Január sa blíži ku koncu, keď opúšťam Uzbekistan a vstupujem do Tadžikistanu. Posledné dni sa citeľne ochladilo, neustále je pod nulou, v noci teplota klesá aj na -15˚C. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, ak by som mal potrebnú zimnú výstroj. Ja však mám oblečenie len na leto, musím mať teda oblečené všetky svoje veci. Zvyčajne nosievam 5 až 6 vrstiev, vetrovka je tenulinká.
Aj keď je Tadžikistan najchudobnejšou republikou bývalého Sovietskeho zväzu, úradníci si dali záležať na tom, aby bolo pre turistov jednoduché sa sem dostať. Síce stále vyžadujú vízum, stačí ale len to v elektronickej podobe. Vyplnené je za 5 minút, zaplatíte poplatok $50 a na druhý deň vízum máte v mailovej schránke.
Zdieľaným taxíkom a maršrutkou sa dostávam do Chudžandu. Mesto leží v severnej časti Tadžikistanu. Historický región Údolie Fergana si delia Uzbekistan, Tadžikistan a Kirgizsko. Fergana je známa svojim poľnohospodárstvom a etnickými konfliktmi. Na územiach všetkých republík žijú Uzbeci, Tadžici, Kirgizi aj Rusi. Tu v Tadžikistane však tento región nazývajú Sughd. Kto načrtal hranice v tomto regióne, musel mať zmysel pre humor. Je tu nespočetné množstvo exkláv (častí, ktoré s vnútrozemím tej-ktorej krajiny nie sú prepojené). Tie boli dlho veľkým problémom, pretože cesty nimi prechádzali a bolo treba prejsť hraničnou a colnou kontrolou. Turisti si navyše museli zadovážiť viacvstupové víza. Región Sughd je navyše od zvyšku Tadžikistanu oddelený hrebeňom Fanských vrchov, ktoré dosahujú viac než 5000 metrov nad morom. Po vyhlásení nezávislosti sa toto svojvoľné kreslenie hraníc prejavilo naplno. Vlakom z Chudžandu do Dušanbe ste zrazu museli dva krát prejsť kontrolami na štátnych hraniciach. Cesta výhradne tadžickým územím síce existovala, ale práve spomenutými horami, priesmykmi vo výške 3500 metrov nad morom po mimoriadne nebezpečnej ceste, ktorá sa na 4 až 5 mesiacov kvôli snehu úplne uzavrela. Sughd bol takto už od začiatku tadžickej nezávislosti oddelený od zvyšku krajiny, čo však bolo aj jeho šťastím, pretože sa ho občianska vojna v deväťdesiatych rokoch takmer nedotkla. Izolovanosť tohto regiónu sa odvtedy výrazne zmenšila, cesta horami bola vylepšená o dva tunely a v súčasnosti je otvorená celoročne.
Historicky je Chudžand jedným z najvýznamnejších miest Tadžikistanu. Alexander Veľký sem zavítal so svojimi vojskom a založil tu jedno z najvzdialenejších miest svojho impéria. Viedla tadiaľ aj vetva hodvábnej cesty. Za socializmu Chudžand nazývali Leninabad a Rusi v meste mali výrazné zastúpenie. Dodnes tu Ruštinu ovláda väčšina obyvateľov. Leninabad bol najvýznamnejším priemyselným centrom Tadžickej SSR, od nezávislosti sa však mnoho Rusov odtiaľ nadobro odsťahovalo.
Bývam v hosteli, ktorý je síce pekne vybavený, je tu ale strašná zima. Tadžikistan na rozdiel od Uzbekistanu nedisponuje žiadnym zemným plynom. Stromy tu tiež žiadne nerastú, zostáva tak jedine elektrina, ktorú síce Tadžikistan má, sieť je však nespoľahlivá a keď sa naskytne možnosť elektrinu predať do Afganistanu, vláda vypne prúd pre svojich vlastných ľudí. Ešte nedávno prúd zapínali len na niekoľko hodín denne. V Uzbekistane s kúrením žiadny problém nebol. U Kamola v Samarkande sme kúrili tak, že sme zapálili oheň na sporáku a nechali ho celú noc horieť. Za plyn totiž v Uzbekistane platíte paušál a je jedno, koľko miniete. Nemožnosť tepla domova považujem za jeden z prejavov chudoby.
Keďže je neustále zima, na ulici som čo najmenej a namiesto toho sa radšej vyberám do sauny v Gulistone (meste neďaleko od Chudžandu). Originál suchá sauna s bazénom na ochladenie. Cena 2,5€. Som jediný návštevník. Jeden večer ma zamestnanci hostela pozývajú na futsal, hala je síce krytá, zima je však aj tak. Ja si však užívam pocit domova. Cestovať je fajn, niekedy však treba aj šport a oddych – stereotyp domova.
Z Chudžandu sa vyberám do Dušanbe. Trochu som to s tou trasou podcenil, keď mi hostiteľ vraví, že cesta stojí 15€ a viac podľa stavu vozovky. Za 300km je to na krajinu centrálnej Ázie strašne veľa. Cesta do Dušanbe je však spoplatnená mýtom a celkovo sú pohonné hmoty podstatne drahšie ako v takom Uzbekistane. Cena litra benzínu v Uzbekistane je 0,20€, v Tadžikistane takmer 0,70€. Nakoniec však zjednávam miesto v taxíku za 8,5€. Doteraz však verím, že ten chalan nebol taxikár a nevedel, koľko si má zapýtať.
Trasa do Dušanbe je scénická, cesta na tadžické pomery dobrá. Jediný problém sú neexistujúce zvodidlá. Keď tam dostanete šmyk, vaše auto nájdu aj o 300 výškových metrov hlbšie v doline. Zatiaľ žiadny sneh, som spokojný, keď však vychádzame z druhého tunela, všetko je biele. Cesta je len málo uprataná. Raz dokonca dostávame šmyk, od toho okamihu sa môj mladý vodič ukľudňuje a po zľadovatenej ceste jazdí pomaly.
Do Dušanbe prichádzame živí.
