„Láska je trpezlivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká...“ Aj tento citát z Biblie vám vyhodí, ak dáte do Google slovo láska. Ja by som však pridala ešte jeden prívlastok- Je zodpovedná. Zodpovedná za toho druhého.
Nie je to tak dávno. Pred tromi rokmi som začala študovať na výške v Bratislave. Moje kamarátky sa rozliezli kade-tade, a tak som sa ocitla takmer sama vo veľkom meste. Na internáte som bývala s mojou kamarátkou Veronikou, mojou nenahraditeľnou polovičkou už od čias základnej školy, študuje však na inej fakulte. Keďže na internáte boli len trojlôžkové izby, našli sme si ešte jednu spolubývajúcu- Zuzku.
Skvelo medzi nás zapadla. Dni sa míňali a my sme si užívali strasti i slasti študentského života. Pomaly sa blížil čas skúšok a my sme poctivo študovali. Vlastne, snažili sme sa študovať. Väčšinu času sme, totiž, prerozprávali. Prebrali sme všetko- naše sny a túžby, názory i životné priority. Zistili sme, že túžime po tom istom- šťastnom a úspešnom živote.
Po prvých zápočtoch a skúškach nastal opäť čas sladkého nič nerobenia. A prvých lások. Veronika mala šťastie, už na strednej sa dala do kopy s Matejom a kvôli nemu sa rozhodla študovať v Bratislave, keď sa spoznali, bol už na výške. Stále sú spolu a klape im to. Zuzka sa páčila všetkým, ale stále vravela, že ešte nenašla toho pravého. Všetci ju dávali do kopy s Kamilom- miestnym idolom a neskutočným frajerom, synáčikom bohatého otecka. Jednoducho povedané, Kamil Zuzku chcel, ona jeho nie, ale snažila sa k nemu správať slušne. Ja som v tom čase spoznala Igora, ale bolo to len v začiatkoch.
Krátko po nastúpení do letného semestra prišli na našu univerzitu na šesťmesačný študijný pobyt zahraniční študenti.
Najviac ich prišlo na Zuzkin odbor, a tak dostal skoro každý domáci študent na starosť jedného zahraničného študenta. Zuzke prischol Simon z Anglicka. Bol vysoký, mal vyšportovanú postavu a bol čierny, áno, bol černoch. Zuzka sa mu snažila všemožne uľahčiť začiatky v novej krajine. Učila ho po slovensky, aspoň základné frázy, aby bol ako-tak samostatný. Simon si to veľmi vážil a snažil sa jej to oplatiť. Keďže Zuzka mala a má rada divadlo, brával ju na všetky možné predstavenia. Občas zašli do kina či dobrej reštaurácie. A Zuzka nám začala kvitnúť pred očami, veľmi sme jej to s Veronikou priali, veď Simon bol pravý džentlmen a bolo na prvý pohľad zrejmé, že má Zuzku veľmi rád. Plánovali, že na konci semestra obaja odídu na čas do Anglicka a potom uvidia, kde sa usídlia.
Jedného dňa, bolo to po predĺženom víkende, cez ktorý Zuzka vzala ukázať domov Simona, som ju našla v našej izbe usedavo plakať.
„Zuzi, čo sa stalo?“ ... Žiadna odpoveď.
„No tak Zuzi, čo sa deje? Stalo sa niečo u vás? Vaši Simona neprijali?“
„Nie, naopak.... Teda, boli prekvapení, možno šokovaní, ale zbadali, že Simon je super a myslí to so mnou vážne...“
„Tak, čo potom?“ Znovu žiadna odpoveď, len plač.
„Bol tu Kamil...“
„Kamil? A čo chcel?“
„Povedal.... Povedal, že ak sa okamžite nerozídem s tým negrom, niečo mu urobí... Vraj..... Vraj nikdy nedovolí, aby mu mňa vzal niekto iný...“
„A ty mu veríš? ... Veď poznáš Kamila...“
„Peti, ty si ho nevidela.... Naozaj som sa ho bála... on... on je teraz schopný všetkého!“
Asi prvýkrát v živote som naozaj nevedela, čo povedať. To ticho a Zuzkine vzlyky však boli neznesiteľné. Nakoniec som sa odhodlala a pošepky som sa spýtala: „Čo budeš robiť?“
Zuzka zdvihla hlavu, pozrela na mňa uslzenými očami a akoby vydýchla: „Neviem.“
Po týždni som sa to však dozvedela...
Práve som išla na obed, keď som za sebou počula: „Pétua, Pétua....“
Bol to Simon. Najradšej by som sa bola rozbehla preč, ale počkala som.
„Ahoj Simon, čo sa deje?“ Snažila som sa tváriť, že nič netuším, ale veľmi sa mi to nedarilo.
„Co je with Zuzka? Ona písala list a nerozumiem. Ona všetko zrušiť. England, naše plans.... Neberie mobil.. Keď stretnúť, nerozpráva so mnou... Len crys a prosí... Choď preč ... Čo som urobiť?“
Bolo mi ho naozaj ľúto. Čo som mala robiť? Keby som mu povedala o Kamilovi, určite by sa rozhodol o Zuzku bojovať a mohlo by dôjsť k tomu najhoršiemu... To by mi Zuzka neodpustila. Mala som mu klamať a povedať, nech na Zuzku zabudne? To by však znamenalo definitívny koniec ich šťastia.
„Simon... Veríš, že chcem pre vás oboch to najlepšie?“
„Yes.... You and Veronika are our friends, or?“
„Máš pravdu, som. Takže, prosím ťa, viem, že je to pre teba ťažké, ale na nič sa nepýtaj a odíď sám, keď sa niečo zmení, dám ti vedieť..“
„But...“
„Prosím ťa... Už musím ísť, maj sa.“
Doslova som ušla. Nemohla som sa už na neho pozerať. Bol taký nešťastný a nechápal, čo sa deje, vedel však, že jediné, čo mu zostáva, je dôverovať mi...
Po pár dňoch skutočne odišiel. Zuzka už neplakala, ale už sa ani nesmiala. O niekoľko týždňov nás obe zavolala a posadila na posteľ.
„Dievčatá, bolo mi tu s vami naozaj krásne, ale už tu nemôžem zostať, nie s vami, ale v tomto meste, v tejto krajine.... Tu máte.... Na pamiatku.“
Ja i Veronika sme dostali malý prenosný rámik s fotkou v našich začiatkoch- vyzerali sme šťastne.
„A kam ideš?“ spýtala sa Veronika.
„Na študijný pobyt do USA.“
„Ale veď to sa potom vrátiš...“ vyhŕklo zo mňa.
Zuzka sa usmiala, ale jej oči skôr plakali: „Ale ja sa nechcem vrátiť.“ Pochopila som.
„Dobre teda.... pustíme ťa, ale okamžite nám pošleš adresu, kde sa vyskytuješ... Možno sa nám voľaktorej podarí navštíviť ťa...“
„Jasné. A ďakujem kočky, za všetko....“
Na druhý deň odišla. Neskôr som videla po škole behať Kamila. Bol naštvaný.... Cítila som však istú dávku satisfakcie. Hoci Zuzke strašne ublížil, jeho plán mu nevyšiel....
O týždeň prišiel e-mail od Zuzky. Pridala zopár fotiek z okolia a nezabudla na adresu. Vtedy som si povedala: „Teraz alebo nikdy.“ Napísala som Simonovi. Vysvetlila som mu, že tu boli isté okolnosti, ktoré Zuzku prinútili konať tak, ako konala. A ak mu na nej ešte záleží, tu je adresa. Odpoveď prišla asi o hodinu: „Zajtra lietam. Drž palce.“
Po pár dňoch som dostala e-mail od Zuzky. Ďakovala mi a pridala svadobnú fotografiu. So Simonom si všetko vysvetlili a potom už nebolo treba strácať čas.
To bolo pred tromi rokmi, obaja ešte študujú, striedavo žijú v USA a v Anglicku. Zuzkini rodičia za nimi často chodia. Oni však Slovensko navštevujú len sporadicky a v Blave odvtedy neboli.
Áno. Láska je zodpovedná. Zodpovedná za toho druhého. Za jeho život, zdravie, bezpečie a Zuzka so Simonom to veľmi dobre vedia.
