Napriek tomu, že pomaly nerozoznám celú notu od štvrtinkovej, na hudbu som naviazaná viac než šnúrka na topánku. S uzlíkom, dvojtým. Spájam ju s vlastnými zážitkami, spomienkami, s emóciami, s dokonalým spôsobom vyjadrenia, s náladami, so životom. Som lenivá na vlastné playlisty a proaktívne hľadanie nových a dobrých kapiel. Nešpecifikujem sa na žiadny štýl, mám rada typ hudby, čo počúvate denne ako podmaz v Bille alebo HaeMku, proste „normálnu“, žiadne šlágre. Nepotrebujem vedieť, kde sa nachádza mobilný radar, koľko má Fico percent alebo aký lak na vlasy mi nerozštiepi končeky.
Superádio.
Moja jediná voľba do auta.
V Bratislave pre mňa neexistuje nič, čo by sa tomuto rádiu podobalo.
Žiadne slovo, iba zopár džinglov a hudba.
Hudba nová, neobohraná, počúvateľná hneď na prvý raz.
Novinky, ktoré sa objavia na Superádiu, hrajú populárne rádiá s oneskorením cca dvoch mesiacov (a potom samozrejme až do nemoty), mám v hlave veľa konkrétnych príkladov.
Hudba, ktorú ma láka počúvať znovu a tak sondujem, kto to je, čo to je, hm, to je dosť dobré, hm, koncertujú vtedy a tam...mám parádne rozšírené svoje oklieštené hudobné obzory.
Šírim tú frekvenciu ako vírus po taxíkoch a kamarátoch. Pretože Superádio je vírus, ktorý nechcete dostať z tela von.
A dnes mi ho niekto urval. Pri všetkom rešpekte k rádiu Viva, poznajúc ich obľúbenosť, problémy okolo ukončenia vysielania a ťahaníc so súdmi, bla bla, som neskutočne frustrovaná touto neprimeranou náhradou. Proste niekto mi ten uzol k topánke nie rozmotal, ale nasilu ustrihol. A tak mám ticho. Nechcem Rihannu, nechcem Tinu Turner, nechcem Desmod.
R.I.P. Superádio. A tolerancia rádiu Viva. And I’m fucked.
