Začali sme vo štvrtok poobede krátkou (pršalo) prehliadkou Portlandu. Veľa mostov a bezdomovcov. Mesto mi pripadalo akési neamerické, ale nie kvôli bezdomovcom. Zastavili sme sa iba v malom, skutočne starom, antikvariáte a hneď sme pokračovali severozápaným smerom k pobrežiu. Tesne pred ním sme absolvovali prvý spoločný obed v malom meste, známom výrobou syrov, Tillamook. Po porade s miestnou čašníčkou sme si to zamierili priamo na exkurziu do podniku. Američania vedia spropagovať každú zaujímavosť a dokonca aj to, čo na prvý pohľad ani zaujímavé nevyzerá. Raz je to národný park, inokedy nejaké pamätné miesto alebo múzem, v Tillamooku je to syr, najmä čedar. Z podniku na jeho výrobu si spravili výletné miesto s plnou turistickou podporou. A tak po prehliadke závodu, ochutnávke výrobkov je človek priam nútený kúpiť si nejaký ten syr aj na cestu. Druhou zaujímavosťou je blízky štátny park Cape Meares s majákom na pobreží. Práve k nemu sme sa v nevľúdnom počasí vybrali. Prvý pohľad na Tichý oceán som si ale musel zaslúžiť. Príjazdová cesta bola kvôli vandalom zablokovaná závorou, my sme sa však nedali odradiť. Ani dážď, vietor a zhruba dvojkilometrová vzdialenosť nám nezabránili pokochať sa pohľadom na rozbúrený Tichý oceán. Premočení a uzimení sme sa vracali k autu, kde už čakal televízny štáb s rozsvietenými svetlami. Spočiatku sa nás zmocnili obavy, či si nás nepomýlili s vandalmi (bola na nich totiž vypísaná odmena), ale zrejme len natáčali nejaký prírodopisný seriál alebo čo. Mimochodom, celý vandalizmus spočíval v tom, že niekto autom alebo štvorkolkou prešiel po trávniku. Nijaké zdevastované lavičky, nijaké zničené prístrešky či pomaľované steny. Za vytrvalého dažďa, ktorý sa miestami menil na prívalový, sme sa neskoro v noci dostali do Newportu, kde nás už čakala horúca sprcha a zaslúžený oddych (každého na svojej izbe, samozrejme).
V piatok nás čakala cesta do Kalifornie. Musím povedať, že to bola nádherná cesta. Pobrežie so skalnatými ostrovmi, úzkymi plážami, rozbúreným a speneným oceánom, nad tým kľukatá cesta, ktorá sa občas ponorila do hlbokých sekvojových lesov. Keď Dusty prevzala riadenie, mohol som si ju vychutnať do sýtosti. Zarazila ma len colnica na hranici. Uniformovaná pani sa nás opýtala, či vezieme nejaké poľnohospodárske produkty. Stačilo pokrútenie hlavou a už sme boli v Kalifornii. Včerajšiu mokrú cestu k majáku si odniesol Dustin foťák. Keďže road trip sa bez dokumentácie nezaobíde, zastavili sme sa v Targete po nový. Navečerali sme sa v najlepšej mexickej reštaurácii na západnom pobreží (aspoň podľa sympatického čašníka). Prvú noc v Kalifornii som strávil v mestečku Fortuna.
Pri raňajkách nám starší pár odporučil neďaleké mestečko Ferndale s viktoriánskymi domami a zvláštne riešeným cintorínom. Odtiaľ sme už mierili do Humboldtovho sekvojového parku. Celým parkom sa vinie tzv. Cesta obrov (Avenue of the Giants), ktorej časť sme absolvovali až trikrát. V polovici prvej prehliadky som zaregistroval blikajúci ukazovateľ stavu nádrže. Keďže v národnom parku sa veľa čerpacích staníc nenachádza, vrátili sme sa na diaľnicu a hľadali najbližšiu. Dorazili sme na ňu asi už len na benzínové výpary, natankoval som totiž, podľa údajov v technickej knižke, skoro celý objem nádrže. Vrátili sme sa teda naspäť a prehliadku gigantických stromov sme absolvovali ešte dvakrát, vrátane prejazdu cez strom. Cítil som sa ako trpaslík, čo sa mi veľmi často nestáva. Naspäť k pobrežiu nás priviedla veľmi kľukatá a miestami dosť úzka cesta. Dvadsať kilometrov hore a ďalších dvadsať dole. Charakter pobrežia bol podobne členitý ako deň predtým. San Francisco nás privítalo mohutným mostom Golden Gate. Celkovo sme ho prešli päťkrát (štyrikrát na druhý deň). Mexická reštaurácia, v ktorej sme večerali, musela byť asi druhá najlepšia na západnom pobreží, tak mi tam chutilo.
Nedeľnú prehliadku San Francisca sme začali návratom na most. Mali sme však smolu. Ranná hmla sa ešte nerozplynula a skryla ho pred našimi očami. Zamierili sme teda do štvrte Fisherman's Wharf. Nepekné spomienky na túto časť cesty bude mať Dusty. Pri nakupovaní darčekov prišla o vodičský preukaz. Niekedy obchodníci pri platení kreditkou pýtajú doklad s fotografiou. Dusty použila svoj vodičák a už ho viac nevidela. Našťastie mala so sebou pas (nie každý Američan má pas a už vôbec nie so sebou - Dusty ho zabudla vyložiť po európskom turné), čo sa jej neskôr mimoriadne hodilo pri lete naspäť domov. Nič na tom, že odteraz som bol šoférom iba ja. Golden Gate na druhý pokus už vyzeral lepšie, pár fotiek a hurá do Los Angeles. Cesta tam bola asi najnudnejšia časť celého road tripu. Spestril ju len obed v malom kalifornskom mestečku Gonzales. Posledná časť viedla opäť po pobreží, ktoré ale malo už iný charakter. S blížiacim sa Los Angeles bolo viac zastavané a rušnejšie. Prišli sme takí unavení, že sme vynechali večeru a vrhli sa rovno do postele (každý do svojej).
Posledný deň prvej časti našej cesty sa začal na Hollywoodskom chodníku slávy. Musím povedať, že ma trochu sklamal. Asi preto, že sme tam boli skoro ráno (o deviatej) a na blízkom parkovisku pravdepodobne rozdávali sociálnu podporu. Auto by som tam nezaparkoval ani na päť minút. Na chodníku som objavil iba pár známych hviezd (Harrison Ford, Queen, Grace Kelly, ...), na druhej strane som ho ale prešiel iba z jednej tretiny. Čo som ale nenašiel, bol nápis Hollywood. Videl som síce nejaký nápis na kopci, ale ten hlásal niečo iné. Z Hollywoodu rovno na pláž a hneď na najznámejšiu, Venice Beach. Polovica februára, ale surferi, v krásnom slnečnom počasí, už čakajú na tú svoju vlnu. Neváhal som ani ja, vyhrnul nohavice a bŕŕŕ, studená ako ľad. Aspoň viem ako chutí Tichý oceán. Kolorit dotvárala promenáda plná zúfalcov predávajúcich všakovaké umenie. Mladí, čakajúci na svoju šancu, ale aj tí, čo ju už dávno premárnili. Nedalo nám, aby sme sa nevrátili do Hollywoodu a neodfotili sa pod známym hollywoodskym symbolom. Navigácia nás neomylne doviedla na miesto určenia a, čuduj sa svete, symbol nikde. Teda bol tam nápis, ale úplne iný: „Zachráňte kopec" (Save the Peak). Takže namiesto tradičnej fotografie z Hollywoodu mám trochu inú. Neskôr sme vygooglili, že pôvodný nápis prekryli na pár dní týmto, aby upozornili na zámer developerov zastavať tento kopec.
Prvá časť nášho road tripu sa skončila v San Bernardine, kde nás čakal pracovný týždeň vo fabrike na výrobu čerpadiel. Nasledujúci víkend sme zamierili do nevadskej a arizonskej púšte. Celkovo sme zatiaľ prešli asi 1250 míľ čo je približne 2000 kilometrov.
