Nikdy som si nemyslela, že sa to môže naozaj stať. Samozrejme, že som čítala o náhlej zmene správania rôznych ľudí na celom svete. V tých článkoch sa hovorilo, že tí ľudia po nejakej zvláštnej udalosti v ich živote zmenili rebríček priorít a začali sa správať akoby to ani neboli oni. Ale môj brat? Ako sa môže presvedčený rasista zmeniť na obhajcu mieru a rovnosti medzi ľuďmi? Ale predbieham!
Môj brat je 18-ročný puberťák. Ako každý chalan v jeho veku má rád tvrdšiu hudbu a rád chodí von so svojou partiou. Vlastne bol, mal a chodil. Tak od začiatku!
Môj brat Tadeáš je odo mňa o dva roky starší. Pred troma rokmi začal chodiť na strednú. Keďže tam z jeho starých kamošov nikto nešiel, bol nútený nájsť si novú partiu. A aj si našiel. Bola to skupina chalanov, ktorí si hovorili „Bieli anjeli“ a najradšej vo voľnom čase podnikali ničivé „výpravy“ proti nepriateľom, za ktorých považovali všetkých ľudí tmavšej pleti, ale najmä gang „Čierni diabli“, v ktorom boli hlavne rómski puberťáci. Tadeáš sa začal meniť.
Prefarbil si vlasy na peroxidový blond, začal si obliekať čudné handry, ktoré ani zďaleka nepripomínali oblečenie a neuveriteľne sa zmenilo jeho správanie a názory. Prestala som mu rozumieť. Už to nebol môj brat, ale niekto cudzí, ktorý mi neustále vykrikoval, že som hlúpa, lebo som nesúhlasila s jeho predstavou o ľuďoch, a že sa ho nesnažím pochopiť. Po čase mi to už neprekážalo, lebo som ho vídavala len zriedka. Najdôležitejší boli pre neho „kamaráti“, s ktorými trávil všetok čas. V škole ledva prechádzal, cez deň sme ho s rodičmi videli len ráno, keď niekam odchádzal a pochybujem, že to bolo do školy, ako tvrdil a večer, keď prišiel. S nikým z nás sa nerozprával a správal sa k nám akoby sa za nás hanbil. Rodičov to veľmi trápilo, hlavne mamu.
Jedného večera zazvonil niekto pri dverách. Začudovali sme sa, lebo Tadeáš mal kľúče a jedine on doma chýbal. Zrazu sme s mamou začuli cudzie hlasy. Vyšli sme na chodbu. Vo dverách stáli dvaja policajti a...Tadeáš. Policajti nám oznámili, že prichytili Tadeáša a jeho partiu ako sprejmi písali na autobusy nadávky a rôzne heslá. Keďže Tadeáš nebol plnoletý, doviedli ho domov a rodičom vycálovali pokutu namiesto neho.
Vtedy otec povedal: „Tadeáš, takto to ďalej nejde! Vyber si- buď zmeníš školu- pôjdeš na internát do iného mesta, alebo pôjdeš pomáhať môjmu známemu do utečeneckého tábora.“
Môj brat si vybral druhú možnosť. Myslel si, že sa z toho nejakým spôsobom uleje a všetko pôjde tak ako pred tým. Ako sa len mýlil. Otec si dal naozaj záležať. Vybavil si v práci prestávky podľa Tadeášovho rozvrhu, čakával ho po vyučovaní pred školou, zaviezol do tábora, po troch hodinách prišiel preň a zaviezol domov.
Zo začiatku bol Tadeáš neskutočne naštvaný. Keď prišiel domov trieskal dverami, kričal na rodičov, že on nie je malé decko, nech mu dáme všetci svätý pokoj, vraj vie, čo je pre neho správne a nemáme právo zasahovať mu do života. Obdivovala som rodičov ako mu na to pokojne odpovedali: „Máme na to právo. Sme tvoji rodičia a ľúbime ťa, to čo považuješ za správne, je nespravodlivé a choré.“
Po dvoch týždňoch to Tadeáš vzdal, nekričal, ale ani nerozprával, dvere zatváral normálne.
Asi po mesiaci sa môj brat začal usmievať, len tak. Neverila som vlastným očiam. Ale najväčší šok som zažila, keď som raz prišla domov zo školy a počula v kúpeľni tiecť vodu. ,Kto môže byť o takomto čase doma?` , pomyslela som si. „Haló, je niekto doma?!“ Z kúpeľne vyšiel môj brat a uterákom si sušil vlasy. Mal ich svojej pôvodnej farby a s úsmevom mi povedal: „Čavko Anez, ako bolo v škole?“ ,On sa so mnou rozpráva? A povedal mi Anez? Tak ma volával, keď sme boli malí. Posledný rok som bola preňho Aneža alebo vzduch.` Udivene som sa na neho dívala asi hodnú chvíľu, lebo sa začal na mňa zhovievavo usmievať. „ Dobre“, spamätala som sa, „ Čo tu robíš o takomto čase?“ „ Ale, odpadli nám dve hodiny, tak dnes pôjdem do tábora skôr a budem tam dlhšie.“ „Teba to inak chytilo?“ , podpichla som. Tadeáš sa len potmehúdsky uškrnul. „No počkať, tento pohľad poznám.....ty tam chodíš aj kvôli niečomu inému...ale skôr asi niekomu...“ Môj brat mykol plecami a odvetil: „Možno. Ale faktom je, že som už pochopil ako som sa mýlil. Vieš všetci tí ľudia, čo nemajú domov, nevedia, čo s nimi bude, stratili tak veľa. Rodinu, všetok majetok... ostal im iba holý život. Museli odísť zo svojej krajiny kvôli nejakým tupcom, ktorým sa niečo nepáčilo......A takým tupcom som bol aj ja......To je už toľko? Musím ísť, Kika ma už bude čakať, dnes začíname s hodinami slovenčiny pre dospelých- zíde sa im to, keď budú niečo potrebovať vybaviť. Tak sa maj.“ A odišiel.
Zostala som v tichom byte sama a chvíľu som len tak stála a pýtala sa samej seba či je to naozaj, či sa môj brat znovu vrátil. A bola to pravda.
Keď sa naši vrátili z práce, videla som, že sú veľmi nervózni. Behali hore-dolu po byte a občas si vzdychli. Ja som sa len usmievala, lebo som vedela, že sa strachujú zbytočne.
„ Oci?“ „Áno Anežka?“ „Nemusíš sa báť. Tadino naozaj išiel do tábora, bol doma, keď som prišla zo školy. Dokonca sa vrátil k svojej farbe vlasov.....a má ešte jeden dôvod, aby tam chodil....volá sa Kika.“ Potom som už len videla, ako si obaja vydýchli- otec zašepkal: „Vďaka Bohu..“ A mamke sa v očiach zaleskli slzy.
Keď sa brat vrátil, bola som už v posteli, ale nemohla som zaspať a naši tiež. Hneď ako započuli kľúče, obaja vyleteli z postele a zasvietili na chodbe. „Ahojte, vy ešte nespíte? Prepáčte, ale trošku som sa zdržal. Pán Slahničan nás s Kikou pozval do kancelárie, pochválil náš projekt s výučbou slovenčiny a dal nám zopár rád....No a potom som bol odprevadiť Kiku, aby nešla sama. Hneváte sa?“ Mama ho objala a otec potľapkal po pleci so slovami: „ Nehneváme sa, ale nabudúce zavolaj...Dobrú noc a nezobuď Anežku.“ „ Dobrú.“ Opatrne otvoril dvere na našej izbe a potichu sa vkrádal dnu, vtom som zapálila nočnú lampu a on sa na mňa zvedavo pozrel: „Ty ešte nespíš?“ „Nie, čakám ťa, nestihol si mi povedať, kto je Kika.“ „Aha, takže takto!“, zašemotil s úškrnom, „ty si ale zvedavá. ....Ale ja som hrozneee unavený.“ „ No tak, povedz mi to, vieš, že inak nezaspím.“ „ Tak dobre. Kika je neter pána Slahničana a je fakt úžasná. Nevieš si predstaviť ako pomáha ľuďom v tábore. Vidíš na nich, že im stačí, keď sa na nich usmeje. Kika sa dokáže celá rozdať. Veľmi ju obdivujem, že je taká aká je. Veľa si toho prežila. Pred dvoma rokmi jej zahynuli obaja rodičia pri autonehode. Zostal jej iba brat, ktorý má Dawnov syndróm, volá sa Oliver. Majú sa veľmi radi. Spomínala mi, že jej mamu nahovárali na interrupciu, lebo sa vedelo, že bábätko nebude v poriadku, ale odmietla. Kika je za to veľmi vďačná, lebo inak by bol jej najbližšia rodina strýko. Býva teraz u neho a Oli v internátnej škole, Kika ho ale každý týždeň navštevuje. Budúci týždeň mám ísť s ňou, bude to také oficiálne...“ „Takže vy už spolu chodíte?!“ , vyhŕklo zo mňa. Zasmial sa: „....no, keď sa s niekým prechádzaš ruka v ruke po ulici...“ „A kedy nám ju predstavíš?“ Zase sa zasmial: „No s našimi to musím urobiť trošku oficiálne a slávnostne, ale tebe ju môžem predstaviť aj zajtra, počkáme ťa pred školou.“ „Júúú, to je super.“ „No a teraz spať, dobrú noc“ „Dobrú.“
Na druhý deň som sa nevedela dočkať posledného zvonenia. Konečne sa vyučovanie skončilo a ja som vybehla zo školy, hneď som ich zbadala. Držali sa za ruky a Kika sa mi zapáčila. S dlhými hnedými vlasmi a postavou tak akurát vyzerala naozaj pekne. Keď som k nim došla, Tadeáš nás predstavil: „Takže Kika toto je moja sestra Anežka. Anežka toto je Kika.“ Podali sme si ruky a takmer naraz sme povedali: „ Som rada, že ťa spoznávam.“ Usmiala sa, fakt krásne. Vôbec som sa Tadeášovi nečudovala...
Odvtedy prešli dva roky. Rodičia si Kiku obľúbili a ja ju už považujem za svoju sestru, proste patrí do rodiny aj s Oliverom. A naši zaľúbenci sa majú stále rovnako radi, plánujú spoločnú budúcnosť. Kika chce študovať sociológiu a psychológiu a Tadeáš právo. Obaja to využijú v tom, čo robia doteraz- pomáhať tým, čo to najviac potrebujú.
