Na začiatku bola jedna prechádzka s maminou a mojím bratom, neviem presne, kedy to bolo, ale tuším niekedy pred desiatimi rokmi. Mamina mi vtedy len tak mimochodom povedala, že ocino mi nahral veľmi pekný, ale smutný film. Po návrate z prechádzky som si ho teda pustila. Asi v polovici filmu som začala cítiť hrču v krku a na konci pri vete „Další vlak už nikdy nejel, protože začala válka“, sa mi po lícach začali kotúľať slzy. Ten film sa volal „Všichni moji blízcí“. Práve tento film je prvým zo série filmov Mateja Mináča o sir Nicholasovi Wintonovi a ním zachránených vyše 660 detí z Československa pred nacistickým terorom. Niektorí z vás si možno povedia, že môj ocino nemá srdce, keď dieťaťu pustí taký film, ale na jeho obhajobu musím povedať, že je to jeho spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby sme si s bratom vybrali nesprávne životné idoly/vzory. Krátko potom (teda aspoň mne sa to tak zdalo) som zachytila ďalší film, tentoraz dokument „N.G. Winton- Sila ľudskosti“. Práve pri tomto filme som si povedala, fuuuuha, tak toto je naozaj človek s veľkým Č. Nielenže zachránil 669 detí pred nacistickou totalitou, ale nikde o tom 50 rokov nehovoril a nebyť jeho ženy, ktorá raz pri upratovaní povaly našla dokumentáciu o transportoch, svet by sa o tomto príbehu nikdy nedozvedel. Sám pán Winton sa vyjadril, že urobil len to, čo bolo potrebné a trápi ho skôr, koľké deti nezachránil. Schválne, koľkí z nás by v tej dobe urobili niečo podobné? V dobe, keď vás kedykoľvek mohlo „zbaliť“ Gestapo pre akúkoľvek hlúposť, nieto pre zachraňovanie židovských detí. Lenže týmto sa to neskončilo, pán Winton je skutočný filantrop a stále pomáha tým, čo to potrebujú. Na konci spomínaného dokumentu sú premietané, vo forme titulkov, aktivity a ocenenia sir Nicholasa Wintona a je to naozaj dlhý zoznam. Pokiaľ by každý z nás urobil pre iných aspoň zlomok toho, čo pán Winton, svet by bol oveľa lepší, možno by mal aj blízko k dokonalosti.
„Wintonovu rodinu“ dnes tvorí niekoľko generácií, spolu okolo 5000 ľudí, ktorí vďačia za svoj život jedinému človeku. Mnohí z nich sú veľmi úspešní a snažia sa prispieť k tomu, aby bol dnešný svet lepší. Jedným z „Winton´s children“ je aj uznávaný kanadský žurnalista Joe Schlesinger. Do 11 rokov vyrastal v Bratislave. Po „Mníchove“ a rozdelení Československa sa jeho rodičia rozhodli poslať ho aj s mladším bratom do Anglicka k matkinmu bratovi. Pracoval a pracuje ako korešpondent pre CBC, reportoval udalosti ako vojna vo Vietname alebo kríza v Perzskom zálive. Československo musel opustiť počas svojho života dvakrát. Prvýkrát utekal pred nacizmom a druhýkrát pred komunizmom, pre ktorý po „víťaznom februári“ bol, ako vzdelaný v Británii, nežiaduci. Človek by si mohol myslieť, že po takýchto zážitkoch Československo, resp. Slovensko nenávidí a v živote sem už nevkročil. Opak je však pravdou. Celý čas sledoval politický vývoj u nás a v ´89, keď sa to všetko menilo, bol priamo na námestí a informoval zvyšok sveta, čo sa u nás deje a robí to stále. Jeho články o Slovensku mám rada, nehovorím, že som čítala všetky a že píše len o Slovensku, ale tie, čo som čítala, sa mi páčili. Má odstup od toho všetkého, čo sa tu deje, ale na druhej strane nie príliš veľký, a tak dokáže reportovať udalosti akoby z vtáčej perspektívy, ktorú občas potrebujem, aby som vedela posúdiť názory a stanoviská všetkých strán.
A za to všetko som mu veľmi vďačná, dokázal totiž to, čo málo z nás a Slovákov obzvlášť. Nepopiera nič zo svojej minulosti, ani to dobré, ani to zlé. Nikdy sa nemusel prihlásiť k svojim koreňom, svet ho pokojne mohol poznať ako kanadského žurnalistu a tým by to skončilo. Podľa mňa by sme si z neho mohli vziať príklad nielen ako jednotlivci, ale aj ako národ. Pretože z môjho pohľadu, čo sa týka našej histórie ešte stále máme problém priznať si jej negatívne momenty. V niektorých prípadoch máme tendenciu vymazať ich z učebníc alebo zaujať stanovisko extrémne priklonené len k jednej strane, resp. obviňovať z toho všetkých naokolo, ale vlastný podiel viny si nepriznáme. Ale nič nie je len čierne alebo len biele, život má priveľa šedých odtieňov.
K zachráneným deťom patria mnohé ďalšie významné osobnosti ako napr. spisovateľka Vera Gissing alebo politik lord Alfred Dubs.
A tak sa pán Winton stal v mnohom mojím vzorom a jeho výrok „Ak nie je niečo vyslovene nemožné, určite existuje spôsob, ako to uskutočniť“ mojím mottom. Mrzí ma ale, že tento príbeh na Slovensku pozná veľmi málo ľudí. Slovenské médiá sú v obrovskej miere zaplavené reportážami o ľuďoch, ktorí v živote nič nedokázali a neurobili. Tak sa snažím „robiť osvetu“ aspoň medzi priateľmi. A myslím, že sa mi to viac- menej darí. Mám totiž to šťastie, že sa pohybujem medzi inteligentnými ľuďmi, ktorí vedia rozlíšiť zlato od pozlátka.
