Spočiatku to vyzeralo na hladký štart dokonca v miernom predstihu, keď zrazu začal po lietadle pobehovať starší pán v leteckej uniforme. Neskôr ten istý pán, ale už z kokpitu lietadla oznámil, že jeden cestujúci bol kvôli bezpečnosti vylúčený z prepravy. Potom začal po lietadle pobehovať labrador s vycibreným čuchom. Asi sme všetci voňali dobre, lebo po chvíli opustil palubu a mohli sme štartovať. S hodinovým meškaním. Po vcelku hladkom prechode cez imigračné si ma vyhliadla pani na colnici a nekompromisným gestom ma aj s batožinou poslala na podrobnú prehliadku. Keď si colník naťahoval chirurgické rukavice, zľakol som sa, že bude až príliš podrobná. Našťastie sa sústredil iba na batožinu. "Balila Vám to manželka, čo?" - poznamenal po otvorení kufra. V tej chvíli som bol rád, že nie slovenskí policajti. Trochu vzruchu priniesol len prieskum taštičky s liekmi (manželka pracuje v lekárni). Inak bola batožina v poriadku, len sa mi po opätovnom zabalení videla akási väčšia. Colníci sa poďakovali za trpezlivosť a ja som vyrazil za taxíkom. A tu som sa nechal nechutne obabrať. Cena, ktorú mi naúčtoval pri hoteli, sa diametrálne líšila od ceny, s ktorou operoval na letisku. Pokazil mi tým prvé hodiny na Manhattane. Takto poučený som sa vybral na obhliadku. Zaregistroval som síce, že hneď cez cestu je Madison Square Garden, ale ani ma nenapadlo, že práve dnes je zápas. A tak som sa v mraze a vetre, ale za jasného počasia túlal po Broadwayi sem a tam. Ochutnal som aj povestné newyorské pouličné jedlo. Keď som k večeru dorazil naspäť k hotelu, húfy ľudí v hokejových dresoch už mierili na zápas Rangers. Nechal som sa strhnúť davom a poď ho na hokej. Došiel som však iba po pokladňu, kde už, bez lístka, stáli zúfalci ako ja, dúfajúc, že niekto sa tohto pokladu vzdá. Márne. Tak blízko k NHL som ešte nikdy nebol. Cestou na hotel mi ešte obrovský černoch ponúkal lístok za prijateľnú cenu. Pokušenie bolo veľké, zdravý rozum však nakoniec zvíťazil. Navyše zvíťazili aj Rangers a Majo skóroval.
O niektorých veľkomestách sa hovorí, že nikdy nespia. New York trochu podriemkáva ráno medzi šiestou a deviatou. Prázdne ulice, zavreté obchody, iba kde tu možnosť naraňajkovať sa. Jednú takú som využil priamo na Time Square. Odtiaľ som sa pobral do Central Parku, kde akurát prebiehali nejaké bežecké preteky s hojnou účasťou. Zbytok dňa som strávil v múzeu. Večer som sa v normálnom taxíku za normálnu cenu odviezol na letisko. V nasledujúcich týždňoch ma totiž čakala vzrušujúca cesta po západnom pobreží.
Na záver musím dodať, že predsa len to nebolo až také zlé, keď uvážim, že v tom čase zúrila na východnom pobreží snehová búrka, ktorá dorazila do New Yorku dva dni po mojom odlete.
