Na nápad navštíviť Hormuz sme prišli úplne náhodou. Ostal nám nejaký čas do 4. januára, kedy Miruna letí do Dubaja a ostrov Kešm sme precestovali viac-menej celý. Googlime fotky ostrova a zisťujeme, že ostrov je prenádherný. Hormuz je jedna veľká vyhasnutá sopka, je hornatého charakteru so všetkými možnými farbami a tvarmi. Dlho neváhame a na Silvestra sadáme na loď a prichádzame na ostrov z príbehu Alica v krajine zázrakov.
Bývame u Dorny, dievčaťa pôvodne z Teheránu. Žije tu jeden rok a to miesto by nevymenila za nič. Dokončuje si práve školu a čoskoro sa stane námorníčkou. Na ostrove je len jediné mesto s asi 6000 obyvateľmi a ruinou portugalskej pevnosti.
Ľudia sú tu podstatne tmavší, čo súvisí s úzkou spätosťou miestnych s Indiou. Ľudia na ostrovoch Perzského zálivu totiž s Indiou silno obchodovali. Muži do Indie odchádzali aj na polroka a neraz sa stalo, že sa po 25 rokoch u nich objavil človek – ich syn alebo dcéra. Obľúbená je takisto indická hudba a farebné čádory. Špecifikom ostrovov sú masky zakrývajúce ženskú tvár. Existujú dve vysvetlenia, prečo ženy nosia takéto masky. Prvým dôvodom je ostré slnko, ktoré tu svieti celoročne. Ženy tu mali odjakživa úlohu priniesť vodu, ktorá sa často nachádzala ďaleko, a tak potrebovali svoju pokožku nejako chrániť. Druhý dôvod je pravdepodobnejší. Ženy nosiace masku sa tak odlišujú od ostatných, lebo sú vydaté.
Spolu s Dornou sa vydávame na najkrajšiu a najepickejšiu pláž v celom Iráne. Pláž leží na juhu ostrova a dá sa sem dostať jedine loďou alebo pešo. Vezieme sa nejakú časť tuk-tukom a ďalšiu hodinu pešo cez hory. Výhľady sú prekrásne. Sýtočervené skaly sa striedajú so žltými a fialovými, na pláži sú obrovské pieskovcové skaly, jaskyne, útesy. Piesok svetložltý, červený a čierny, ktorý sa v tme pod mesačným svetlom ligoce. Nič krajšie som v živote nevidel.
Pre svoju ťažkú prístupnosť bolo toto miesto odjakživa vyhľadávaným voľnomyšlienkarmi, ľuďmi túžiacimi po slobode. Fajčí sa tu tráva, pije alkohol, žiadne hidžáby. Sloboda. Ži a nechaj žiť. Stretávame sa s ďalšími Iráncami, ktorí tu trávia voľné chvíle. Kempujú tu aj týždeň, lovia ryby, hrajú na hudobných nástrojoch a spievajú. Páry si užívajú držanie za ruky, bozky, všetko, čo je v Iráne zakázané. Tu však nie. A to celé v brutálnom kontraste posledných dní, kedy na pevnine ľudia protestujú práve proti systému, čo toto všetko zakazuje.
Noci sú aj tu chladné, mesiac je však v splne a človek nepotrebuje ani baterku. Stretávame ďalších ľudí, starších, s dvoma psami. Vyzerá, že títo tu žijú dlhodobo, majú tu všetko a veci si doviezli loďou, nestanujú priamo na pláži, ale schovane.
Naši kamaráti, ktorých tu stretávame sú všetci z Teheránu a Esfahánu. Pýtam sa ich, čo sa deje v krajine. O svojom vodcovi sa nevyjadrujú vyberane. Všetko zdražuje. Najznámejším príkladom sa stali vajcia, ktoré tu v priebehu 2 týždňov zdraželi o viac ako 70%. Rovnako ako to bolo u nás s maslom. Myslím si, že ľudia majú dosť toho, že nemôžu cestovať a že z bohatstva svojej krajiny nemajú absolútne nič.
Na druhý deň sa lúčime. Kým Miruna sa vezie stopom naspäť do mesta, ja sa vydávam opačným smerom pešo. Zastavujem sa v nádhernom Dúhovom údolí plnom farieb, pri kopci, ktorý je úplne biely, pri pláži s červeným pieskom a po mori, ktoré sa v čase odlivu stiahne aj o pol kilometra. Napriek tomu, že tu takmer nič nerastie, vidím miestne srny a zviera podobné našim veveričkám. Mnohorakosť tohto ostrova je naozaj úchvatná. Po troch dňoch odchádzame a sme si istí, že sa sem ešte vrátime. Dúfame, že tento ostrov si zachová svoju autenticitu.
Keďže mi čochvíľa vyprší vízum, musím sa zastaviť na cudzineckej polícii v Bandar Abbase a predĺžiť si vízum. Trochu sa obávam, čo mi tam povedia, hlavne keď o predĺženie budem žiadať v období najväčších nepokojov za posledných 8 rokov. Víta ma milý úradník s plynulou angličtinou, zoberie môj pas a odíde za šéfom, neskôr ma do kancelárie aj odvedie. Náčelník sa ma pýta, kam ďalej pôjdem a kde momentálne bývam. Napriek tomu, že nebývam v registrovanom mieste, náčelník nič nenamieta. Späť pri okienku ešte čakám asi 15 minút na definitívne OK od náčelníka. Teraz môžem ísť zaplatiť poplatok za predĺženie víz (cca. 7 EUR) do neďalekej banky. Keď sa vrátim, ešte musím zaplatiť za šanón (0,10EUR), do ktorého môj úradník vloží žiadosť a kópiu pasu. O elektronizácii tu asi ešte nik nepočul. Za necelé dve hodiny som vybavený.
Na druhý deň sa lúčim s Mirunou, ktorá z Bandar Abbasu letí do Dubaja a odtiaľ ďalej do Indie. Ja sa vydávam na sever do Kermanu a potom ďalej do Mašadu, kde dúfajúc definitívne obdržím tranzitné vízum cez Turkménsko.
