Akcent na komunikáciu
Heslo znie: Čím vyššia miera komunikácie, tým lepšie. Komunikácia sa stala sociálnou cnosťou. Komunikácia je efektívny nástroj na riešenie konfliktov a sociálnych problémov. Komunikačná otvorenosť (čo je celkom fajná vec). Koľko "cenných" partnerských psychologických rád sa končí odporučením "otvoreného porozprávania". Lenže, čo ak strany nechcú (z rôznych príčin) naozaj otvorene komunikovať a napriek tomu komunikujú? Potom nastávajú celkom komické situácie formálnej komunikácie - hlavne, že človek si môže následne povedať, že je komunikatívny typ (nedajbože nejaký zatichlý introvert!).
Tým pádom sa nekriticky staviame pozitívne predpojato voči technológiám, ktoré (tele)komunikáciu zintenzívňujú v honbe za informačnou spoločnosťou (ako limitným stavom-ideálom, ku ktorému chceme smerovať). Nebudeme si navrávať - akcentujú sa najmä telekomunikačné formy interpersonálnej komunikácie (áno, preto tá zátvorka predtým..), virtuálne formy. Je to pochopiteľné - keďže deň má stále 24 hodín, tak časovo ide jeden druh (virtuálnej) komunikácie na vrub inej (osobnej - zoči voči). Praktickým dôsledkom tohto počínania býva konštatovanie, že pretelefonujeme x rokov zo života, že naše decká, autor tohto článku, jeho čitatelia a iní ľudia, priveľa sedíme za kompami, ale aj že si skôr cestu k sebe v komunikačnej džungli nájdu aj rôzne think-tanky, ideológie (viač, či menej posvätné, či zvrátené) atď. Ľudia sa viac atomizujú a zároveň sa v čoraz menších geografických komunitách integrujú čoraz viac do šírky.
Virtuálna interpersonálna komunikácia
Ide na úkor tej "normálnej", osobnej. Virtuálna komunikácia má ale niektoré negatívne zvláštnosti, účastník sa správa inak ako v tej osobnej:
Človek hovorí dokáže hovoriť viac otvorene, to ale znamená aj viac necitlivo, arogantne - síce skôr povie úprimne "ja to nedokážem" ale aj úprimne "choď do r..i!" :-). Existujú "pretelefované" a "prechatované" vzťahy, ktoré nemajú krytie a oporu v realite vzájomnej fyzickej prítomnosti. Na tom nie je nič zlé, pokiaľ sa tí dvaja zmieria so svojimi virtuálnymi alter egami..
Vo väčšine virtuálnych medií pôsobí užívateľ homogénne, v osobnom kontakte sa môže individualizovať vystupovaním, imidžom, tu si pomáha v odlíšení rôznymi emotikonami, používaním w miesto v, x miesto ch, zaujímavým nickom, zaujímavými frázami, zaujímavými slovami (čo môže niekedy vyjsť až do účelných textov, ktoré sú fiktívne a nestotožňujú sa s autorom).
Otvára sa tu priestor manipulácii, mystifikácii, zastieraniu pravdy povedaním "pravdy inej". Účastník prvý raz nevie ako seba prezentovať slovami pri predstavovaní (na čo v osobnom kontakte nie je taký dôraz), tak uvádza častokrát želaný stav a nie skutočný (kým by chcel byť a nie je). Človek má menšie zábrany k sebaopisom, kým pri vystupovaní na verejnosti diplomaticky odvetí: "Ja neviem, aký som, to musí okolie povedať."
Nutkanie vyjadriť sa - užívateľ nerád necháva kolónky nevyplnené a pokladá za hanba na niečo nemať názor, takže prezentuje svoj fiktívny názor, prípadne názor, v ktorom nie je si istý prezentuje sebaisto (na čo slúžia slová ako "asi", "domnievam sa", ktoré sa ani mne nechce zakaždým zdĺhavo uvádzať; v osobnom kontakte tomu slúži intonácia reči, podanie).
Existuje ešte mnoho ďalších špecifík a rozdielov oproti osobnému kontaktu, avšak nech sa akokoľvek vyvinú technológie vernejšie simulujúce interpersonálny kontakt (napr. 3D holografická projekcia obrazu, USB vibrátor komunikujúci s USB umelou vagínou), osobný kontakt bude len osobný kontakt :-).
Komunikačné zahltenie
Pri chrabro narastajúcom spektre možností komunikácie na diaľku sa nám logicky dostáva aj viac údajov. Niektoré sú informácie (čiže údaje, ktorým rozumieme a majú nejakú hodnotu pre nás), niektoré sú exformáciami. No existujú aj údaje nepravdivé. Súčasná neistota človeka, čo sa týka pravdy o svete nepramení z nedostatku informácii, ale z nemožnosti ich overenia (zložitý reťazec toku, nejasný zdroj, zdroj z "ďaleka", inojazyčný zdroj) a taktiež z kvantity valiacich sa informácií, ktoré by trebalo overiť. Nastáva ono často prepierané informačné zahltenie - overload. Neistota tiež pramení z falošného prezentovania subjektov (wannabegood versus iambad) - pretože toto zastieranie reality, idealizovanie si vecí, osôb malo za starých časov rozmer snáď iba v osobnom styku, prípadne verbálnym podaním (kult osoby).
Dnes je človek vystavený tlaku dezinformácií oveľa väčšiemu od pestrejšej šírky osôb, najmä vo virtuálnom prostredí. Každý si rád pridáva na plate, pozitívne vlastnosti, centimetre, centimetre kubické v motori, metre štvorcové v byte (a v ňom absenciu rodičov/spolubývajúcich), litre (kto koľko dokázal vypiť), uberá sekundy (za koľko to stihol prejsť), kilogramy atď. Logicky to pôsobí istý nátlak na "úspech" (možno nielen vnútorný, ale aj od okolia) a keď sa nedarí, tak aj daný jedinec skĺzne taktiež do globálneho klamu a začne tiež pokrytecky sebaprezentovať tak, ako by chcel, aby to bolo a nie ako to je naozaj. Niekedy tak pácha aj neúmyselne, pretože nebol doteraz napr. vo svojom vývine nútený sa vyjadrovať k sebe a o sebe, lenže vo virtuálnom prostredí spravidla absentujú motívy komunikácie o prostredí, javoch na mieste stretnutia, oblečení účastníkov a pod. Preto komunikácia býva viac "duševná", teoretizujúcejšia ("Ako to máš rada?"), logicky aj introspektívnejšia.
A ono je aj prospešné memorovať si/myslieť na nejaký vzor, svoj ideálny stav - človek sa potom občas snaží podľa toho správať ("Čo som dáke zviera, to nie!"). Horšie je keď tomu stavu uverí.. alebo jeho okolie a potom mu hladká ego. Niečo ako "preventívna skromnosť" sa dnes nenosí, to iba zopár jednotlivcov robí v tomto retroavantgardu. Takisto je avantgardné sa individualizovať svojou slabosťou, resp. zlou povahovou stránkou. Pri masovom vnímaní javov a rysov sa totiž neprihliada moralisticky na povahu dobra a zla, ale na vzácnosť (cenou, kvalitou, šokujúcosťou, dostupnosťou, estetikou, ..) a populárnosť (predateľnosť, akceptovateľnosť, známosť).
Informačná spoločnosť
Ako postupne narastá cena informácií, otriasa to cenou hmotného bohatstva. Súvisí to aj s progresívnym technologickým boomom. Kto ohodnotí a akou metódou riziko ohrozenia statku technologickým vývojom, čiže jeho morálnym zastaraním? Kúpil by som si o pár rokov klasický televízor na splátky, keď v roku 2011 sa má prejsť na digitálne vysielanie v SR? Treba iný televízor zase, ešte pred skončením životnosti produktu prvého alebo dokúpiť konvertor. Oplatí sa niekomu v dlhodobom rámci investovať hypotékou do nehnuteľnosti, keď tá môže byť časom technologicky "out" ? Vynájdu sa lietajúce, mobilné domy, prípadne polymorfné domy a môj prídu zbúrať :-). Alebo dáky africký papaláš si hromadí zlato, diamanty a zrazu budú bezcenné, lebo sa vynájde a budú informácie ako ich zbúchať lacnou a syntetickou cestou? Oplatí sa mi kúpiť odbornú knihu, ktorej obsah už počas písania strácal na aktuálnosti a kým sa dostane ku mne a prečítam ju, tak je už totálne neaktuálna a vhodná iba pre historické štúdie? Oplatí sa mi kúpiť 6 miliónové auto, keď už teraz existuje "Fantomasovo" auto s vertikálnym vzletom? Oplatí sa investovať do pozemku, keď sa budeme bohviekedy sťahovať na inú planétu, menej zdevastovanú :-) ?
A čo s nerovnosťou v prístupe k informáciám? Majú socialisti byť horliví nielen v "spravodlivom" prerozdeľovaní majetku, ale aj prerozdeľovaní informácií ako cennom artikle súčasnosti, neustále stúpajúcom na cene? V tomto sú, myslím, dosť "out", nereflektujú na súčasnoť a budúcnosť.
Spolu s rastúcou cenou informácií stúpa význam mystifikácií, manipulácie pomocou nich.
Informatizácia spoločnosti, znalostná ekonomika (politici tento pojem začali nekonkrétne a alibisticky používať až pred voľbami v júni 2006, pričom ako základný pojem Lisabonskej stratégie jestvoval už v roku 2000!) ako ekonomický koncept. Kde ale ostala človečina? Iba chladný racionálny kalkul, že technológie a sofistikované znalosti nás spasia.
