Prvý pracovný mesiac začal krátkou návštevou štátu New Hampshire. Na letisku v Amsterdame som hneď pocítil zvýšené bezpečnostné opatrenia. Kto vám balil batožinu? Kedy? Dal vám niekto niečo do batožiny? (neviem, som zo Slovenska J) Dôvod návštevy? Ani na imigračnom sa toľko nevypytovali. Začali síce už dve hodiny pred odletom, ale aj tak sme polhodinu meškali. Ďalšiu polhodinu sme stratili pri odmrazovaní lietadla. V Amerike ma ale po zamračenej Európe čakala konečne tá pravá zima. Týždeň vyplnený návštevou jednej z firiem ubehol vcelku rýchlo. Vedeli ste, že v niektorých štátoch USA majú špeciálny jazdný pruh (úplne vľavo) pre autá s viac ako jedným pasažierom?
Cestu po Európe moji americkí kolegovia začali v Kodani. Ja som sa pripojil o deň neskôr vo švédskom Malmö. Hotel, v ktorom sme mali byť ubytovaní ledva stihli otvoriť. Bol som celkovo štvrtý hosť. Kvôli problémom so vstupnou kartou (bol som celkovo prvý hosť, ktorý mal problémy) ma na izbu odprevadil sám manažér hotela. Môj pobyt narušila iba nočná esemeska. Banka mi oznámila, že som práve použil kreditnú kartu. Do rána som sa snažil rozpamätať, kde všade som ju v posledných dňoch použil, aby som sa na druhý deň na recepcii dozvedel, že si hotel stiahol dodatočnú zálohu. Po nákupe leteniek na ďalšiu cestu som sa nebezpečne priblížil k limitu karty.
Ďalšou zastávkou bol Paríž. Po miestami nudnej (traffic), miestami divokej (široké kruhové objazdy bez jazdných pruhov) jazde z letiska sme zakotvili na recepcii hotela v centre mesta. Stalo sa presne to, čoho som sa obával. Snaha o pokorenie limitu mojej (jedinej!) kreditnej karty vyšla naprázdno a tak som sa ako splašený kôň rozbehol k najbližšiemu bankomatu. Keď som nakoniec na recepcii vytasil 50 eurovku, zachytil som len nechápavé pohľady mojich kolegov. Vysvetľovať im zložité procesy zvýšenia limitu či získania inej kreditnej karty nemalo zmysel. Hanba na sto rokov. Akou takou náplasťou bol nečakaný upgrade hotelovej izby: piate poschodie a výhľad na Eifelovku a Louvre priamo z malej terasy. Neviem, či to bolo európskou stravou, ale našu výpravu začal obchádzať nejaký črevný vírus alebo čo. Kým na Američanov skočil už vo Švédsku a Paríži, na mňa zaútočil až počas týždňa vo Valence. Jeden deň som bol úplne mimo.
Poslednou kapitolou cesty po Európe bol Lyon. Zaujímavé bolo najmä vrátenie požičaného auta. GPS som nastavil na najbližšiu pobočku autopožičovne (hlavná železničná stanica). Čierny bod v žltom krúžku vzdialený ani nie tri kilometre od hotela sľuboval rýchlu a bezproblémovú akciu. Pre istotu som miesto spolujazdca ponúkol kolegovi z Ameriky. Druhá súťažná dvojica bola čisto americká. Vyrazili sme ako prví. Cesta presne podľa navigátora, ešte posledný kruhový objazd a ... nič. Žiadny kruhový objazd, žiadny výjazd vpravo, žiadna požičovňa. Nič sa nezmenilo ani pri našom druhom prejazde. Po treťom pokuse sme sa rozhodli zaparkovať auto v podzemnej garáži a skúsiť šťastie po vlastných. Už-už sa zdalo, že sme na správnom mieste, ale po autopožičovni ostala len prázdna miestnosť s logom na okne. Na správnu adresu nás doviedli až smerové tabule na železničnej stanici. Na otázku ako sa, prepána, dostaneme na parkovisko, mladá slečna pohotovo vytiahla mapu a rýchlym pohybom načrtla cestu z podzemnej garáže. Problém bol, že z podzemia sme vyšli úplne iným východom. Aj napriek tomu sa nám po jednom dodatočnom okruhu podarilo nájsť miesto odovzdania. Medzitým sme telefonicky informovali posádku druhého auta o našich úspechoch. Tá už stihla obkrúžiť centrum Lyonu asi päťkrát. Nakoniec sa aj ona za pomoci priateľa na telefóne dostala na vytúžené parkovisko. Celej tejto turistike sa dalo predísť, keby si autopožičovňa správne nastavila polohu parkoviska do GPS navigátora v aute.
Čo sa týka práce, musím povedať, že spočiatku som sa cítil trochu stratený. Prvý deň bol z toho pohľadu azda najhorší. Len som tak sedel a počúval a radšej sa do ničoho nezapájal. Postupom času však získavam pevnejšiu pôdu pod nohami. Každý deň je pre mňa neuveriteľná škola. Učím sa za pochodu od ľudí, s ktorými pracujem, ale aj od ľudí, ktorých navštevujeme. A to sa to všetko iba začína.
