Ak by napr. totiž anonym zavolal niekam, že niekde na Slovensku sa nachádza bomba, tak by určite príslušné bezpečnostné zložky nezareagovali. Nemožno evakuovať predsa Slovensko. Takisto ani celé mesto. Natíska sa mi otázka, nakoľko musí byť priestorové určenie polohy bomby presné, aby nastali fyzické výjazdy týchto zložiek a zaistenie objektov? Čím nepresnejšie určenie, tým nemožnejšie zaistenie bezpečnosti a tým nákladnejšie zaisťovanie. Ak anonym udá iba budovu, resp. sieť budov blízko seba, ako mal doteraz v dobrom zvyku, tak je to ešte akotak realizovateľné. Ak by však udal, že sa to nachádza v niektorej z prevádzok nejakej firmy a tá firma by bola dosť veľká (železnice, pošta), tak to by bolo ozaj na pováženie. Skrátka, nie je mi jasné, kde je tá pomyselná hranica, kedy "už" a kedy by sa len zahodilo rukou. A experimentálne to skúšať nemienim.
Máme tri uhly pohľadu: z ľudského pohľadu vzniká riziko, že sú ohrozené ľudské životy, z etického pohľadu máme povinnosť takýto telefonát hlásiť, to je jasné.
Ale z racionálneho pohľadu, keď si zoberieme do úvahy pomer počtu prípadov, kedy sa tá bomba po telefonáte reálne aj vyskytla (tipnem: v SR tak nulakrát - ak nepočítam výhražné telefonáty mafie vydieraným, ktoré sem nepatria) v pomere k počtu takýchto telefonátov, tak ďaleko nebezpečnejšie mi príde hocičo iné, kde vznikajú smrteľné nebezpečenstvá aj bez subjektívnej hrozby telefonátom. K prehľadaniu budov sú privolané celé gardy ľudí, ktoré aj tak ich nemôžu vratným procesom dôkladne prehľadať (čo ak je bomba v potrubiach alebo zamurovaná alebo inak dômyselne skrytá/nedetekovateľná?), takže ide sčasti o formálny proces, aby bola naplnená zákonná povinnosť, z racionálneho pohľadu nezmyselne.
Prečo nie je povolaných omnoho menej ľudí, nech dennodenne kontrolujú podvozky áut ľudí, ktorým sa vyhrážajú likvidáciou? Alebo ich domy, predtým, než sa do nich vrátia z práce. Napadá ma ironická odpoveď: lebo tam je aj reálnejšie, že tam tá bomba bude! A netreba zbytočne riskovať život viacerých pyrotechnikov a iného personálu kvôli jednému človeku.
Takisto vyššie riziko smrti, či ublíženia na zdraví hrozí tým, ktorým sa partneri vyhrážajú smrťou. A deje sa niečo na zaistenie bezpečnosti v rámci silových zložiek? Kde sú tie gardy.. Je na subjektívnom posúdení, či to taký "partner" myslí vážne. Tiež je ale na subjektívnom posúdení uvážiť, že anonymná hrozba bombou je falošná, ak počuť v pozadí uchechtávanie sa maloletých kamarátov volajúceho. Z intonácie a kontextu sa dá skrátka usúdiť, že hrozba nie je reálna. Takisto ako keď niekto zo srandy druhému expresívne povie: "Zabijem ťa!" Ani nebýva v telefonáte ani povedané, či tá bomba tam je iba uskladnená alebo či ju mieni volajúci aktivovať a použiť. Niekto môže zavolať, že v budove armádneho muničného skladu sa nachádza výbušnina a mal by pravdu - armáda tam isto nejaké výbušniny skladuje. Ale z čoho usúdime, že ide o hrozbu? Z kontextu toho, že ak niekto volá a hovorí nám o niečom nebezpečnom, tak nám automaticky chce zle. V nejakom americkom akčnom filme som videl prefíkaný nápad, kedy teroristi zavolali, že v budove/mrakodrape je bomba a polícia/hasiči evakuovali ľudí a bomba tam nebola ale bola v neďalekom prechode, kadiaľ evakuovali ľudí a počas kulminácie počtu ľudí na tomto prechode ju teroristi odpálili. Nuž...
Typické výjazdy kvôli nudiacim sa deťom s nezvládnutou výchovou, mi prídu ako také formálne, okázalé divadlo. Mrhajú sa kapacity, a keby sa aj nemrhali, tak neexistuje subjektívna vôľa ich vkladať do závažnejších vecí s vyšším rizikom ujmy na majetku a zdraví občanov, keďže to vyžaduje dlhodobejšiu a systematickejšiu prácu a vyššiu angažovanosť. Neviem koľko ľudí zamlčalo takéto telefonáty, ale aspoň ušetrili zbytočné výjazdy, keď už si nesplnili zákonnú povinnosť. A tiež mi nie je stále jasné, pri akej veľkosti špecifikovaného priestoru nastávajú už výjazdy.
