Nekoncentrujte sa nám na princeznú!

Prológ
Joži koncentrovane a pomalým výpľuvom slinami zriedil obďaleč ležiacu kaluž a zároveň ju elegantne obišiel, kráčajúc ulicou užšieho centra mesta. Ako mnoho iných. Preto jeho pohľad často musel spočívať na asfalte ulice a v mysli tak projektovať svoju prekážkovú trajektóriu tak, aby sa vyhol nielen kalužiach, výtlkom, ale aj ľuďom - tých bolo na ulici v tomto pomaly podvečernom čase habadej - ako vulgarizmov na športovom podujatí.

Feri haluzí
Ale čo to Joži nevidí? Že nevidí, vlastne nečuje! Teda na pouličné kriky i za bieleho dňa si zvykol, ale každopádne ešte také kriky a hádky zaujmú pozornosť jeho zmyslov:
Na boku ulice kričí dáka žena ako zmyslov zbavená.. asi teda o pomoc pýta alebo čosi takého. Niekto ju zozadu drží a sápe po nej. Drží ju dosť pevne a staticky v rámci jej mykania, čiže asi nejde o lúpežné prepadnutie, hm. Jožimu sa zdá, že poznáva Feriho, "kamaráta". Hej, je to Feri, podľa jaziev a topánok. Nie je mu jasné a zaujíma ho, čo tam Feri s tou ženskou stvára, keď neklasicky nevytrhol kabelku z rúk, ale sa s ňou naťahuje. Keďže Feri je Jožiho "kamarát" iba v úvodzovkách (Feri si pravda trochu naivne myslí opak), Joži rýchlo doťahuje cigaretu (a potom špak sínusovou trajektóriou púšťa do jednej z horeuvedených kaluží), aby ho Feri o ňu nežiadal (aby mohol doťahať) alebo nebodaj aby Feri žiadal o nenačatú cigu z Jožiho krabičky na základe obrazovej indície. Takto nedymoústy Joži mohol v pohode poprieť dočasné a náhodné prechovávanie krabičky oranžovobielych, štíhlych krásavíc.

Konečne dej
No, Joži sa už pohol za Ferim. Pohol sa rýchlym krokom, bo stratil dáky čas tou cigou a je predsa zvedavý. Takým rýchlym, že by pri koncentrovaní sa pobadal aj mierny Dopplerov jav na kriku tej ženy. Joži pozdravil posunkom Feriho, keď sa pozrel naňho. Feri koncentrovane drží svoje vibrujúce mäsko, nepustí.. kým mu to vzrušenému dôjde, že ho zdraví kamarát, ubehne istá zlomková chvíľa z tej cennej chvíle, ktorú si statočne i slovutne užíva. Jéé to je Joži!Hehe, konečne ma ani nenapadne od neho pýtať cigu, však možno asi aj tak teraz nemá, ako vždy:
DIALÓG:
Feri: "Zdar Joži, čo ty tu porábaš, nesceš mi pomocť, furt sa myka?" (so spýtavým pohľadom zakaleným vzrušením frotéristu, žena kričí)
Joži:  "Ále, idem z roboty. Nepomožem, vieš, že mam podmienku, ale zaujíma ma, čo ty tu robiš." (Feri nepočuje to, že Joži ide z roboty (kvôli kriku/plaču ženy))
Feri: "No čo, si užívam nevidiš?!Tuto s holubičkou, ešte sa mi nepredstavila. Hra sa na princezničku a pritom by mohla biť kua rada, že nejaky chlap ma o ňu zaujem, však už neni najmladšia." (Tu už Feri rozumie dobre, lebo ten hlasný krik žena vzdala, vie, že to má márne)
Joži (vyčítavo): "No hej, ty si ale filozof. Však čo jej radšej dačo neučoruješ - kabelku, mobil, stravné lístky abo čo. Strelíš to a môžeš ísť za Gitkou, tá ide aj za stravné, šak vieš, čo ti budem vypravať." (dvojica má dosť problém udržať očný kontakt kvôli mykaniu ženy)
Feri: "Ále, Gitka je stará vražda.. " (a to vražda dosť hromadná) ".. prachy mi netreba teraz, načo by som čoroval, sandberga ešte mam dosť, radšej si takto užijem, s princezničkou."
Joži (mierne): "Nó to hej.. a už si hotový aspoň? Bo trochu blbé miesto si si našiel, pozri jak šetci čumakujú."
Feri (zasnene): "Hej hej, no dobre teeda, pravdu maš. Ale vieš ako.. keď som tuto krasku zbadal už, mal by som vyčitky svedomia, že by som taku dobru priležitosť si užiť zahodil."
Joži (koncentrovane): "Dobre dobre, ale tak ser na ňu už. Veľa zvedavých sa tu už zbieha. Poď so mnou radšej na vodku na autobusku, aj tak nemam doma čo robiť."
Feri (nadšene): "Super nápad chlape! Veru, čumia na mňa jak keby to v telke nikdy nevideli, závidia mi, hehe :-). No kuk!!.. Tak poďme teda!" (uvoľní ženu, tá zahanbene utečie)

Osud sa koncentruje vo hviezdach
A vybrali sa teda Joži a Feri ku "hvezdárni" - ide o množinu stánkov, kde podávajú koncentrované destiláty narobeným chlapom koncentrovaným okolo týchto stánkov. Okolo stánkov sú koncetrované stoly so slnečníkmi. Na stoloch sú koncentrované poháre i ruky, sliny, špaky i pásiky nechtov zákazníkov (žuvačky nie). Prečo hvezdáreň? Za bieleho dňa možno hvizdáreň - chlapi čakajúci na svoj spoj hvizdnú, privolajú pokrikom i posunkom kamaráta, ktorý sa tmolí nesprávnym smerom (k nástupišťu svojmu) a niekedy ho úspešne ukecajú i napriek tomu, že mu ide zachvíľu spoj, aby šiel tým ďalším. Ale v noci je to hvezdáreň - chlapi kukajú cez optiku dna svojich poldecákov na hviezdy, z nich im do očú nekoncentrovane číha ich osud hmlisto vydlabaný hviezdnym svitom. Z takejto perspektívy dostane hvezdár hneď krajší pocit zo života. Teda, tie hviezdy nie je ľahké vidieť, v meste treba jasné počasie a absenciu dymovej clony, občas si taký hvezdár pomýli pouličnú lampu s hviezdou v tom rýchlom exovacom, koncentrovanom a sínusovitom pohybe. Ale to je aj tak jedno pri už neviemkoľkom observovaní hviezd. Prevádzkovatelia hvezdárne sú ešte typu oldskool, takže také móresy ako nalievanie do nechutných plastových poldecákov tu ešte, našťastie, nezavládli. Priesvitné plastové poldecáky v dotyčnej krajine nie sú implementované, takže by bolo po sledovaní hviezd.
Joži už odišiel a Feri v tej kontemplatívnej samote (každý sa ho zdráhal pozvať) došiel na to, že Joži musí byť asi teplý, keď ho tá dnešná princeznička nerajcovala a nechcel si ju od neho požičať. To s tou podmienkou si vymýšľa, to má zistené - hmm.. Joži asi nebude taký dobrý kamarát. Načim treba Ferimu iných kamarátov - nejakú princezničku, holubičku zase, tie nikdy nesklamú - jednoduchá, binárna logika: dáš / nedáš? "Keď nedáš, tak dostaneš!" - občas ani na tej odpovedi nezáleží, otázka sa stáva rečníckou, podobne ako pred pár hodinami.

Tradičný epilóg
Pravdaže v meste je aj ozajstná hvezdáreň. Feri a Joži tam ešte nikdy neboli, je to dosť bokom od akčného dosahu ich záujmu. Hneď pri hvezdárni je starý, zabudnutý (mladými párikmi ale nie) cintorín, kde sú pod zemou koncentrované padlé telá osloboditeľov vlasti z čias vojny. Majú to blízko i po smrti, však poniektorí z nich tiež radi pozerali na hviezdy. Vojna bola krutá, telo si žiadalo svoju cestičku, ako sa vyrovnať s desnou realitou. Položili životy za cudziu vlasť, tá ich pochovala pod pomníkmi s patričnými , záslužnými epitafmi. Vojna bola krutá, telo si žiadalo svoju cestičku, ako sa vyrovnať s desnou realitou a chlapi sú chlapi.. pár žien sa im nedobrovoľne podvolilo v snahe zachrániť (vlastnú tentoraz) vlasť. Však chlapi sú chlapi, sami najlepšie cítia, čo im treba, ak musia prežiť útrapy vojny. Telo si žiada svoje. A tie ženy nepadli predsa, žili ďalej; domovina ich pochovala v klietkach hanby a vystavila epitaf hanby na čele. Radšej nech má vlasť slobodu ako ponechať podobnú slobodu nejakej "princezne". Len výber medzi menším a väčším zlom.