Sedíme vo vlaku do mesta Denizli, ktoré sa nachádza neďaleko jednej z najznámejších turistických atrakcií Turecka - Pamukkale. Pamukkale je krasový útvar, ktorý bol do dnešnej formy vytvarovaný vodou s vysokým obsahom vápnika. Voda tu stekala po skalách a postupným usádzaním travertínu sa vytvorilo nespočetné množstvo travertínových nádržiek usporiadaných podobne ako ryžové polia v Ázii. V čase, keď sme túto pamiatku navštívili, však tieto nádržky boli prázdne a takisto sme si všimli, že voda preteká kanálmi, ktoré miznú nevedno kde. Až od nášho hostiteľa Uğura sa dozvedáme, že vodu využívajú miestne hotely vo svojich bazénoch a SPA centrách. Jediné dve nádržky, ktoré vodu obsahujú, sú umelo vytvorené a boli postavené, aby zakryli asfaltovú cestu, ktorá tam do kopca bola postavená pre lenivých turistov. Ešte pred desiatimi rokmi boli všetky nádržky plné krásnej modrastej vody a ľudia si v nich močili nohy a oddychovali. Neskôr sa však kúpanie zakázalo, aby sa nádržky nepoškodili. V súčasnosti sú tieto nádržky vraj plné vody len v noci, aby sa nepoškodili. Cez deň však vodu odkláňajú do už spomínaných hotelov. Najhoršie na tom je, že na internete uvidíte krásne biele travertínové nádržky plné čírej modrastej vody, avšak realita je úplne iná a človeka čaká zbytočné sklamanie.
Súčasťou skanzenu je aj starobylé grécke mesto Hierapolis situované nad travertínom a patrí k najväčším zachovalým pamiatkam gréckych mestských štátov na území Malej Ázie. V Hierapolise sa nachádza veľmi zachovalý amfiteáter, vstupná brána do mesta a ďalšie impozantné stavby z helenistického obdobia.
Po medzizastávke na tureckej riviére, ktorá ani zďaleka nebola tak turistická a tak nudná, ako sme čakali a voda bola aj v novembri tak teplá, že sa v nej dalo kúpať, cestujeme do mesta Konya.
Mesto Konya je najkonzervatívnejším mestom Turecka a len málokedy sa nachádza na itineráriu turistov alebo cestovateľov. Má však jednu vzácnu atrakciu – sufistické tance (tur. Semazen). Nerovná sa zrovna o tanec, ale skôr o harmonickú rotáciu sufiho okolo vlastnej osi. Normálnemu človekovi sa po 20 otočkách začne krútiť hlava, avšak sufi tanečníci – starí aj mladí muži – sa takto točia 5 minút bez prestávky a to celé sa opakuje 5 až 7 krát, pričom sa tanečníci točia stále jedným a tým istým smerom. To celé pripisujú schopnosti danej od boha meditáciou. V skutočnosti však ide o tréning, ktorý začína už v útlom veku a tanečníci tak zarábajú nemalé peniaze. Objednávajú si ich totiž na podujatia po celom Turecku. Výhodou mesta Konya je, že sa na takéto podujatie môžete prísť pozrieť každú sobotu, a to úplne zadarmo – v kultúrnom centre mesta Konya.
Medzi mestom Konya a Ankara je vybudovaná vysokorýchlostná železničná trať dlhá asi 300 kilometrov. Vlakové súpravy od Siemensu túto trasu zvládnu pod dve hodiny. Lístok si pohodlne kúpite cez internet a najlacnejšia trieda stojí 29 TLY (asi 6,50 EUR).
Ankara sa stala hlavným mestom Turecka len nedávno, keď sem vládnutie presunul Mustafa Kemal Atatürk. Mesto síce neoplýva takou krásou ako Istanbul a mnohí cestovatelia ho preto rovno preskočia. Dá sa tu však vidieť relatívne dosť. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí hrad Ankara, archeologické múzeum Anatólie a komplex Anıtkabir, v ktorom sa nachádza mauzóleum Mustafu Kemala Atatürka s múzeom jeho osobných veci a múzeum Vojny za nezávislosť. V meste sa nachádza mnoho veľkých i menších parkov, remeselnícke trhy a reštaurácie každého druhu.
My sme do Ankary zavítali najmä kvôli vybaveniu víz do Iránu, keďže sa tam chystáme po ceste, a tak nám nestačia „visa on arrival“. Na to je potrebné si dopredu cez turistickú agentúru vybaviť pozvanie, ktoré nás stálo asi 30 EUR na osobu. S týmto pozvaním, kópiou pasu a jednou fotografiou veľkosti 4,5x3,5cm prídete na konzulát, kde vám dajú vyplniť tlačivo. Tlačivo sa pýta väčšinou na banality, avšak pri doteraz navštívených štátoch si dajte pozor, aby ste tam nenapísali Izrael. Keď všetko sedí, dostanete papierik s adresou banky, kam musíte ísť zaplatiť za vízum. My sme platili po 50 EUR za vízum, poplatky sa žiadne neplatia, treba mať však eurá alebo turecké líry, ktoré vám zamenia. Teraz už len treba počkať 3 pracovné dni. Napriek tomu, že nám prikázali prísť si pre víza v piatok, konzulát bol zatvorený. Našťastie sme našli strážnika, ktorý nám naše pasy aj s iránskymi vízami našiel.
V Ankare sme strávili 4 dni s rodinou cez couchsurfing. Náhľad do toho, čo ich desí, sa dozviete v ďalšom článku.
