To, že existuje nejaký hokej som si začala uvedomovať dosť neskoro, ale o to intenzívnejšie. Prvá zreteľná spomienka sa mi vynára v súvislosti so striebrom z Petrohradu. Pamätám si privítanie hokejistov, kde dav bol šťastím bez seba, ale Miroslav Šatan sa mi zdal smutný. Spýtala som sa ocina, čo sa stalo. Vraj sme získali striebro a ja som nechápala to sklamanie, však striebro je druhé miesto a to je super. Až neskôr som pochopila, že striebro znamená prehru a vedomie, že ste mali zlato na dosah. No a potom nasledoval rok 2002. Nikdy nezabudnem ako 11.5. 2002 zazneli slová: „Sme majstri svet! Fantasticky sa to hovorí, fantasticky to znie!“ A my sme doma otvárali šampanské. Bolo to úžasné, každý chlapec mal svoj hokejový vzor, všetci chceli byť Šatan, Pálffy, Bondra, Lašák. My dievčatá sme si zas hľadali medzi zlatými chlapcami „budúcich manželov“. 2003 sme konečne porazili Čechov. V pamäti mi tiež rezonuje Vancouver, aj majstrovstvá na Slovensku no a samozrejme rok 2012. Minuloročný máj sa mi spája s učením sa na štátnice a hokejom. So spolubývajúcimi sme počúvali zápasy s komentárom pána Jarkovského a naozaj nikdy nezabudnem na zápas s Kanadou- to boli nervy. Ale potom to nadšenie, v uliciach trúbili autá, v byte nad nami bolo počuť: „Slovenskoooo, Slovenskoooo!“ Semifinále s Čechmi som zažívala v divadle. Keď zápas, pre nás, víťazne skončil, v publiku sa začalo šepkať: „Vyhrali sme. Vyhrali sme.“ Potom na javisko vystúpil pán Čálik a oznámil, že sme naozaj vyhrali, nastal obrovský aplauz. Smiali sme sa, že z celého predstavenia mali najvätší potlesk naši hokejisti. Viedli sa diskusie, ako to dopadne vo finále s Rusmi. Striebro. Ale na stretnutí s fanúšikmi na námestí SNP už nikto nepôsobil sklamane. Na Slovensku naozaj platí, že v dnešnej dobe dokáže námestia naplniť už len hokej.
V antropológii existuje termín „kontrolovaný konflikt“ a spája sa práve so športom. Podľa tejto teórie šport podporuje mier, pretože emóciám, ktoré zapríčiňujú vojny, dajú ľudia priechod počas povzbudzovania a domov sa vrátia pokojnejší. Ako môj brat zahlásil, od zápasu Slovenska s Francúzskom, je v našej republike 5 000 000 hokejových trénerov, ale pre mňa to má celé ešte jeden oveľa dôležitejší rozmer. Nemám rada masové akcie a ošiale, keď sa niektoré mediálne známe osoby oslavujú ako bohovia. Pri hokeji sa však vždy nechám strhnúť. A rada. Už niekoľko rokov tvrdím, že nebyť našich hokejistov, mala by som občas problém priznať sa a hlavne vysvetliť, že som zo Slovenska a kde to vlastne je. Hlavne, keď sa našim oficiálnym reprezentantom štátu podarí zase raz nejaké faux pas. Z každej strany počúvame o kríze hodnôt, o nedostatku vzorov pre mládež a podobne. Niet sa prečo diviť, však sa stačí pozrieť do televízneho programu, na čom teraz „fičia“ násťroční. Preto Pán Boh zaplať za hokej, lebo vďaka nemu aspoň na pár týždňov je tento národ hrdý na to, kým je a mládež má aspoň nejakú šancu na správne vzory. A tak našim chlapcom držím palce, aby sa im darilo, nech to trúbenie, dresy a vlajočky vládnu Slovensku, čo najdlhšie.
