, či tam nepúšťajú nejaký diel Uragánu, keďže situácia vonku tomu nasvedčovala. Ten vietor a ten "zaspatý" čas nostalgie z minulosti socializmu ma dostal do zvláštnej nálady a aj hodilo sa to k tomu filmu (Lynch má jednu scénu s vetrom, ale slabším, v scéne pred divadlom vo filme Mulholland Drive), ktorý som si naozaj vychutnal - bolo fakt náročné držať naraz v mysli všetky nitky od rôznych projektovaných svetov snov a ich asociácií, ale zážitok to dalo!
Po skončení filmu, resp. jeho skrátenejšej verzie (v ktorej boli vynechané scény so skrutkovačom v bruchu a "zbytočné" scény z reality a pod.) som sa odobral na odchod - zrazu som zistil, že už viem, kde sa v Petržalke nachádzam, na zastávke Jantárová cesta som už raz bol. Teraz som bol na zlej strane cesty, prešiel som na druhú a hľadám zastávku a nikde - žeby to bolo ako na dedinách, že tá búda je len na jednej strane cesty kvôli ekonomickým dôvodom? Aspoň stĺp s cestovným poriadkom tam býva. A nikde nič. Až potom sa vec vyjasnila - zastávka ležala o 20 metrov ďalej totálne zdevastovaná víchricou ako by ju ani vandali nedokázali zdevastovať! Príslušné foto sa nachádza v tomto článku, dodávam, že na pôvodnom mieste zastávky neostalo zhola nič, iba kúsok rúry vytrhnutej z betónu!
