„Lebo!“ odvrkla som kamarátke a vzala brata domov. Odpoveď bola jednoduchá, bratovi som vybrala meno ja ...
Bolo to v jedno leto. Mala som 10. Rodičia pracovali, starkí boli na druhom konci republiky, a tak som veľa času trávila sama doma alebo na ihrisku. Odrazu začal na lavičke pri ihrisku sedávať starší pán, usmieval sa na deti, pozoroval ich pri hre, občas ponúkol cukríkmi. Samozrejme, ako dôkladne vychované, mestské deti, sme si nevzali. Veď čo ak nás chce uniesť. Asi v polovici júla odišla Karolína s rodičmi k moru. Ja som mala ísť o pár dní ku starkej, keď sa vráti z kúpeľov. Aby som sa tých pár dní nenudila a nevymýšľala hlúposti, kúpili mi naši basketbalku. Chodila som si zahádzať na kôš. Raz bolo napršané, ale ja som nevedela doma obsedieť. Vzala som teda basketbalku a išla som na ihrisko. V zápale hry som si nevšimla kaluž a už som bola na zemi. Ale tentoraz som sa nevedela postaviť kvôli ohromnej bolesti v nohe, tak som sa sediac v kaluži rozplakala. Bol pracovný deň a deckám sa nechcelo ísť von, keď bolo mokro, takže naokolo nebolo nikoho. Ako dieťa s ohromnou fantáziou som si predstavovala, ako tam umriem a nájdu ma až naši. Vtom sa za rohom objavil starší pán, čo sedával na lavičke, išiel z obchodu. Bol mojou jedinou nádejou, a tak som podvedome zintenzívnila mieru svojho plaču. Pribehol ku mne, nákup položil vedľa kaluže a prihovoril sa mi:
„Čo sa ti stalo, Natálka?“
Tak ma zarazilo, že pozná moje meno, až som zabudla plakať a ako pravá dáma som si utrela nos do rukáva.
„Padla som a strašne ma bolí noha.“
„Tak poď chyť sa ma okolo krku, ponesiem ťa.“
Vtom mi ale v hlave zasvietila kontrolka: „Ale ja sa nemám rozprávať s cudzími a už vôbec s nimi niekam chodiť.“ A znovu som bola za dámu.
Usmial sa: „Som Gregor Belej, otec vášho suseda Dušana Beleja.“
Uja Dušana som dobre poznala, býval sám, ale mal priateľku, sympatickú blondínu. Často k nám chodil na kus reči, mnohokrát aj s Petrou. V poslednom čase naši vraveli, že im pôjdeme na svadbu.
„Ešte som cudzí?“ Pokrútila som hlavou. Prehodil si uši nákupnej tašky na zápästie a zdvihol ma na ruky. U nich doma ma opatrne posadil a zavolal taxík. Sprevádzal ma až do ordinácie, keď chcel vyjsť von, chytila som ho so strachom za ruku: „Ujo Gregor, počkaj tu, prosím.“ Pozrel na doktorku, ktorá sa usmiala a mlčky prikývla.
Vytušil, že nie som fanúšik medicíny a neplánujem byť lekárkou. Snažil sa odpútať moju pozornosť od úkonov, čo sa mu podarilo po pár slovách: „Predstav si, poznal som jednu princeznú. Volala sa Natálka.“
„Ako ja?“
„Presne ako ty.“
Asi po tretej rozprávke som zistila, že mám nohu v sádre a môžem ísť domov.
Našim nechal vo dverách lístok, kde ma nájdu a my sme u jeho syna pili limonádu a rozprávali sa. Ujo Gregor bol učiteľom na dôchodku. Mal rád svoju prácu, aj na dôchodku často zastupoval. Prisťahoval sa k synovi len nedávno. Pred tým býval v malom meste, vychoval tam niekoľko generácií, každý ho poznal, prihovoril sa, predstavil deti, občas už aj vnúčatá. Chýbalo mu to. Preto rád sedával pri ihrisku a mimovoľne sa učil mená tunajších detí, učiteľská pamäť jednoducho nesklame.
Po čase siahol po knihe. Dobšinského rozprávky. Prisadol si vedľa mňa, aby som videla na obrázky a začal čítať, každá princezná sa samozrejme volala Natálka...
Zobudila som sa na to, ako ma mama hladká po hlave. Bola som stále u susedov, ujov príjemný hlas a udalosti toho dňa ma proste uspali. Počula som otca, ako ďakuje pánovi Belejovi a vzápätí vošiel do obývačky, kde som ležala na gauči. Zodvihol ma do náručia a niesol domov. Ujo nás odprevadil až na schodisko.
Celý večer naši telefonovali a rozmýšľali, čo so mnou. K starkým som nemala ako ísť, starká nemohla k nám, lebo okrem mňa sa v to leto starala aj o bratranca a sesternice. Druhí starkí boli na dovolenke. Naši mali vybavenú dovolenku na august, mali sme ísť do Tatier. Mama si vzala na pár dní oočerku, ale nevedeli, čo potom.
Na druhý deň okolo obeda u nás niekto zazvonil. Bol to ujo Gregor, prišiel sa spýtať, ako sa mám a priniesol mi kinderko. Mama ho zavolala dnu, ponúkla mu kávu a odbehla do kuchyne. Ujo si prisunul stoličku ku gauču, na ktorom som ležala a prepínala programy v telke.
„Tak ako sa má naša maródka?“
„Nudím sa.“ Ujo sa z chuti zasmial a vytiahol z vrecka sedmové karty. Hrali sme faraóna. Olympijského. Mama priniesla kávu a sadla si na stoličku pri stole. Pozerala kamsi do prázdna. Po chvíli si vzdychla. Ujo Gregor ju nenápadne pozoroval a opýtal sa: „Stalo sa niečo?“
Mama sa vrátila do reality, rozpačito sa usmiala a odvetila: „Nemám s kým nechať Natálku. Manžel finišuje s jedným projektom, takže sa nemôže v práci uvoľniť. Ja sa tiež musím budúci týždeň vrátiť. A nik z rodiny k nám momentálne nemôže pricestovať.“
„Ak vám to pomôže, môžem sa cez deň o ňu starať ja.“
Mama sa na neho trochu nechápavo, ale vďačne pozrela: „Vám by to neprekážalo? Nechcela by som vám spôsobovať starosti.“
„Ale prosím vás, to dôchodcovské leňošenie mi už lezie na nervy.“
Mama sa zasmiala a poďakovala.
Hoci som mala zlomenú nohu, bolo to najlepšie leto. Ujo Gregor za mnou denne chodil, čítal mi rozprávky, rozprával príbehy zo svojho detstva, občas mi niečo uvaril a hrali sme sa všetky možné hry. Keď som dostala barle, chodil so mnou na menšie prechádzky. Trpezlivo na mňa čakal a pomáhal mi, kým som sa naučila barle aspoň trošku ovládať. Keď začala škola a dali mi dole sádru, často som po vyučovaní zabehla k Belejovcom, ujo mi uvaril čaj, pomohol s úlohami, a keď bolo pekne každý piatok sme išli na dlhú prechádzku niekam do prírody. Ujo Gregor, ako bývalý učiteľ prírodopisu, ma naučil rozoznať buk od jelše, jedličku od smreka a stopu srny od stopy diviaka. Myslím, že našim sa celkom hodilo, že majú poruke takéhoto „náhradného“ starého otca. Možno vplyvom našich piatkových prechádzok, riadením osudu, alebo proste rozhodnutím mojich rodičov, mi v novembri bolo oznámené, že v lete budem mať súrodenca. Nebola to tá najočakávanejšia správa môjho života, ale v podstate som sa potešila.
Začiatkom decembra napadol prvý sneh. S ujom sme chodili len na krátke prechádzky, ale väčšinou sme zostávali u nich a čítali si, alebo sme sa rozprávali. Zvyčajne to bolo tak, že som si doma zhodila tašku, prezliekla sa a bežala o poschodie nižšie. Dvakrát som zazvonila, ako poštár, a o chvíľku sa vo dverách objavila ujova usmiata tvár. Pred Vianocami mi však nik neotvoril. Asi išli nakúpiť vianočné darčeky, pomyslela som si a vrátila sa domov.
Večer sa u nás zastavil ujo Dušan. Už som bola v posteli, nepočula som, o čom sa s našimi rozprával. Na druhý deň bola sobota, všetci sme doma spolu raňajkovali.
„Mami, poobede zbehnem k Belejovcom. Ujo Gregor včera nebol doma, chcem mu ukázať jednotku z prírodopisu. Iba ja som vedela pomenovať všetky ihličnany,“ dodala som hrdo.
Naši na seba pozreli. Otec si odkašľal a obrátil sa ku mne: „Vieš Naty, teraz to nepôjde, pán Belej je v nemocnici.“
„A dokedy tam bude?“
„Nevieme,“ ozvala sa mama.
Na druhý deň som nakreslila obrázok, ako sme s ujom Gregorom boli na hríboch. Zaniesla som ho k Belejovcom.
„Dobrý deň, mohli by ste toto dať ujovi Gregorovi?“ spýtala som sa jeho syna, keď sa objavil vo dverách a vtisla mu do rúk hárok papiera. Zdalo sa mi, že mi chce niečo povedať. Oči sa mu akosi leskli, ale napokon len šepol: „Iste.“
Nechápala som, čo sa deje, ale vedela som, že dospelí okolo mňa sa správajú zvláštne. Kedykoľvek som prišla za našimi do izby, prerušili rozhovor, pri ktorom šepkali a vyzerali ako obarení. Ujo Dušan sa na mňa vždy usmial a vzdychol si. Ale neriešila som to. Len som počítala dni a pokúšala sa uhádnuť, čo také môže byť ujovi Gregorovi a kedy ho asi pustia.
V stredu som s našimi pozerala telku, keď zazvonil telefón. Zdvihol otec. Keď sa vrátil, doslova sa zvalil do kresla a šúchal si koreň nosa. Potom mlčky pozrel na mamu a vzápätí na mňa. Vedela som, že sa niečo deje.
„Oci, to volal ujo Dušan?“
„Áno.“
„Už vie, kedy pustia uja Gregora z nemocnice?“
Zase ten pohľad na mamu.
„Vieš Naty, on sa už nevráti.“
„Akože nie? Však vždy sa všetci vrátia. Starká, ja, mama. V nemocnici ľudí vyliečia, aby sa mohli vrátiť.“ To bolo moje vnímanie nemocnice. S prípadom, keď je aj medicína 20. storočia bezmocná som sa dovtedy ešte nestretla. Naši mi vysvetlili, že ujo Gregor mal problémy so srdcom, roky rozčuľovania si vyžiadali svoju daň. Kým sa prisťahoval k synovi, prekonal dva infarkty.
Pohreb sa konal na druhý deň. Všetci okolo mňa plakali, smrkali, ale mne sa to vôbec nezdalo skutočné. Stále som čakala, že sa niekde ujo Gregor objaví a zo srdca sa zasmeje, ako vždy.
Po obrade sme sa stretli u Belejovcov. Dušan nás pozval na taký malý kar. Nechala som dospelých v obývačke a nepozorovane som prekĺzla do izby uja Gregora. Na stole ležala kniha Dobšinského rozprávok. Vzala som ju, sadla si do kresla, rukou som prešla po obale. Vtedy mi to došlo a po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Už sa nikdy nepôjdeme prejsť, neporozpráva mi, ako kradli čerešne vo farskej záhrade. Nevedela som udržať vzlyky. Vytiahla som si z kabelky vreckovku a asi prvýkrát vo svojom živote som ju použila namiesto rukáva. Dospela som. Iste, ešte som nedokázala variť, šoférovať a platiť účty. Ale u každého z nás sa niečo zmení, keď je nútený konfrontovať sa so smrťou. S tou, ktorá často prichádza nečakane, bez varovania, fatálne zmení život tých, čo zostanú...
Zodvihla som hlavu a uvidela stáť vo dverách Dušana. Išiel po niečo do kuchyne a započul môj plač. Mlčky sa posadil na posteľ oproti mne. Všimol si knižku v mojich rukách. Načiahol sa po nej. Podala som mu ju. Snažila som sa zadržať vzlyky, ale nedarilo sa mi to. Usmial sa na knižku a náhodne ju otvoril.
„Otcova obľúbená. Rád zastupoval slovenčinu u malých žiakov, čítal im z nej. Natálka, ak chceš, vezmi si ju. Otec by bol rád.“ Zdvihla som hlavu a vzlyky odišli. Znovu som použila vreckovku a vzala si knižku k sebe.
Večer, keď ma naši uložili do postele, ukázala som im ju a spoločne sme si v nej listovali. Tie rozprávky som už poznala naspamäť.
„Mami? Ak budem mať brata, bude sa volať Gregor, dobre?“ Mama sa usmiala a mlčky prikývla.
Odvtedy sa toho stalo veľa. Dušan s Petrou sa vzali, nedávno sa im narodili dvojičky. Chodím ich občas kočíkovať a keď vyrastú, naučím ich všetko, čo naučil ujo Gregor mňa, rovnako aj môjho brata, ktorému rozprávam rozprávky, ktoré miluje. Aj moje plány sa trošku zmenili. Chcem ísť na medicínu, budem študovať pediatriu, možno kardiológiu. A keď mi príde do ordinácie ustráchané dieťatko, pri vyšetreniach mu budem rozprávať rozprávky a ono zabudne na svoje trápenie. Akoby nie, keď princ Gregor porazí všetky príšery.
