Vedľajšie dôsledky vyhnania z raja alebo otázka zla v nás

Asexualita v raji?
Vonkajší prejav zmeny ich mysle spočíval v tom, že sa začali hanbiť za svoju nahotu a zakryli sa. Ale čo konkrétne zakryli? Chúlostivé miesta. Ale prečo? Možno preto, lebo si uvedomili, že ich pohľad na ne vzbudzuje pudový sexuálny inštinkt, kde sú ľudia v istej miere podobní so zvieratmi, a nechceli riskovať "pokušenie" (čiže žili v dovtedy šťastne, ale pritom asexuálne?). Alebo si uvedomili vnímanie jeden druhého cez optiku telesnej atraktivity. Čiže zrejme sa hanbili kvôli svojim pudom a svojim obavám, ako vyzerajú v očiach toho druhého. A pritom sa poznali, boli iba dvaja, nemohli si ani vyberať iného partnera..

Koniec idylky
Po vyhnaní z raja Adam v pote tváre musel pracovať na poli a Eva musela rodiť v bolestiach. Pokiaľ boli sami dvaja, možno sa ešte neprejavili naplno slabosti ducha človeka, ale zato sa prejavili už u ich syna Kaina. Ten bol falošný, pokrytecký, voči ostatným, dokonca i voči Bohu. A bol vrahom, to je viac dôležité. A smutné - ľudstvo už v prvej vetve svojho rodokmeňa malo vraha. Nerobme si ilúzie o sebe. A to pritom vrah nemal k dispozícii také pestré spektrum motívov vraždy, aké ponúka dnešný svet.

Utajená, pravá tvár
Motívom bola tej vraždy bola žiarlivosť na Ábela, ktorého Boh miloval väčšmi. Keďže Kain mal od rodičov schopnosť rozpoznať dobro a zlo, rozpoznal i zlo (žiarlivosť, nenávisť) v sebe a tajil ho pred ostatnými. Vedel, že nemôže prísť za bratom a povedať mu: "Počuj, žiarlim na teba a začínam ťa nenávidieť, čo s tým spravíme?". Z nejakého dôvodu to utajil a nespravil. Asi sa hanbil za svoje zlé myšlienky. Hanbil sa, lebo vedel, že su zlé. A tieto negatívne pocity nechal v sebe napučať až do takej miery, že došlo k vražde. Ale keby v sebe nevedel rozpoznať zlo v sebe (nevedel, že sa ma svoje myšlienky hanbiť a tajiť ich), tak by sa nič nestalo - posťažoval by sa bratovi, že ho sužuje nejaký, nový nepríjemný pocit voči nemu. Možno namietať, že Kain to tajil preto, že by to bolo nelogické (možno by sa mu nepodarilo zavraždiť), že sa už narodil so srdcom diabla. Ale ja pochybujem, že existujú ľudia, čo si od narodenia nosia diabla v sebe. Však nenadarmo sa novonarodeniatka nazývajú aj neviniatkami a deti sú stelesnením nevinnosti. Myslím si, že zlo sa nalepí na človeka postupne počas vyrastania.

Ako klíči zlo
Prečo sa na človeka počas dlhých rokov jeho vývinu postupne lepí zlo a on si to neuvedomuje? Nedáva si pozor, čo sa s ním deje a uvedomí si to až, keď niečo zlé vykoná (niektorí si to ale neuvedomia nikdy alebo až pri treste). Lebo sa tým introspektívne nezaoberá, nevie, pred čím si má dať pozor. Kresťania vedia, že si majú dávať bacha na diabla, ale ateistu nikto nevaruje. Semienko zla je v nás už pri narodení a je na nás, ako ho v procese vývinu a i neskôr v dospelosti necháme vyklíčiť, ako zapustí korene a či ho polievame vodou, aby rástlo. Vo vnútri každého človeka musí byť kúsok zla (jeho veľkosť je individuálna), aby vedel rozpoznať zlo vonku, vo svete. Ak chce ostať človek v mieri so svedomím (ak ho má), tak by mal zvládať držať na uzde toho diabla v sebe. Nikdy ho nedostane von zo seba, ale môže dopustiť, aby diabol nad ním nenadobudol moc. Treba ho často v sebe sledovať. Sebareflexiou, vnútorným dialógom, na ktorí mnohí zabúdajú alebo akože nemajú čas. Nie je pravda, že zlo v nás je len príťažou. Všetko zlé je na niečo dobré. Poskytuje nám okrem spomínaného rozpoznania zla vo vonkajšom svete niekedy i umeleckú inšpiráciu, fantáziu alebo schopnosť rozpoznať mieru zla vnútri iných ľudí, vnútri ľudských spoločenských systémov. Zlo sa nikdy nedá úplne vykoreniť z duše človeka, je to večný vnútorný boj v každom z nás (hanba tým, ktorí ten boj vzdali). Múdrejšie ako existenciu zla v sebe popierať, je pripustiť si ho a snažiť sa naň dozerať, pristrihávať mu krídelká. Zlo v nás nerastie skokovito, ale najmä vďaka maličkým kompromisom, ústupkom voči svojim ideálom a hodnotám v rámci reality a nášho vonkajšieho správania v nej.

Ľudské štíty = duše v zajatí
Zlo v nás sa najsamprv prejavuje v temných myšlienkách, hriešnych túžbach. Ak sa za ne (pochopiteľne) hanbíme, tak ich tajíme, tajíme zlo v sebe, a keď si naň nedávame pozor, tak sa to zvyčajne prejavuje už aj konkrétnym prečinom, stačí príležitosť. Ak už tajíme, aspoň by sme si mali dať pozor. Jednoduchšie pre nás by bolo ale okrem toho dozoru nad zlom aj netajiť ho pred ostatnými. Netajiť svoje nedostatky pred druhými. Manžel by mohol povedať manželke: "Počuj, keď som ťa videl s tým kolegom Ferom sa minule rozprávať, díval sa na teba, páčila si sa mu, premkol ma taký divný pocit, asi žiarlim, poďme s tým niečo robiť, podľa môjho psychologického profilu mám ževraj sklony k žiarlivosti". Alebo: "Počuj sused, to tvoje nové auto ti závidím, možno budem k tebe niekedy kvôli tomu nevrlý alebo ťa ohovorím, tak prepáč". Samozrejme v takejto podobe to je čistá utópia, ale aspoň sa treba snažiť. Tajiť svoje pocity pochádzajúce od zla (ale nielen tie) je samozrejme veľmi praktické. Dáva nám to komparatívnu výhodu, chováme sa konformne, pretože ich taja aj ostatní, ktorí sa nám sprvoti zdajú bezchybní, poctiví. Neskôr nájdeme sa v niektorých z nich v tomto sklameme a už sa nám predsudkovo nepoctiví zdajú všetci. Prečo? Lebo ľudské možnosti psychiky sú obmedzené, stavané snáď pre malú populáciu v rajskej záhrade, potrebuje zjednodušovanie, generalizáciu, škatuľkovanie.
Lenže potom sa ocitáme v začarovanom kruhu - skrývame sa za svoje štíty, lebo sa neoplatí ich odhodiť, a pritom pohŕdame ostatnými, lebo robia to isté.. Ale okrem konformistov komparatívnu výhodu môžu získať aj "individualisti", ktorí štíty zahodia (nie utopicky pred každým samozrejme), dúfajúc, že si vytipovali správnu, ešte nepoznačenú množinu ľudí, ktorí odtajnenie ich vnútra ocenia. A ak ich bude viac, tak ich bude riadna masa a doterajší konformisti sa stanú tými pochybnými individualistami, preklopí sa to. Ale to sa nedeje, a ani sa asi neudeje (hm, je pocit mojej skepsy pocitom pochádzajúcim od diabla?) v dnešnom svete. Môžeme sa iba snažiť, aby to malo síce maličký, ale pozitívny (progresívny) trend. Nie je dôležitý stav, ale smer, ktorým sa uberáme.
Tiež je zaujímavá otázka, aké by boli naše duše, keby sme ich zbavili nánosu zla, nedostatkov povahy človeka? Všetky by potom boli identické, alebo každá niečím jedinečná. Nevedno, ale určite by si naše duše boli viac blízke ako teraz. Tak ich voči sebe otvorme! Začína to byť príliš patetické, všakže?


Schopnosť rozpoznať zlo
Schopnosťo rozpoznania zla ale nemáme absolútnu. Získali sme ju možno od prapredkov v raji vďaka zjedeniu ovocia (ževraj sú spory, či to bolo jablko, tak..) zo stromu poznania dobra a zla. No vekom trochu možno trochu "zakrpatela". Alebo to je skôr tým, že sme otrokmi našich sociosystémov, zložitých a plných nedostatkov. Preto existujú veci a javy, ktoré sú buď idealisticky "dobré", ale prakticky "zlé" alebo idealisticky "zlé" a prakticky "dobré". Slová "zlé", "dobré" som dal do úvodzoviek preto, lebo som ich význam myslel vzhľadom na morálne zlo a najmä prívlastok pred nimi. Napríklad otázka eutanázie, interrupcie a pod. Je prakticky "dobré", že existujú vojny a choroby v treťom svete, lebo bránia preľudneniu a prehlbovaniu hladu tých, na ktorých sa z obmedzených zdrojov planéty akosi nedostalo. Je to ale idealisticky zlé, pretože cena ľudského života je v zmysle ideálov dobra nekonečná. A teda nemožno nechať zomrieť v chorobe jedného človeka za cenu, že nebude mať osem potomkov, ktorí zomrú hladom. Pretože tých osem vždy bude rovno tomu jednému životu - nekonečno najvyššieho rádu sa rovná osemkrát nekonečno najvyššieho rádu. Ten rád spomínam preto, lebo matematici by ma mohli zvoziť, že to platí pre nie každý typ nekonečna. Alebo povedzme, že to nemá zmysel porovnávať a dramatické kalkulácie typu "necháme zomrieť 30 ľudí aby sme zabránili smrti 3000 ľudí" sú scestné a treba obrátiť pozornosť voči príčine, ktorá nás núti takto kalkukovať. Rozdielnosť riešenia idealistom a riešenia pragmatikom nájdeme nielen v globálnych problémoch spoločnosti, ale v i našich problémoch bežného života (javy typu "čo oko nevidí, srdce nebolí", nevinné lži a pod.). Vybudovať si svet tu na Zemi (alebo iných planétach) vyhovujúci všetkým ideálom (ideálom dobra) nie je možné. Ale je dôležité hýbať sa tým smerom, pokúšať sa. A aby sme nevytvárali ďalšie nedostatky v našich sociosystémoch v záujme prispôsobenia sa iným nedostatkom tohto sociosystému (podrobnejšie možno skúsim rozobrať v inom článku). A hlavne priznať si svoju omylnosť, hranice schopností ľudského ducha jednotlivca. Myslím, že dilema medzi pragmatizmom a idealizmom je veľmi častým javom a tvorí duálnu povahu nášho sveta. Marxista by možno povedal dialektickú.

Čo sme získali tým, že sme o niečo prišli
Boh nám vyhnaním z raja zobral večné šťastie. Avšak získali sme schopnosť rozpoznať dobro a zlo (minimálne ňou v ako-takej miere disponujeme). Myslím, že to nám dáva slobodu. A slobodu sa vždy rozhodnúť pre stranu dobra, či zla. Adam a Eva by v raji boli vyhnaní za to, že sa chceli podobať Bohu. Je ale hriech chcieť sa podobať tomu, koho milujem? Je hriehom zvedavosť, naivná dôvera voči hadovi, pred ktorým Adam a Eva neboli varovaní? Ak to bol zlý skutok, tak to aspoň dokazuje špecifikum ľudskej nátury konať zlo aj v šťastí. Boli Adam a Eva do momentu jedenia zo stromu poznania hriešni, či nevinní? Bolo to ich slodobné rozhodnutie porušiť boží príkaz? Však ak ich poznanie bolo veľmi obmedzené a poznali iba dobro Boha, ako sa mohli slobodne rozhodnúť? V rajskej záhrade boli ako také zvieratká tamagoči.. Dnes sa aj cituje zásada: "Slobodne môže konať ten človek, ktorý je informovaný". Oni tie informácie nemali a nemali si ani ako z prsta vycucať, čo sa stane, podľa mňa. Ale veľmi ľahko sa môžem mýliť, všetko staviam na tenkom ľade. Čo ak sa Adam a Eva rozhodli pre zakázané ovocie preto, lebo im chýbal ten spoznať ten kúsok zla v nich? Že bez neho by boli šťastní ale neslobodní? A priznajme si, keby tak nespravili, v raji by bola dosť veľká nuda po intelektuálnej stránke..