PROLÓG: Rozpoltené informáce
V médiach sa ponúkajú rôzne alternatívne až protichodné náhľady nasvet, podanie faktov, falošné proroctvá, zvrátené ideológie, pokryteckémentorovanie, nekritické zvoľňovanie mravov atď. No čo s tým človek spraví? V takom kolose pravdu bezvlastnej empírie a nachádzania nezrovnalostí nenájde. Prirodzenýmvýsledkom je, že ho zahltenie znechutí a vykašle sa veriť hocičomu ztoho, akurát ostanú dáke červíky v podvedomí, ktoré sa zjavia vpríhodnú chvíľu.
Myslím, že toto je hlavnou príčinou nezáujmu občana overejné dianie, klesajúca účasť vo voľbách - zahltenie kolosomprotichodných informácií a tvrdení, nie znechutenie špinavou politikou, veď tábola odjakživa špinavá, aj pri vyššom percente účasti.
Človekprirodzene aj z tohto dôvodu potom smeruje istú svoju energiu miestoverejnej sféry do svojej osobnej sféry (v lepšom prípade aj regionálnej), pretože skrátka nevie, čo si mámyslieť, nedôveruje sprostredkovaným informáciam a verí radšej svojej empírii, vôli, osudu atď. Samozrejme, vždy je obvykle lepšie, keď človek neverí ničomu, ako keďverí lži (vzniká otázka, čo je to "lepšie" - lepšie v zmysle zvýšenia úžitku človeka z niečoho, nie spoločnosti, tam sú dakedy lži užitočnejšie). Len z toho neverenia tiež môže vzniknúť aj pekná paranoja:-).
Rozmarnosť intelektuálnych konštrukcií vo virtualite
Isté nebezpečenstvo sa skrýva v tom, že ľudskápsychika už zo svojej povahy túži po veciach, ktorých sa jej nedostáva- človek chce to, čo nemá (och, aký objav, veď to vie každý). Či už z rozmaru alebo ako základnú potrebu.Ľudská fantázia je pomerne bohatá a vie si predstaviť všelijaképokušenia a myšlienkové pochody, i tie menej "počestné".
V momenteosobného zamýšľania je dnes pomerne ľahké hneď myšlienky pretaviť do slovklávesnicou. Papier znesie veľa, ale naše mega/giga/tera/exabajty ešte viac!Nebezpečenstvo spočíva v tom, že kým papierové médium bolo jednostrannéa človeka podobné myšlienky a úvahy si stihol nielen vyvrátiť, ale aj na nezabudnúť, tak vo virtualite sa mu núka priam lákavá interakciainstantne (aj anonymne) zverejniť svoje pochody so skorou odozvouostatných (i anonymov). Pomerne rýchlo sa dajú nájsť podobne zmýšľajúci(v tom momente), ktorí s autorom môžu vytvoriť myšlienkovú úniu avzájomne podporovať. Zvrátenosti, ktoré si človek kedysi osobne a verejne nedovolil ani eufemizmami vysloviť, sa dnes vo virtualite priam núkajú navyslovenie a každý si nájde svoju "cieľovku".. Čo človek najprv nesmelo vysloví ako svoj možnonázor a pracovnú hypotézu, nájde prirodzenou filtráciou (tých, čo s tým nesúhlasia, do takých fór nechodia a negooglia po takých slovách) svojich pritakávačov, ktorí sa vzájomne posilnia súhlasným postojom a už je z hypotézy presvedčenie.
Človeka od nepamätilákalo prekryť svoje vlastné nedostatky a slabosti vyššími princípmi (z dôvodu lepšieho imidžu/ratingu) a modifikovanou životnou filozofiou: túžbu po krvi a pomste prekrývaideálom spravodlivého trestu, nedostatok solidarity prekrývaliberálnosťou a jednostrannou akcentáciou osobnej slobody, svoju závisťprekrýva sociálnou rovnosťou a prerozdeľovaním, svoju intoleranciumoralizovaním, svoj naturalizmus súladom s prírodou a "prirodzenými"pudmi, svoj hedonizmus heslom "carpe diem!", svoju neschopnosť osudom..Niektoré (či už viac či menej) myšlienkové konštrukcie vznikli v myslitakpovediac na objednávku, nereflektujú empíriu a skutočnosť, ale vprvom rade vlastné túžby. A to iba preto, aby mal človek lepší pocit zoseba!
Hľadanie pravdy
Človek si samozrejme rád uzurpuje pravdu. Existuje veľa "hľadačov pravdy o svete" a "hľadačov hodnôt". Nuž, ak majú status hľadačov pravdy (a nie "nájdivcov pravdy") aj v päťdesiatke, tak tú pravdu asi stále nenašli alebo našli jej primalú časť na to. Áno, hľadanie niektorých právd je kontinuálny proces, ale myslím si, že väčšinu z nich treba rozlúštiť definitívne za desiatky rokov života. To, že sa tak nedeje, ukazuje, aké môže byť hľadanie pravdy náročné :-). A mne ako mladému človeku prináleží rozhodnúť sa, či sa vrhnem na "hľadanie pravdy" a zmyslu života, alebo radšej miesto toho strateného času budem hľadať ľudí. Ono, to hľadanie pravdy ako pomerne abstraktnej, informačne výdatnej konštrukcie, je dosť náročné a vopred to vzdávam (teda, aj trochu občas skúšam, ale..) a pokojne túto zodpovednú rolu prenechám hlbokomyseľným a uváženým intelektuálom. Predsa len lepší je vrabec v hrsti (ľudia, sócium) ako holub na streche (pravda, absolutórium). Holubov v Žiline na strechách je už nadmieru! Vlastne keby boli len tam..
Ono aj objektívna pravda existuje, ale.. nemáme mozog ani tak dokonalé komunikačné prostriedky (telepatia?) na jej sprostredkovanie. Treba na ňu totiž exabajty textov.. k pravde možno len limitne konvergovať - ale objem jej obsahu bude narastať. A každý je v stupni konvergencie rozdielne pokročilý - vy pekne naklusáte k nej bližšie ako druhý, ale on vás v diskusii obviní zo lži, lebo on svoju pravdu obháji a to stručnejšou formou (keďže je ďalej od nej).. a vy si svoju nestíhate v danom rozsahu a čase obhájiť.. no načo také trápenie..
Kto hľadá
Hľadači hodnôt - čo je asi najčastejšie klišé, ktoré si volí istá skupina. Iná skupina, názorovo opačne orientovaná toto pomenovanie využíva na pejoratívne, posmešné označenie tej prvej skupiny, keď sa zľakne, že od nich dakto nebodaj chce, aby sa aspoň v dačom správali mravne podľa mravouky tej prvej skupiny. Dokonca, druhá skupina cielene vyhľadáva tú prvú a uľavuje si na nej. Sváry - Slováci sa vždy vedeli na blbostiach rozhádať a pri alkohole uzmieriť. Lenže, kto vám dnes načapuje cez http port webu (80)?
Intoši študujúci aspekty "našej spoločnosti" - tí častokrát pre les (spoločnosť) nevidia stromy (jednotlivca). Alebo obhajujú nejakú socioskupinu, ktorej početnosť je rádovo 1 ks a to oni sami :-). Navyše sa pri analýze spoločnosti používa taký prístup, že "toto tam potrebujem násjť" a to si aj dáko nájdem, aj keď za cenu strastiplných zovšeobecnení, pochabých indukcií. Pretože keď sa ide analyzovať "naša spoločnosť", vezme si intoš diktafón a ide do ulíc? Nie, a keby aj, môže zažiť podnetné zážitky, ale pre pánov štatistikov ide o nevierohodne malú vzorku. Kde sa teda má začať pri analýze našej spoločnosti? Na verejných toaletách? Kde tú "našu spoločnosť" nájsť? Je ako rozum v mozgu - všade po krajine a pritom nikde.. Pohodlnejšie si nájsť nejaké indexy, agregujúce číselká a v tom sa už niečo nájde, čo potrebujeme nájsť. Čo tam po kvalite informácie, stačí jej kvantita, počet výskytov, rozdaných dotazníkov! Na "našu spoločnosť" sa vždy dá niečo našiť - že "nie je pripravená na..", že na Slovensku máme syndróm.. a podobné drístiky. Najmä, keď sa nemôže brániť, keďže ako subjekt neexistuje. Existujú jej členovia, ale člen nemá vedomie celku. Aj keď sa niekto nebude cítiť ako cieľovka týchto "analýz" a ani v okolí nebude nikoho takého poznať, pomyslí, že inde možno dakto taký existuje, o kom páni intelektuáli hovoria. Nemôžte spoločnosť priviesť za ručičku a pozrieť jej pod sukňu, či je už pripravená pre nemeckého sexturistu.
Ktorá ideológia je pravdivá? Ono by bolo príliš ľahké, a domnievam sa, že i hlúpe uveriť tomu, že nasvete existuje jediná správna ideológia a predpojato sa do nejakejzaodieť. Takisto si myslieť, že spleť rôznych ideológii, teoretickýchpolitických konceptov vzniká iba za účelom dojmu falošného pluralizmu,kde za nitky ťahá akési celosvetové slobodomurárske sprisahanie (ktorési zase mohlo vymyslieť iné tajné hnutie). Takisto si naivne myslieť,že ostatným ide o naše blaho a že záujem jednotlivca plne kryje záujemspoločnosti. Že záujem spoločnosti je jasne definovaný záujem, žespoločnosť je dáky organizmus, kolektív. Že negatívne javy trebaeliminovať represiami, reguláciou, zvyšovaním prerozdeľovania. Ženejaká tá naša civilizovaná časť planéty pozná pravdu a hlúpy zvyšok žije vsebaklame. Takisto je hlúpe si myslieť, že tento článok, ktorý je"niečím o ničom", si uzurpuje pravdu, je tu určite dosť nepresností,poloprávd, známych, otrepaných faktov a zovšeobecnení.. ale hlavne,určite som na niečo zabudol :-).
Intelektuálne debaty
Existuje veľa intelektuálne lákavých filozofickýchkonceptov, po ktorých radi siahajú bradatí ujovia, ktorí nepotrebujú"cool" imidž a vedú "diskusie" (u nás tak strašne málo početné), ktoré často skončia buď horlivýmpritakávaním, dopĺňaním sa, vyťahovaním pikošiek, ohurovaním tých menejerudovaných v ich problematike, či "spravodlivým" zahorením hnevu, čosa to vonku deje. Alebo ide len o vzájomne prekladané replikymonológov, či bezduché napádanie svojich názorov na základe otrepaných schém. Debata, ktorá nemážiadny záver, tým pádom ani vedecký prínos. Názory boli, zážitky boli, názory ostali.Nikto sa nepohol ani o piaď. Možno neskôr, doma.. ale účastník/divák touž nebude mať šancu vidieť. Debata, ktorá napriek vysokej inteligencii účastníkov je neinteligentne manažovaná.
