Pristávam na letisku Don Mueang na severe Bangkoku. Už počas cesty vlakom do centra mesta zažívam malý kultúrny šok. Oproti Indii sú ľudia usmievaví, milí, netlačia na vás. Samotný Bangkok pôsobí veľmi moderným dojmom. Množstvo mrakodrapov, široké cesty, desiatky cestných nadjazdov, ktoré urýchľujú pohyb po meste. Motorky vystriedali autá, dokonca je možné zbadať nejaké to Ferrari alebo Porsche. Ak by som nevedel, kde som, myslel by som si, že som v Spojených štátoch. Aj naše európske mestá sa majú čo učiť. Keď sa k svojmu hostelu veziem metrom, zisťujem, že tento rozvoj aj niečo stojí. Za lístok na asi 10 zastávok platím asi 1,5€ a keď som v celom vlaku takmer sám, začínam tušiť, že to metro asi nie je pre bežný plebs. A naozaj, mestský autobus nestojí ani 0,50€ a v užšom centre mesta to je len 0,16€.
V čase môjho príchodu sa práve koná sviatok Songkran, teda Nový rok. Najznámejšou časťou tohto sviatku je „Hra vodou“, niečo ako náš Veľkonočný pondelok. Voda tu má očistnú úlohu a pôvodne sa používala iba symbolicky, pár kvapiek, aby sa zotreli hriechy a zabudlo na akékoľvek predošlé konflikty. V súčasnosti je však „Hra vodou“ jedným veľkým bojovým poľom, kedy sa uzavrú celé časti mesta a ľudia sa oblievajú vedrami vody alebo si kúpia vodné pištole. Takto to v Bangkoku prebieha niekoľko dní, ani nitka neostane suchá. Hlavne v Bangkoku je „Hra vodou“ sprevádzaná celkom dobrým biznisom pre miestnych. Predávajú sa nepremokavé puzdrá na telefón, pištole a dokonca za doplnenie vody je treba zaplatiť. Oveľa zaujímavejšie sú však pouličné bitky mimo centra, keď vedro vody na vás skončí úplne nečakane. Väčšinou sa totiž skupinky Thajcov celý deň vozia na tuktukoch alebo pickupoch po meste, zásobení obrovskými nádržami vody. Aj počas jazdy autobusom môže voda skončiť na vás, väčšina autobusov totiž nemá okná. Okrem „Hry vodou“ však má Songkran aj ďalšie tradície, jednou z nich je aj návšteva budhistických chrámov, kam sa nosí jedlo pre mníchov a kropí sa voda na sochy Budhu. To, že ste nonstop mokrí však nevadí, teploty sú celodenne nad 35 stupňov a každá forma ochladenia tak prichádza vhod.
Teplo je aj dôvod, prečo sa v Thajsku zdržiavam dlhšie a vyberám sa k pobrežiu do mesta Pattaya. Aj tu stále pokračuje oblievanie vodou a je fakt ťažké, sa tomu nejako vyhnúť, hlavne ak na chrbte nosíte ruksak so všetkými vašimi vecami.
Z Pattaye sa vyberám na ostrov Ko Lan ležiaci asi 30 minút trajektom. Tu sa v stane plánujem vyspať niekde na pobreží a vychutnať si jedinečnosť thajských pláží.
Keď sa predvečer začne zátoka pomaly vyprázdňovať, vyberám sa nájsť dobré miesto na stanovanie. V tom sa strhne lejak a mne sa len tak-tak darí narýchlo stan postaviť a všetky veci nahádzať dovnútra. Obrovské kvapky bubnujú o stan a ja ešte viackrát musím výjsť von, aby som vonkajšiu plachtu poriadne upevnil a aby voda stíhala stekať po stranách dolu. Takáto minútová akcia ma samozrejme úplne premočí, avšak v stane mám suché veci a navyše je stále teplo, takže to je celkom príjemné. Po asi dvoch hodinách dážď utíchne a ja si čas trávim čítaním Dostojevského.
V tom začujem prichádzajúce kroky. Rýchlo skrývam cenné veci do ruksaka v domnení, že treba čakať najhoršie. Asi piati chlapíci s baterkami mi lámanou Angličtinou vyzývajú na odchod. Vraj tu len prednedávnom zmizli dvaja cudzinci, a preto mi tu nocovať nemôžu dovoliť. Do prdele. Bránim sa, že som tu musel prečkať búrku a že nemám kam ísť, pretože posledná loď na pevninu už odplávala. Peniaze na hotel nemám. Nakoniec prichádza starší pán s nápisom POLICE a so všetkými vecami ma sadá na skúter. Už som si myslel, že ma berie na policajnú stanicu, on mi však zastavuje pred budhistickým chrámom, že tu môžem prespať bezplatne. Mnísi mi ponúknu nocľah na zemi a dokonca mi dajú aj niečo pod zub. Aj tak by som radšej ostal na pláži vo vlastnom stane. Čo už.
Na druhý deň sa vydávam na inú pláž. Ráno o deviatej tu nie je ani živej duše a ja si konečne môžem vychutnať samotu a krásne pohľady na more a útesy. Jediné negatívum, do vody sa nedá prakticky ani vstúpiť, všade ostré skaly a obrovskí morskí ježkovia. Táto pláž nie je udržiavaná, a preto je plná morom nanosených odpadkov. Ďalší dôkaz, ako ľudstvo znečisťuje celé ekosystémy.
Aby bol kolorit navštívených pláží úplný, vydávam sa na najnavštevovanejšiu pláž ostrova. Z trajektov vystupuje obrovské množstvo hlavne Číňanov a Rusov. Reštaurácie a každý fliačik tieňa je obsadený. Selfíčka na každom kroku a úprimná radosť z mora.
Večer sa vraciam do Pattaye. Tu mimochodom ešte stále prebieha oblievanie vodou, v poradí už ôsmy deň. V podstate som iné Thajsko ešte nezažil.
Cez Bangkok sa už definitívne vyberám na sever krajiny a ďalej do Laosu – najmenej navštevovanej krajiny Indočíny.
