Koncom júla 2008, keď som neskoro večer dostal správu od kamaráta, či nepôjdeme do Kyjeva na „návštevu“. Dlho som neváhal a tak sme o 1 a pól dňa sedeli vo vlaku smer Ukrajina.Na Ukrajinu môžete ísť vlakom cez Čiernu nad Tisou, autobusom cez Užhorod, autom cez Užhorod alebo cez Ubľu. Je možné ísť takisto pešo cez Vyšné Slemence. My sme zvolili cestu vlakom, keďže sú najlepšie napojené na diaľkové vlaky smer Kyjev. O 14:30 sme opúšťali Košice a vydali sa do Čiernej nad Tisou osobákom. Ak človek nikdy nebol v takejto krajine, o ktorej sa toho povráva viac než dosť, napr.: že vám tam ukradnú auto počas jazdy, že vás okradnú, unesú a pod., tak pred takouto krajinou máte istý rešpekt. V Čiernej nad Tisou sme prestúpili na ďalší osobný vlak do Čopu. Tento spoj sa pohybuje len medzi hranicami. Jedná sa o jeden veľkopriestorový vagón. Presne na hranici vlak zastavil na malom nástupišti a do vlaku vošli slovenskí colníci. Tí iba skontrolovali pasy, viac sa nám nevenovali. Vlak ďalej pokračoval do Čopu. Ukrajinskí colníci totiž kontrolujú priamo v stanici. Vystúpili sme. Všade milícia v maskáčoch. Naviedli nás priamo do haly pre pohraničiarov. Kontrola prebehla pomerne rýchlo, pani colníčka sa ma akurát pýtala, kam ideme, tak som jej lámavou ruštinou vysvetlil, že na návštevu ku kamarátovi do Kyjeva. Vychádzajúc von do vestibulu stanice sa na mňa vyhŕkli taxikári. Ťažko sa ich bolo zbaviť. Ako prvé sme si zakúpili lístky. Stáli v prepočte asi 10 EUR. Na cestu sme si v neďalekom bufete kúpili fľašku vodky.
Pri tom si predávajúca pospomínala na staré časy, ako sa vydávala jej sesternica zo Sniny a ako jej cez hranicu posielali svadobný dar – kravu. Teta bola veľmi milá, ako väčšina Ukrajincov. V neďalekej reštaurácii sme si dali boršč. Peniaze sme si mimochodom zmenili u „veksláka“, čo je tu celkom bežné. Keď sme sa vrátili späť na stanicu náš „skóryj pojezd“ Dukla už čakal. Z lístka sa mi nepodarilo usúdiť, ktorý z vozňov je ten náš, ale pomohli nám. Vlak z Čopu odchádzal úplne prázdny. Len my dvaja a ukrajinská vodka. Vozeň, v ktorom sme cestovali, je niečo ako ležadlový vozeň na Slovensku, akurát sa tie ležadla nenachádzajú v kupé, ale v oddelených oddieloch. Rozdiel je v tom, že vám tam neustále prechádzajú ľudia a ak ste vyšší, tak vám často narážajú do nôh.
Ďalší cestujúci nastúpili v Mukačeve. V podstate naplnili celý vlak. K nám sa pripojili dvaja Ukrajinci: Dusya a Vasylij. Boli veľmi priateľskí. Dokonca nás ponúkli vlastným jedlom, domácimi vajíčkami, chlebom. Na oplátku sme im my natreli chlebík z Májkou. Nič iné sme pri sebe nemali.
Cesta do Kyjeva trvala 17 hodín. Je to zážitok na celý život a ak poznáte tie vtipy o ruských vlakoch, tak to ozaj od skutočnosti ďaleko nemá. Do Kyjeva sme to vošli na poludnie, rozlúčili sme sa s Vasylijom. Kyjevská stanica je nádherná, vyzerá ako nejaký prestavaný kostol.
Pred stanicou na turistov čaká kopa „bábušiek“ ponúkajúcich lacné ubytovanie asi okolo 5-10 EUR/os. My sme sa však presunuli na zastávku metra, ktoré je hlavnou tepnou Kyjevskej MHD a denne prepraví cca. 4 milióny cestujúcich. Odporúčam zažiť ozajstnú „rush hour“ ráno okolo 7:00 a poobede okolo 16:00. Aj napriek tomu, že sú súpravy metra staré 40 rokov, v každom vagóne nájdete na strope 4 obrazovky. Škoda, že prehrávali stále tie isté reklamy. Kyjevské metro sa taktiež pýši jedným z najdlhších eskalátorov sveta na zastávke Chreščatik. My sme boli ubytovaní priamo v centre mesta. Neďaleko od prezidentského paláca. Kyjevské centrum bolo počas 2.sv.vojny kompletne zničené, preto sú všetky budovy nové, no aj napriek tomu je „majdan nezaléžnosti“ (námestie nezávislosti) veľmi krásny. Ako prvé sme sa vybrali do Kyjevsko-pečerskej lavry.To sú pravoslávne kostoly, kde medziiným môžete zavítať do katakomb, kde uvidíte hrobky významných svätých. V tomto areáli sa nachádza množstvo zaujímavých múzeí, mňa však zaujalo múzeum Mikolu Siadrystého. Tento človek totiž dosiahol nemožné. Precíznou a úplne detailnou prácou dokázal zo špendlíkovej hlavičky urobiť šachovnicu z figúrkami! Alebo blche vyrobil topánky zo zlata. Je tam toho veľa a naozaj sa to oplatí vidieť. Samozrejme sa na to môžete pozerať len cez mikroskop, inak by ste toho veľa nevideli. Po tejto kultúrnej vložke sme sa vybrali k rieke Dneper. Pieskové pláže ako pri mori Kyjevčanom umožňujú oddýchnuť si a relaxovať.
Taktiež tu nájdete posilňovňu pod holým nebom! Stroje z masívneho železa, ale predsa len. Navyše, popri pláži sa nachádza kopa bufetov a občerstvení a v noci sa tu zabavíte v najväčšom diskotékovom areáli - Hydroparku. Sem sme sa aj večer vybrali. Na lade samare, taxíku s puknutým čelným sklom. Keď sme sa chceli pripútať, šofér nám vysvetlil, že to nemusíme.Na druhý deň sme sa vybrali do múzea ukrajineskej dediny na okraji mesta. Cesta „maršrutkou“ (mikrobus mhd) trvala asi 1,5 hodiny. Je to obrovský areál niekoľkých hektárov s domcami, ktoré boli a sú v niektorých častiach Ukrajiny typické. Našli sme tam aj architektúrou zaujímavý dom. Zhorený. Asi ho zabudli odpratať.
Na konci prehliadky sme došli do časti socialistickej. V týchto socialistických domoch, podotýkam v múzeu, normálne žijú ľudia. Pri jednom z bufetov sme si dali „šašlik“ a vrátili sa do Kyjeva. Ako v žiadnom meste bývalého Sovietskeho zväzu, ani tu nechýbala socha V.I.Lenina.
Je ich tu viac, najznámejšia je priamo na ulici Chreščatik. Tretí deň sme navštívili múzeum 2.sv.vojny. Obrovská plocha s monumentom „Rodiny-Mati“ v strede. Je to socha ženy s mečom a štítom so znakom Sovietskeho zväzu v rukách. Samotná socha meria 62 metrov a spolu s podstavcom meria až 102 metrov. Sovieti predsa vždy museli Američanov poraziť.
V tomto areáli nájdete množstvo tankov, rakiet, vrtuľníkov, lietadiel obrnených vozidiel a pod. Oplatí sa vidieť. Zvyšné dni sme sa len tak prechádzali po meste. Často sme chodievali do jednej reštaurácie v centre mesta. Človek si tu mohol povyberať z množstva čerstvých jedál, a to veľmi lacno. Reťazec McDonald´s tu má veľmi veľké zastúpenie. Navyše, ceny sú oproti tým našim asi o polovicu nižšie! Čo ma taktiež fascinovalo bolo čistenie hlavnej cesty. Asi o ôsmej večer mestom prechádzali policajné Žiguláky so zapnutými majákmi a za nimi cisterny, ktoré striekali vodou na cestu. Kyjev je takisto známy obrovským podielom parkových plôch oproti plochám obytným. Nájdete tu veľké množstvo zalesneného územia na oddych. Z nudy sme sa raz vybrali len tak na nejaké sídlisko na kraji mesta. Električky tu chodia veľmi pomaly, tá naša sa dokonca pokazila. Zatiaľ sa stihla na koľaji vytvoriť kolóna asi 20 električiek. Asi po 20 minútach prišiel nejaký „opravár“. Zohol sa popod električku a vytiahol nejakú súčiastku o rozmeroch asi 20 x 30 cm. Tú zobral so sebou a električka odrazu šla. Impozantné. Zaujímavé bolo aj, ako niektorí vodiči riešili zápchu. Namierili si to rovno po koľaji cez zastávku alebo v horšom prípade po chodníku.
Stalo sa nám dokonca, že na nás takýto vodič trúbil, nech z toho chodníka vypadneme. Márny bol i pokus policajtov takého vodiča chytiť. Keď pustili majáky, vodiča ostatné auta pustili a policajtom zahatali cestu. Ľudia predsa musia držať pokope.Tunajší obyvatelia sa snažia zarobiť akýmkoľvek spôsobom. Jedni predávajú na námestí rôzne výrobky, iní predvádzajú svoj talent a ďalší vyhrávajú v metre. Tých ako v Kyjeve, aj v iných mestách sa stretnete s túlavými psami. Väčšinou nie sú agresívne, no sú istým symbolom Ukrajiny.
Posledný deň sme sa rozhodli navštíviť zoo. Niektoré klietky nám pripadali, akoby tam nič nebolo a možno aj skutočne nebolo. Zato pelikánov tam boli milióny. Večer sme sa opäť Duklou vracali smer Čop. Celú cestu pršalo. Väčšinu sme prespali. Ako sme prechádzali hranicou, zaujali nás slovenskí colníci. Tí totiž hľadajúc cigarety alebo alkohol rozobrali celý vagón. Doslovne. Hľadali pod sedačkami, v strope, pri rozvodoch, na záchode, nad záchodom, všade. Naše ruksaky sme museli celé vyprázdniť. Až keď videli špinavé ponožky, uverili nám, že sme turisti a nechali nás. Vlak nadobudol meškanie asi hodinu. Uvedomil som si však, že to prehľadávanie naozaj na niečo bolo. Koniec koncov, v tom strope naozaj našli cigarety! Neuveriteľné. No nenapadlo ich ten otvorený strop znovu zašrubiť späť, jednoducho to tak nechali.
Tento výlet komentujem ako veľmi vydarený a lacný. Zážitky sú na každom mieste, zdokonalíte sa v ruštine a stretnete nových ľudí. A práve o tom je cestovanie.
