Na cestu von z Tokia sa prvýkrát rozhodujem využiť služby železníc a prímestským vlakom sa veziem do asi 35 km vzdialeného mesta Išikava, kde sa nachádza diaľničné parkovisko, z ktorého budem stopovať. Tento trip ma stojí asi 4 Eurá, nie je to až také hrozné. Vo vlaku spoznávam už v poradí druhú členku Svedkov Jehovových v Japonsku. Pani mi pomáha nájsť ten správny vlak. Plynulou Angličtinou sa dostáva aj k téme svojho vierovyznania. Zhrnuté a podčiarknuté, svedkovia Jehovovi veria, že existuje nejaká konšpirácia za tým, že Boha, ktorý má podľa nich meno Jehovah, nenazývame jeho pravým menom. Ja sa jej však pýtam, prečo je tak dôležité, ako sa niekto volá, resp. ako my niekoho voláme. Druhá vec, ktorá ma zaráža je to, že pani pracuje len ako pomocná sila v nemocnici. Verím, že so svojou Angličtinou by si našla oveľa lepšiu prácu.
Už sa stmieva, keď dorážam na parkovisko. Zisťujem, že v jeho blízkosti nie je kde postaviť stan a rozhodujem sa skúsiť chytiť stop na ďalšie, väčšie parkovisko. V priebehu piatich minút mi zastavujú traja robotníci a berú ma na parkovisko v horách neďaleko mesta Ocuki. Ideálne miesto. Rozkladám stan na malej lúke a zaspávam.
Druhý deň to mám namierené do Japonských Álp. Zastavuje mi opäť starší pár, ktorý sa vybral do hôr na jedno z jeho najznámejších miest– do turistického strediska Kamikoči. Príde mi trochu čudné, že sa sem vybrali až z Tokia, čo je 400 kilometrov odtiaľ, a to len na jednu noc. Nakoniec sa do Kamikoči vyberáme spolu. Pár má cez 70 rokov, obaja však hovoria po anglicky. Celkovo si všímam, že čím ďalej na juh, tým lepšia je Angličtina. To je vraj zapríčinené tým, že južné Japonsko sa do kontaktu s cudzincami dostalo skôr.
Miesto Kamikoči je fakt krásne, jesenné sfarbenia prírody a trojtisícové vrcholy fakt stoja za to. Miesto je plné japonských turistov a asi je to úplne bežné vydávať sa tak ďaleko na víkend. Peniaze v Japonsku očividne hrajú veľmi malú rolu. Najviac ma zaráža, že do Kamikoči je vstup osobným autám zakázaný a za 12 kilometrov autobusom sa platí 10 EUR! Z Kamikoči ďalej stopujem do mestečka Takajama. Aj keď znova prší, Takajamu som si obľúbil. Má veľmi zachovalé centrum mesta s typickými japonskými domčekmi, v ktorých žijú ľudia, a naokolo množstvo parkov s šintoistickými chrámami a dokonca zrúcaninou hradu. V jednom zo zalesnených častí za tmy opäť rozkladám stan a zaspávam.
Ďalšou zastávkou bude jazero Biwa neďaleko od mesta Kyoto. Po asi 15 kilometroch pešo konečne nachádzam dobré miesto na stopovanie. Čo je typické pre japonských vodičov? Často vám pomôžu viac ako očakávate. Často sa tu stretávam s tým, že ma odvezú ďalej ako majú sami namierené. Pri jazere Biwa sa chystám prenocovať v jednom z kempingov. Keď však dorazím, zisťujem, že je zatvorené a znovu musím spať niekde v parku. Večer prechádza strážnik, mňa a môj stan si však nevšimol. Paradoxne, na druhý deň ráno je kemping otvorený, avšak len počas dňa. Tzv. Day Camping je totiž v Japonsku obľúbený. Oficiálne sa do lesov chodiť nesmie, a už vôbec nie zakladať oheň. Preto rodiny chodia do kempov, kde si opekajú.
V meste Kyoto sa zastavujem len počas dňa. V samotnom meste nie je okrem dvoch budhistických chrámov veľa k videniu, všetky zaujímavosti sa nachádzajú mimo mesta, kam sa nechystám.
Z Kyota opäť využívam prímestskú dopravu, aby som sa dostal mimo mesta a na diaľnicu. Ráno na parkovisku stretávam prvú stopérku, Malajzíjčanku Yeekay. Počas dňa sa pridruží ďalšia stopérka zo Španielska a dvaja Japonci. Neuveriteľné, že sme sa stretli na jednom parkovisku. To celé však sťažuje stopovanie. Okrem toho sa parkovisko nachádza na uzle, kde sa pretína viacero diaľnic. Nakoniec sa s Yeekay rozdeľujeme. Aj keď sa niektorí vodiči ponúkli odviezť ma, vždy to bolo smer Osaka, kam som práve nechcel. Celý deň som sa tak nikam nepohol a keď som sa už na to chcel vykašľať a ísť niekam postaviť stan, zastalo mi auto a šofér ma vzal asi 60 kilometrov správnym smerom a na väčšie parkovisko. Na ďalší deň začínam skoro ráno aby som došiel až do cieľa tejto etapy – mesta Hirošima. Zrána však opäť čakám 2,5 hodiny. Zastavuje mi Španielka, ktorá v Japonsku žije už niekoľko rokov. Na otázku ako sa jej darí s Japončinou odpovedá, že jazyk sám o sebe nie je ťažký, najväčší problém je však aspekt kultúrny, teda ako a čo niekomu poviem. Zdvorilostná časť sa neobmedzuje len na tykanie/vykanie ako u nás. Jej priateľ Japonec priznáva, že prílišná zdvorilosť často spôsobuje problémy vo vzťahoch, pretože sa nič nepovie na rovinu.
Teraz sa už šťastie definitívne obrátilo na moju stranu a ďalšie tri autá ma vezú až do spomínanej Hirošimy, kde na mňa čaká jeden z vrcholov cestovania po Japonsku. Prvýkrát sa mi stáva, že mi vodič ďakuje za to, že nemusel cestovať sám. V Hirošime stretávam rodáka Stana, ktorý tu žije a pracuje cez „working holiday“. Naposledy som Slováka stretol v Indii, čo bolo pred vyše siedmimi mesiacmi.
Stano sa dal na cestovateľský život niekoľko rokov dozadu, keď sa vybral na Erasmus do Slovinska a neskôr na štúdium do Ruska. Zasväcuje ma do tajov podnikania v Japonsku. Pracuje totiž v kaviarni, kde miestni platia za to, že sa s ním (cudzincom) môžu rozprávať po anglicky a teda sa v cudzom jazyku zdokonaľovať. Cena 8 EUR na hodinu. Pochybujem, že by toto fungovalo u nás.
Každý z nás dobre vie, čím je Hirošima ako mesto známe – bola tu zhodená prvá atómová bomba v histórii ľudstva. Takmer celé mesto bolo zrovnané so zemou, keďže väčšina vtedajších domov bola z dreva. Jedna z mála budov, ktoré výbuch ustáli, je tzv. A-Dome – atómový dóm. Tzv. Dark tourism je veľkou súčasťou cestovného ruchu tohto mesta. Električkou sa veziem do prímestských častí a odtiaľ ďalej stopom až na ostrov Kjúšú.
