Sotva sa nájde človek, ktorý si nič nenecháva pre seba a hovorí vždy iba celú pravdu. Pochváliť sa prehnanou úprimnosťou väčšinou nemôžu ani politici. Máloktorý z nich však klame tak systematicky a konzistentne ako ruský prezident. Nie je pritom podstatné, či tak klame kvôli svojim psychologickým osobitostiam, alebo či si len dobre osvojil pracovné metódy sovietskej KGB. Ešte horšie na tom je, že ruský prezident nie je vo svojich klamstvách v Rusku osamotený. Naopak, stojí na čele mašinérie silových zložiek, ktoré už viac ako celé storočie používajú klamstvo, manipuláciu a dezinformáciu ako jeden z hlavných pracovných nástrojov. Oficiálne sa tento nástroj nazýva “psychologické operácie”.
Klamstvo na inštitucionálnej úrovni: psychologické operácie a dezinformačné kampane
Éra Sovietskeho zväzu: GlavPUR a KGB
Propaganda sa v Sovietskom zväze začala formalizovať už krátko po prevrate roku 1917 a príchode boľševikov k moci. V tom čase však bola orientovaná najmä dovnútra krajiny. Boľševici spočiatku nedôverovali dôstojníkom bývalého cárskeho vojska a keď v dôsledku čistiek a generačnej výmeny v sovietskej Červenej armáde nezostali žiadni, stále bolo potrebné dohliadať na správanie sa a ideologické presvedčenie novej generácie vojakov. Boľševici preto s týmto cieľom zriadili tzv. Hlavnú politickú správu (rus. “Главное политическое управление”, skrátene “GlavPUR”).
Hoci sa neskôr ciele GlavPUR-u rozširovali, stále zostávali v oblasti pasívnych operácií a aktívne dezinformačné kampane v zahraničí GlavPUR neviedol. GlavPUR sa začal postupne zaoberať vývojom metód psychologického vplyvu na armádu nepriateľa počas vojnového konfliktu, fakticky sa však zaoberal najmä upevňovaním bojovej morálky sovietskej armády a armád krajín bývalej Varšavskej zmluvy, keďže do priameho vojnového konfliktu sa Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne našťastie už nedostal.
Aktívne psychologické operácie v zahraničí viedla počas studenej vojny najmä KGB, v rámci ktorej bola v 60-tych rokoch zriadená špeciálna skupina konzultantov a neskôr celý samostatný odbor. Vtedy boli dezinformačné operácie kľúčovým pilierom sovietskej stratégie boja proti západným krajinám a sovietsky štát na ne míňal podstatne viac prostriedkov ako na “tradičné” špionážne aktivity.
KGB vo svojich dezinformačných kampaniach zaznamenávala úspechy. Azda najznámenším príkladom takejto úspešnej dezinformačnej kampane je rozšírenie falošnej informácie o tom, že vírus AIDS údajne vyvinuli v americkom laboratóriu a vláda USA ním potom úmyselne infikovala predstaviteľov marginalizovaných komunít, aby tak postupne znižovala ich počet. Tomuto mýtu mnohí veria dodnes napriek tomu, že bol vďaka odtajneným dokumentom bulharskej Štátnej bezpečnosti preukázateľne vyvrátený.
Iným mýtom, ktorý sa KGB podarilo rozšíriť, je teória tzv. “jadrovej zimy”, podľa ktorej by použitie jadrových zbraní viedlo k umelému ochladeniu zemskej atmosféry a rapídnemu poklesu teplôt, čo by malo za následok hladomor a iné katastrofické scenáre. Bez ohľadu na obrovské škody a nedozierne následky, ktoré by použitie jadrových zbraní spôsobilo, by jadrová zima medzi ne nepatrila. Celá táto teória bola založená na úmyselne zmanipulovaných dátach, ktoré viedli k nejednoznačným záverom a interpretovali sa tak, ako to sovietskej rozviedke vyhovovalo. Pôvodným cieľom tejto dezinformačnej kampane bolo odradiť USA od rozmiestnenia jadrových hlavíc Pershing II v Európe.
Počas rozpadu Sovietskeho zväzu sa KGB rozpadla tiež. Psychologické operácie ale pokračovali.
Éra samostatného Ruska: Vojenská časť č. 54777 GRU a psychologické operácie
Obdobie okolo roku 1991, keď sa rozpadal Sovietsky zväz a spolu s ním KGB a iné vtedajšie silové štruktúry, prežila vojenská spravodajská služba (GRU), založená ešte v roku 1918, prakticky bez zmeny. GlavPUR ako samostatná štruktúra sa však rozpadol a ruská armáda hľadala už existujúcu organizáciu, ktorej by mohla odovzdať jeho funkcie.
V roku 1991 tak funkcie zaniknutého GlavPUR-u spolu s jeho personálom prešli pod GRU, v rámci ktorej bola v roku 1994 zriadená vojenská časť č. 54777, tiež známa pod názvom “72. centrum špeciálnej služby”. V rámci GRU však pôvodný GlavPUR prešiel od pasívnych operácií k aktívnym. Namiesto toho, aby vojenská časť č. 54777 pasívne čakala, kým vypukne otvorený vojenský konflikt, začala viesť operácie aj v čase mieru, čím v podstate nadviazala na aktívne operácie KGB z čias Sovietskeho zväzu. Projekt Agentura.ru cituje jeden z odsekov prednášky na Vojenskej univerzite Ministerstva obrany Ruska pod názvom “Štúdium objektov psychologického boja v záujme vedenia psychologických operácií” nasledovne:
Psychologický boj sa vedie neprestajne, v čase mieru a v čase vojny orgánmi rozviedky Ozbrojených síl. Hlavnou osobitosťou psychologického boja v čase mieru je to, že je organizovaný a vedený ako z územia Ruska, tak aj z územia cieľových krajín tohto boja, a za hlavné ciele informačno-psychologického boja sa považuje vojenské a politické vedenie, personál ozbrojených síl a obyvateľstvo cieľových krajín. V tomto období sa psychologický boj môže viesť na strategickej a operačno-strategickej úrovni v spolupráci so silami a prostriedkami iných federálnych orgánov výkonnej moci Ruskej federácie, štátnymi, spoločenskými a náboženskými organizáciami.
Ruská vojenská doktrína
Cieľ viesť psychologické operácie a dezinformačné kampane v krajinách NATO je explicitne obsiahnutý v oficiálnych dokumentoch ruského štátu.
Podľa súčasnej ruskej vojenskej doktríny prijatej 25. decembra 2014 je NATO oficiálne hlavným nepriateľom Ruska. Konkrétne, článok 12 doktríny považuje budovanie silového potenciálu a približovanie infraštruktúry NATO k hraniciam Ruska za hlavnú vonkajšiu vojenskú hrozbu pre Rusko.
V doktríne sa spomínajú aj spôsoby boja proti krajinám, ktoré Rusko považuje za svojich nepriateľov. Konkrétne, v článku 46 doktríny sa uvádza, že medzi úlohy ruských ozbrojených síl patrí aj “rozvoj síl a prostriedkov informačného boja”.
Ak si spojíme vyššie uvedenú hrozbu z pohľadu Ruska a spôsob boja proti nej, vidíme, že Rusko vo svojom hlavnom strategickom vojenskom dokumente oficiálne deklaruje to, čo aj v praxi robí – vedie psychologické operácie proti svojmu hlavnému nepriateľovi – krajinám NATO. Na rozdiel od iných kľúčových štátnych dokumentov, ako napríklad ústavy, svoju vojenskú doktrínu Rusko aj reálne dodržuje.
Ciele a úspechy
Prieskumy ukazujú, že ďaleko nie všetci, čo sú vystavení ruskej propagande – či už vnútri Ruska alebo za jeho hranicami – ju považujú za dôveryhodnú. Na to, aby ruská propaganda dosahovala svoje ciele, však nie je vôbec potrebné, aby jej ľudia verili. Stačí, ak sa jej ich podarí presvedčiť, že veriť sa nedá nielen jej, ale žiadnemu “klasickému” alebo oficiálnemu zdroju informácií – t. j. nielen štátnym inštitúciám demokratických krajín, ale ani vedeckým štúdiám, overiteľným štatistickým údajom apod. Zjednodušene povedané, má za cieľ prinajmenšom presvedčiť, že “klamú všetci”. A to sa jej darí.
Malé krajiny ako Slovensko a Maďarsko samé o sebe nemajú zásadný vojenský a priemyselný potenciál a pre ruskú rozviedku sú najužitočnejšie ako vyvolávači problémov v Európskej únii a podkopávači jej jednoty, zneužívajúc vnútorné pravidlá EÚ na paralyzovanie procesu prijímania rozhodnutí. V krajinách s fungujúcim volebným systémom, kde politické vedenie musí brať do úvahy nálady v spoločnosti, môže presvedčenie dostatočnej časti obyvateľstva o pravdivosti kremeľských naratívov prinajmenšom paralyzovať proces rozhodovania, prípadne úplne zvrátiť také rozhodnutia, ktoré by neboli ruskému režimu povôli.
Absurdná proruskosť niektorých vedúcich predstaviteľov súčasnej slovenskej vládnej koalície je preto pre ruskú rozviedku vzorovým úspechom, pričom nie je podstatné, či tento úspech dosiahla prostredníctvom priamych kontaktov so slovenskými politikmi alebo nepriamo – využitím psychologických operácií proti ich voličskej základni tak, aby zmýšľala pre Rusko výhodným spôsobom.
Klamstvo na úrovni jednotlivca: ruský prezident
Ruský prezident vo svojich klamstvách využíva fenomén, ktorý opísal ešte Adolf Hitler vo svojej knihe Mein Kampf. Ak je lož príliš veľká a príliš okatá (nem. “große Lüge”), ľudia sú paradoxne náchylnejší jej uveriť ako menej drzej lži, pretože je pre nich ťažké si predstaviť, že by si niekto mohol dovoliť tak bezočivo a očividne klamať. Obzvlášť to platí v prípade, ak tak robí niekto vo vysokej verejnej funkcii, komu môžu na klamstvo rýchlo prísť.
Ruský prezident má schopnosť s kamennou tvárou a bez štipky emócie verejne na kameru tvrdiť úplné absurdity, mnohé z ktorých onedlho aj tak vyjdú najavo, pretože vie, že sa mu za to nič nestane. A naivný svet mu na tie absurdity opäť a opäť skáče.
Ako príklad takého klamstva ruského prezidenta môže poslúžiť tento prípad, kedy otvorene protirečil sám sebe:
Preklad:
8. február 2022: “Už som sa vyjadril ohľadom Vagnerovej skupiny. Ruský štát k tomu nemá žiadny vzťah. Hovorím to s plnou zodpovednosťou, bez akýchkoľvek skrytých motívov. Oni sa tam dohadujú, miestne úrady (afrických štátov) ich pozývajú na štátnej úrovni, ďakujú im za vykonanú prácu. Ruský štát s tým nemá nič spoločné.”
27. jún 2023: “Okrem toho chcem zdôrazniť a chcem aby sme aj my všetci o tom vedeli: Náklady na celú Vagnerovu skupinu plne zabezpečoval štát. Z rozpočtu Ministerstva obrany, zo štátneho rozpočtu sme kompletne financovali túto skupinu. Na finančné výdavky a motivačné odmeny štát [za rok] zaplatil Vagnerovej skupine 86,3 miliardy rubľov [cca. 860 miliónov €].”
Nezabúdajme ani na systematické klamstvá ruského prezidenta v predvečer ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022, kedy otvorene vodil za nos celý svet vrátane svetových lídrov. Na tlačovej konferencii po stretnutí s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom 8. februára 2022, z ktorej pochádza aj jedno z jeho vyššie uvedených vyjadrení o Vagnerovej skupine, napríklad tvrdil:
… presúvanie našich vojsk po vlastnom, čo chcem podčiarknuť, území sa predstavuje ako hrozba ruskej invázie – v tomto prípade na Ukrajinu. Údajne sa ohrozené cítia byť aj krajiny Pobaltia a iné krajiny – naši susedia. Na základe čoho, nie je úplne jasné.
Vo svojom prejave ráno 24. februára 2022, v ktorom fakticky vyhlásil Ukrajine vojnu, uviedol:
Pritom naše plány nezahŕňajú okupáciu ukrajinských území. My nikomu nič neplánujeme vnucovať silou.
Podobne ako ruský prezident klamali a zavázdali aj iní čelní predstavitelia režimu. V ich prípade si však nemôžeme byť istí, či to robili zámerne, alebo či ani sami nevedeli, že sa skutočne chystá vojenská invázia do susedného suverénneho štátu.
Slovenské médiá situácii nepomáhajú
Problém slovenských médií spočíva v tom, že vo svojich spravodajských reláciách často stavajú vyjadrenia svetových politikov na jednu úroveň a nerozlišujú medzi ich dôveryhodnosťou. Porovnateľne citujú napríklad vyjadrenia francúzskeho prezidenta, nemeckého kancelára a ruského prezidenta, hoci posledný dlhodobo systematicky klame a zavádza. Napríklad politika Rádiožurnálu Rádia Slovensko je poskytnúť poslucháčom nespracovanú informáciu bez vlastného postoja redakcie, “aby si z nej sami vybrali”. Väčšina ľudí si však vybrať nevie a keď z rádia počujú, ako úpänlivo ruský prezident a minister zahraničných vecí volajú po mieri, pomyslia si, že je to práve Rusko, ktoré skutočne chce mier, a prekážkou v jeho dosiahnutí je krvilačný západ, ktorý mier nechce dopustiť. V spojení s trúbami ruskej propagandy v určitých médiách a na sociálnych sieťach, ktoré vlastný postoj bez hanby prezentujú, sa potom takíto ľudia len utvrdzujú v prokremeľských naratívoch, čo ide na ruku súčasnému ruskému režimu a uľahčuje mu dosahovať svoj cieľ podkopávať stabilitu svojich nepriateľov.
A ako by to malo v mainstreamových slovenských médiách vyzerať? Vyjadrenia ruských politikov by sa buď nemali citovať vôbec, alebo zakaždým s komentárom redakcie, že sú pochybné, neoveriteľné a v rozpore s reálnymi krokmi ruskej vlády. K slovám ruského prezidenta, ako aj iných čelných predstaviteľov ruského štátu, napr. ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova alebo hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova, treba pristupovať s opatrnosťou a zakaždým brať do úvahy, že systematicky klamú a že ich verejné vyjadrenia zodpovedajú realite iba v tedy, keď to ruskému režimu vyhovuje.
A čo iní politici, napríklad Trump?
Pre objektívnosť treba spomenúť, že konzistentne klamú aj niektorí iní svetoví politici, ako napríklad Donald Trump. Ten je však vo svojich klamstvách inštitucionálne oveľa osamotenejší ako ruský prezident. Kým v USA a iných západných krajinách takéto správanie môže byť problémom jednotlivcov vo verejných funkciách, v Rusku je to problém celého štátneho systému ako takého. V USA je aj napriek rastúcej politizovanosti federálneho štátneho aparátu stále funkčná opozícia a stále existujú nezávislé médiá, ktoré nie sú podriadené prezidentovi a s radosťou ho kritizujú. V Rusku boli obidve komory parlamentu už dávno zdegradované na úroveň “pečiatkárne”, ktorá len formálne prijíma zákonodarné iniciatívy zaslané z administratívy ruského prezidenta. Ruské médiá sú buď pod úplnou kontrolou štátu, alebo sú prenasledované ako “zahraniční agenti” a “nežiadúce organizácie”. V rámci systému ruského štátu preto neexistuje sila, ktorá by mohla prezidentovi oponovať a jeho klamstvá vyvracať.
Informácie od ruského štátu proste ignorujme
Ruský prezident a iní čelní predstavitelia súčasného ruského režimu sa svojimi neustálymi a očividnými klamstvami kompletne zdiskreditovali. Neviem o žiadnej inej krajine, ktorej predstavitelia a štátny aparát by doma a vo svete šírili toľko klamstiev a robili to tak aktívne a systematicky ako súčasné Rusko. Súčasný ruský režim nemá ani štipku úcty a rešpektu nielen voči svojim vlastným občanom, ale opovrhuje aj obyvateľstvom iných krajín, ktoré vníma len ako nástroj a spotrebný materiál na dosiahnutie svojich cieľov.
K slovám ruského prezidenta a iných predstaviteľov ruského štátu preto pristupujme iba ako k vibráciám vzduchu bez výpovednej hodnoty. Ignorujme ich. Je naivné a miestami nebezpečné dôverovať akejkoľvek informácií pochádzajúcej od ruského štátu a jeho predstaviteľov, ktorá sa nedá nezávisle overiť.
Kým sa Rusko nevyslobodí z okov súčasného režimu, bude s ním veľmi ťažké spolupracovať v záležitostiach, ktoré si vyžadujú aspoň minimálnu úroveň vzájomnej dôvery. Nedá sa s ním vyjednávať o mieri na Ukrajine, nedá sa s ním rozvíjať obchodné vzťahy napriek jeho obrovskému potenciálu, nedá sa s ním spolupracovať v boji proti zmene klímy, globálnej chudobe ani iným výzvam, ktorým dnes svet čelí. A kým bude pri moci súčasný ruský prezident, nič sa na tom nezmení.
