Brigita sa pomrvila v posteli, poslepiačky našmátrala budík a vypla ho. Pondelok, pomyslela si. Pondelok. Zrazu sa oprela o lakte. je pondelok pred Vianocami, musí pobaliť posledné maličkosti a stihnúť vlak domov.
On mal ten dobrý príbeh. On bol svoj dobrý príbeh. Tieto slová z mojej obľúbenej hry Novecento mi prebehli hlavou, keď som sa v utorok 12.2. dozvedela, že navždy odišiel Joe Schlesinger.
Štefánia otvorila zápisník. Prvá strana zívala prázdnotou. Čím začať. Písať to ako terapiu? Že by sa v nej skrýval druhý Franz Kafka?
Valéria vošla do vchodu a otvorila poštovú schránku. Vybrala z nej kôpku reklamných letákov a kráčala ku schodisku. Zvyčajne hádže celú kopu do zberu papiera pri schránkach, ale dnes si ich chce prezrieť.
Adam vystúpil z mestskej. Vôbec nevedel, kde je. V Bratislave začalo snežiť, čo automaticky znamenalo kalamitu. Autobus prešiel asi dve zastávky a uviazol v kolóne.
Každá rodina má svoju klenotnicu spomienok. Skrýva príbehy, ktoré každý člen počul snáď stokrát. Ako deti sme pri nich žasli, v puberte sme sa nad nimi uškŕňali
Občas sa zamýšľam nad tým, ako v mojom živote v podstate nepodstatné rozhodnutia podstatne menia a usmerňujú môj život.
Bolo ako bolo a bolo i ako nebolo. V kráľovstve za treťou horou panoval ľuďmi obľúbený kráľ Miloslav. Ako to už býva kráľovstvo malo nenásytného suseda. Kráľ Vavrinec zo Západnej ríše vyhlásil Miloslavovi vojnu.
Pomaly konči divadelná sezóna. Počas tejto sa toho udialo naozaj veľa. Myslím, že celkom úspešne som sa zabývala v našom hlavnom meste. Získala som „prechodný pobyt“ v Divadle v podpalubí, krásne umelecké zážitky.
„Prečo sa tvoj brat volá Gregor? Nikto sa u vás tak nevolá, navyše je to divné meno!“ spýtala sa ma pred pár rokmi moja kamarátka Karolína, pozerajúc na dvojročné chlapča, pobehujúce okolo nás. Iste v čase Markusov, Tobiasov, Sebastiánov, Samuelov a Alexov pôsobil Gregor trochu ako päsť na oko.
V piatok som bola v divadle. Pre tých, čo ma aspoň trošku poznajú, žiadna prekvapujúca správa. Tentoraz to bolo SKD v Martine. Www.narodnycintorin.sk (4.časť).
Dnes podľa cirkevného kalendára končí obdobie Vianoc. Sviatky pokoja a mieru. Stále vo mne rezonuje príbeh z prvej svetovej vojny, kedy počas Vianoc bol daný pokoj zbraniam do takej miery, že vojaci znepriatelených táborov slávili Vianoce spolu. Nedávno bol tento motív použitý na reklamu ani neviem na čo. Tiež to nebola zrovna „výhra“, keďže o pár dní sa v podstate navzájom vraždili priatelia...
Andrea sa snažila kráčať proti vetru s roztvoreným dáždnikom. Hoci nesnežilo, fujavica to bola poriadna. Kvapky dažďa primŕzali a vietor ich vrážal Andrei rovno do tváre. Ale už len kúsok a bude doma. Starká má už určite upečený koláč a uvarené kakao. Koniec koncov, blížia sa sviatky, a tak začína maratón v pečení.
Bol večer pred Štedrým dňom a Štefan sedel v poslednej lavici v kostole. Nebol to „jeho“ kostol. Vlastne žiadny kostol nikdy nebol „jeho“. Nepovažoval sa za veriaceho. Jeho Martuška však bola iná, citlivá, nábožná duša. Vždy na Vianoce jej urobil radosť a išiel s ňou na polnočnú. Kráčali spolu mlčky hore kopčekom ku kostolu a vychutnávali si vŕzganie snehu pod nohami. To bol jeho jediný kontakt s cirkvou a náboženstvom ako takým.
Včera začali majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Aj keby som to nevedela určite by mi to veľmi rýchlo došlo. Poobede som totiž stretávala ľudí v dresoch, na autách sa objavili miniatúry slovenskej vlajky. Musela som sa usmiať a ovládol ma ten známy pocit napätia a hrdosti zároveň.
Neznášam pondelky, pomyslela si Nika a vypla budík. Pomaly vstala z postele a pozrela sa von z ona. Snežilo. Vzdychla si. Padajúce vločky jej pripomínali, že sa blížia Vianoce, ale ona sa na ne vôbec netešila, už niekoľko rokov.
V posledných týždňoch premýšľam o tom, čo sa okolo mňa deje. S úsmevom, trošku ironickým hovorím, že voľakedy sme mohli tvrdiť, že žijeme sto rokov za opicami, dnes som si tým však nie taká istá. A stále častejšie sa mi vynára výrok z Hamleta, ktorý som toľkokrát počula na hodinách slovenčiny: „Niečo je zhnité v tomto štáte Dánskom."
Už dlhšie som v hlave nosila myšlienku napísať článok o sir Nicholasovi Wintonovi. Avšak kde začať? Príbeh tohto muža ovplyvnil priveľa životov na to, aby sa to dalo zhrnúť do jedného článku. Napriek tomu sa o to pokúsim.
V nedeľu z rozhlasu zaznela správa o smrti Václava Havla. Pravdu povediac som jej nevenovala príliš veľkú pozornosť, mala som pred skúškou a moja pozornosť bola teda sústredená iným smerom. Dnes však mám už prázdniny a dostali sa mi do rúk noviny, kde sa pánovi Havlovi, jeho životu a samozrejme najmä novembrovým udalostiam venuje pomerne veľký priestor, a tak som začala rozmýšľať, aký je môj postoj k tomuto velebenému i zatracovanému človeku, novembrovým udalostiam i Čechom ako takým.
Klaudia sa pozrela von. Snežilo. Uvedomila si, že ešte aj sneh je tu iný ako doma. Doma je krásne biely a vždy je ho všade aspoň dvadsať centimetrov, nie ako tu. Napadne pár vločiek, ktoré sa buď hneď roztopia, alebo ak sa nebodaj niektoré udržia po prvom dotyku so zemou, výfukové plyny áut ich hneď zafarbia do rôznych odtieňov sivej až čiernej.
