kohútik v agnózii

Denný cyklus pracovného dňa je neúprosný - ráno po svítaní (cez víkend neskôr) nasleduje výpusť do výbehu gazdom, potom kŕmenie, celodenná nuda, podvečer (mimo zimy) spásanie dvora a večer zase kŕmenie a hajde späť do kurína. Víkendové dni sú :v pohode:, vtedy sa na veľkom dvore kohútik pasie aj celý deň.

Pravdaže pobyt na dvore nebýva vždy pohodový, hrozia tu všakovaké konflikty s iným obyvateľom: strážny, čierny pes má (i pachovo) vytýčené svoje teritórium, boh chráň tú hydinu, ktorá mu siahne na poživeň! Strážny pes už roky nestretol žiadnu fenku, nieto ešte.. (ale zato ju samozrejme mnohokrát zavetril cez plot) - však ako sa hovorí: nedostatok príležitosti. Pudy sú ale silné, zakódované v DNA. Psi sa v nich nikdy neobmedzovali. V napĺňaní svojich potrieb. Potreby vznikajú jednoducho - priamym odvodením od pudov. A keďže čierny pes nie je kastrovaný ani nijak neprirodzene upravovaný, má svoje pudy i s patričným fyzickým príslušenstvom - bolo otázkou času, kedy si pes uvedomil, že lepšie kura na dvore ako fenka za plotom. A tak mu kloaka sliepočky poslúžila - po tom, čo sa to akosi zvrtlo z tradičnej, nevinnej hry na :mačku a myš:. Sprvoti kohútik bránil svoju sliepočku, ale vždy skončil v nerovnom boji pridusený (s odtlačkami psích zubov na krku) alebo s čiastočne dochrámanou nohou. Nevedel tomu zabrániť a postupne sa tomu už nik z účastníkov nevzpieral, založil sa občasný psí rituál. Pes si mohol vybrať ako svoju obeť prípadne aj kohútika, avšak sliepočka preňho predstavuje menší fyzický problém, navyše má vžitý typický pudový reflex - pri lapení sa prikrčí a povystrčí krídla (v domnení, že ide o kohúta). Občas to od psa schytá aj starý kocúr.

Čierna farba psa v gazdovstve sa akosi a priori spája s postavami zla, ale to kohútik nevie. Nevie ani, čo je to zlo. Je to predsa iba kohút, zviera. Takisto jeho komunikácia so sliepočkou prebieha na zvieracej úrovni schopnej pojať iba základné stavové informácie. Na niečo lepšie nemá uspôsobené zmysly a ani kurací mozog nie je bohviečo - je to nedokonalý nástroj pre obsluhu nedokonalých zmyslov. Napriek tomu v rámci rácia tohto mozgu kohútika niečo trápi: tuší, že sliepočka trpí. Ale nevie, ako sa jej to má spýtať. Nemá sa s ňou ako dorozumieť, nevie, čo cíti. Pre komunikačné baréry, nie sú na to komunikačné prostriedky. Tak aspoň z akéhosi pomyselného súcitu od nej nevyžaduje to, čo od nej vyžaduje čierny pes. A už vôbec sa nemôže porozprávať so psom, s ním sa to vôbec nedá, keďže ide o iný zvierací druh. Najvyššia autorita dvora - gazda síce intenzívne komunikuje, ale iba so seberovnými, kohútik nemá šancu dešifrovať jeho reč (okrem stručných pokynov ako "heš!" a "šic!"). Kohútik nevie, prečo gazda nezasiahne, nevidí vari, čo za tyrana to má na dvore? Alebo vidí a ticho to akceptuje? Pes je preňho užitočný, stráži dvor a likviduje s ochotou a mľaskaním potravinový odpad z kuchyne..

Kohútik je teda osamotený vo svojich myšlienkach. Sedí vedľa sliepočky na bidle - sú k sebe tak blízko a predsa tak ďaleko. Obaja toho už zažili, obaja nevedia, že je neprirodzené, aby jeden kohút mal pod palcom jednočlenný kŕdeľ. A aby nespojímal ani tú jednu sliepku. Žijú v nevedomosti, až kým nepodochnú - čo sa jedného dňa stane tak, že pes pri svojich :hrátkach: nedopatrením uškrtí sliepočku. Ako trest za elimináciu úžitkovej jednotky domáceho hospodárstva prinášajúceho vajcia dostane výprask a nedostane dva dni žrádlo. Kohútik zostane sám a zmysel jeho existencie pominie - už nebude strážiť svoj :kŕdeľ: a ani spojímať sliepočku (ako sa všeobecne domnieva, opak je však pravdou). Takisto gazda na ranné zobúdzanie vynájde budík. Bude len teda otázkou krátkeho času, kedy po sliepočkinej smrti vtrhne do kurína gazda s nabrúseným nožom - nech je aspoň z kohútika mäso, úžitok aspoň posmrtný, keď sa celý život relatívne flákal.

Kohútik tento scenár udalostí nejasne tuší. Nevie, čo by mohol proti tomu podniknúť. Nie je problém utiecť z dvora na :slobodu: ulíc. Lenže kohútik si uvedomuje, že je tvor domáci a nie divý a tak by vonku na :slobode: neprežil. Navyše ulice sú nebezpečné, jej obyvatelia v kohútikovi vidia iba chodiacu bielkovinovú večeru. Nie sú v nich ani žiadne sliepky. Kohútik často počuje sliepky zo susedných dvorov a tuší, že ich svet je tiež podobne vymedzený hranicami dvora a nie voľnosťou ulice. Uniknúť z dvora, zo štruktúry dávajúcej istotu jedla a tepla do neistého, nebezpečného a hlavne preňho neznámeho sveta ulice sa mu zdá absurdné - rovnako absurdné aj keby sa vedel so sliepočkou dohovoriť na spoločnom úteku. Predsa len, otázka prežitia je praktickejšia a rozumnejšia ako akýsi pochabý, romantický únik z dvora na :slobodu:. Domáce zvieratá nie sú uspôsobené na divočinu. Obaja sú aj tak príliš zžití s dvorom. Teda, kohútik v takomto prípade skôr váha, ale aj tak ide o hypotetickú situáciu, keďže komunikácia so sliepočkou nie je možná.

Kohútik včera stŕpol, už to zasa na psa prišlo - táto periodická situácia môže hockedy byť začiatkom sliepočkinho i jeho konca. Kohútik nikdy nepochopí svojimi zmyslami tieto zákonitosti, zmysel tohto diania na dvore a gazdu. Kohútik teda zakikiríkal, len trochu ináč ako obyčajne..